Zásobníky sa rýchlo plnia a Teherán musí hľadať nové miesta, kam surovinu uložiť.
Irán sa preto snaží využiť všetko, čo má k dispozícii. Obnovuje staršie priemyselné priestory, pripravuje dočasné nádrže a časť ropy sa pokúša dostať do Číny. Týmito krokmi chce získať čas a vyhnúť sa tomu, aby musel výrazne obmedziť ťažbu.
Každý barel, ktorý nemôže odísť z krajiny cez bežné prístavy, musí niekde zostať. Ropa tak končí v nádržiach, na lodiach alebo v provizórnych skladoch. Ak by Irán nemal dostatok miesta, mohol by byť nútený časť ťažby zastaviť, čo by mu spôsobilo ďalšie finančné straty.
Situácia sa zhoršila po tom, ako Spojené štáty 13. apríla zablokovali prevádzku v iránskych prístavoch. Podľa analytickej spoločnosti Kpler sa tým výrazne znížilo množstvo ropy, ktoré Irán dokáže naložiť na tankery. Kým v prvej polovici apríla išlo v priemere o 2,1 milióna barelov denne, po zavedení blokády to bolo už len približne 567-tisíc barelov denne.
Zásoby ropy na pevnine podľa Kpleru stúpli približne na 49 miliónov barelov. Celková kapacita skladov sa odhaduje na 86 až 90 miliónov barelov, no nie všetky priestory sa dajú naplno využiť. Dôvodom sú technické aj bezpečnostné obmedzenia. Niektorí analytici preto upozorňujú, že Irán môže naraziť na problém s kapacitou už v najbližších týždňoch.
Krajina využíva aj prázdne tankery ako dočasné sklady. Viaceré veľké lode s iránskou ropou sa sústreďujú pri prístave Čáhbahár, ktorý leží mimo Perzského zálivu, no blízko línie americkej blokády. Podľa satelitných snímok sa tam nedávno nachádzalo niekoľko supertankerov aj menších plavidiel.
Časť iránskej ropy je zároveň na ceste alebo uskladnená na lodiach v rôznych častiach sveta. Irán podľa agentúry Bloomberg vracia do prevádzky aj staršie tankery, ktoré boli dlhší čas neaktívne. Jedno z takýchto plavidiel, približne tridsaťročný supertanker s kapacitou až 2 milióny barelov, sa nedávno opäť objavilo v oblasti Perzského zálivu.
Keďže námorná doprava je obmedzená, Irán hľadá aj iné možnosti. Jednou z nich je preprava ropy po železnici do Číny. Táto cesta však trvá dlhšie a je drahšia než doprava po mori. To môže byť problém najmä pre menšie čínske rafinérie, ktoré patria medzi dôležitých odberateľov iránskej ropy.
Otázne preto je, či budú tieto rafinérie ochotné platiť viac. Pre Irán však môže byť aj drahšia a pomalšia doprava lepšou možnosťou než nechať ropu hromadiť sa doma.
Ak by krajina musela náhle zastaviť ťažbu, mohlo by to poškodiť najmä staršie ropné polia. Riziko je vyššie pri ložiskách s nízkym tlakom alebo v geologicky zložitejších oblastiach. Irán sa preto snaží udržať ťažbu čo najdlhšie v chode a zároveň nájsť spôsob, ako prebytočnú ropu dostať mimo krajiny.