Ester Geislerová: Otec bol poetický pijan. S jeho neprítomnosťou som sa vyrovnávala na terapiách

Pôvodne malo ísť len o spomienkovú výstavu pre rodinu a priateľov, dnes je z toho celovečerný dokument Dve deci tušu. Česká umelkyňa v rozhovore približuje vznik citlivého filmu o svojom otcovi.  

Pôvodne to mala byť len spomienková výstava pre úzky kruh rodiny a známych, dnes je z toho celovečerný film. Česká umelkyňa a režisérka Ester GEISLEROVÁ v rozhovore približuje vznik dokumentu Dve deci tušu, v ktorom úprimne zmapovala život svojho otca, uznávaného japanológa Petra Geislera, pričom nevynechala ani jeho slabosti či život s alkoholom.

Dokument vznikal s prestávkami niekoľko rokov, unikátne prepája staré rodinné archívy z VHS kaziet s modernými technológiami a pomocou umelej inteligencie autenticky rekonštruuje hlas zosnulého otca.

Čo sa ďalej dozviete:

• Aká bola etická hranica pri oživovaní hlasu pomocou umelej inteligencie;
• ako na intímny rodinný dokument a tému alkoholizmu reagujú diváci po premietaniach;
• prečo bol jej otec skôr „poetický pijan“ a ako to ovplyvnilo ich dospievanie;
• ako sa vyrovnať s odchodom jedného z rodičov a nerobiť si pritom z detí rukojemníkov;
• a aké ďalšie plány má rodina s otcovým odkazom v Japonsku.

Pripravili ste dokumentárny film o svojom otcovi, známom japanológovi, novinárovi a kaligrafovi Petrovi Geislerovi. Už je to sedemnásť rokov, odkedy nás opustil. Kedy vznikla myšlienka zachytiť jeho život do filmovej podoby?

Spočiatku som chcela otcovi urobiť len spomienkovú výstavu pre nás, rodinu, jeho kamarátov a známych. Keď som ich stretávala, rozprávali mi o ňom množstvo úžasných príbehov. Vtedy som si povedala, že je škoda, že to nikto nenakrúca, a tak som to začala sama. Prvá predstava bola taká, že film bude zložený len z otcových fotografií a pod nimi budú znieť výpovede ľudí mimo obraz.

Nakoniec ste to tak nespravili.

Neskôr sa mi zapáčilo, ako sa ľudia tvária, keď o ňom hovoria. V ich očiach som ešte viac videla svojho otca. Formálne sa začal skladať celkom klasický dokument, do ktorého sme zároveň zakomponovali otcov hlas zrekonštruovaný pomocou umelej inteligencie.

Pátrala som po všetkých dostupných fotografiách, nechávala vyvolávať staré filmy a prechádzala naše rodinné videá na VHS kazetách. Tie som ako malá nakrúcala sama na domácu kameru. Film je zložený z mnohých rôznych čriepkov.

Hoci je to dokument o otcovi, jeho živote a práci, jeho hrdinkou je aj naša mama (prvá manželka Věra Geislerová, pozn. red.). Je tiež o našom živote a vyrastaní, o otcových slabostiach, alkoholizme a ďalších citlivých stránkach. Naozaj to nie je len dokument o otcovi.

Nebolo pre vás náročné celý dokument spracovať, keďže išlo o vašu rodinu a mohol vám chýbať odstup?

Toho sa od začiatku všetci báli. Obavy pretrvávali aj neskôr, keď do projektu vstúpili producent Ondřej Trojan, moja sestra Aňa Geislerová ako producentka a kreatívna producentka Martina Šantavá z Českej televízie. Obávali sa, že vznikne len akýsi pomník alebo spomienkový medailón.

4 fotky v galérii

Ester Geislerová so svojou sestrou Annou Geislerovou

Zdroj: archív: Ester Geislerová

Strážili sme si to. Zo svojho projektu Terapie sdílením som zvyknutá na to, že ľudia nemajú strach zdieľať intímne veci z partnerskej komunikácie. Viem preto vytvárať most medzi sebou a divákom. Vedela som, že sa budem musieť trochu prekonať. Bolo to o mojej túžbe stráviť s otcom viac času, o pátraní a potrebe vytiahnuť ho viac na svetlo, lepšie ho uchopiť a doplniť si jeho obraz. Ponúkam tak netradičný pohľad naň aj na našu rodinu.

Aby sa v tom človek úplne neutopil, pomohli mi prestávky počas nakrúcania. Nakrúcali sme niekoľko rokov s pauzami, počas ktorých som sa venovala iným projektom, vďaka čomu som získala odstup. Veľmi mi pomohol aj strihač Vladimír Barák. Mám toho vždy veľmi veľa na srdci a on bol ten, kto dokázal materiál v strižni preusporiadať. Pochopila som, že nemusím trvať na každej vete, pretože hlavná myšlienka o otcovi sa do filmu dostane aj bez toho. Veľmi mi tým pomohol.

Koľko vám ešte zostalo materiálu? Je ho veľa, keď vám ho strihač pomáhal krátiť? Dá sa z toho ešte niečo urobiť – ďalšie knihy, výstavy, alebo sa môžeme dočkať nejakého pokračovania?

Už vznikla výstava nazvaná GA-I-SU-RA, ktorá sa objavuje aj v dokumente. Bola tri mesiace v DOXe – Centre súčasného umenia v Prahe. Okrem toho vznikla aj kniha GA-I-SU-RA a súbežne s nimi sa dokončoval tento film.