Tieto 3 veci majte doma, ak by sa stala krízová udalosť, radí vojnová reportérka

„Najhoršie zo všetkého je poddať sa strachu a pasívne čakať na apokalypsu. Ak pochopíme reálne hrozby a spravíme malé kroky k vlastnej pripravenosti, získame späť kontrolu nad vlastným životom.“ Agnieszka Lichnerowicz, poľská novinárka, analytička i akademička. S bohatou skúsenosťou reportérky z konfliktných zón. Arabská jar, Mjanmarsko, Bielorusko, Gruzínsko, Rusko i Ukrajina. Po týchto skúsenostiach tvrdí, že najlepším liekom na úzkosť z geopolitických kríz „nie je ignorovanie reality, ale budovanie reálnej spoločenskej odolnosti”.  

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Prečo teória o „konci histórie“ zlyhala a aké lekcie nám dáva boj Ukrajiny za frontovou líniou.
• V čom spočíva fínsky model obrannej civilnej ochrany a prečo sa Fíni boja menej než my.
• Ako jednoducho pripraviť domácnosť na výpadok internetu, mobilných sietí či bankomatov.
• Prečo je hlavným cieľom ruskej dezinformačnej vojny zničenie dôvery v štát a spojencov.
• Čo robí zjednotenú Európu ekonomicky aj vojensky silnejšou než ruské impérium.

Bude vojna? Otázka, ktorá sa v pomyselnej divadelnej hre nášho sveta prepracováva kdesi zo zabudnutej epizódnej postavy do centra diania. A v týchto časoch, už piateho roku Putinovej agresie proti Ukrajine, je jednou z hlavných postáv, z ktorých ide pre mnohých obava.

Nie panika, ale realistický pohľad priamo do očí. Tak sa odzbrojujú neistoty. A strach aj obavy, ktoré z nich pramenia.

A s týmto programom odzbrojenia neistôt, strachu a obáv vznikla u našich severných susedov celá kniha. Jej autorkou je Agnieszka Lichnerowicz, vojnová reportérka, analytička i akademička.

„Dúfaj v najlepšie, pripravuj sa na najhoršie“ – toto odporúčanie stojí pod jej otázkou Idzie wojna? rovno v podtitule jej knihy. V týchto dňoch vychádza aj v slovenskom preklade s titulom: Bude vojna?

PLAYER

Ilúzia o konci histórie a návrat vojny do Európy

Máš za sebou bohatú novinársku kariéru – Arabskú jar, Mjanmarsko, autoritárske Bielorusko, Gruzínsko 2008, Rusko aj Ukrajinu od Majdanu v roku 2014 až po súčasnosť. Prešla si si týmito konfliktami priamo v teréne. Čo ťa ťahá do zón konfliktu? Ide skôr o hľadanie pravdy na mieste, alebo o fascináciu spoločenskými zmenami?

Pochádzam z generácie poľskej transformácie, narodila som sa v roku 1980. Na priamy boj za poľskú slobodu za komunizmu som bola príliš mladá, ale vyrastala som v tieni zmien, ktoré u nás prebiehali. Nesmierne ma zaujíma politická, spoločenská a ekonomická transformácia. Vojny, protesty a revolúcie ma fascinujú práve preto, že pochádzam zo strednej a východnej Európy a z obdobia, keď sa náš región zásadne menil.

Rovnako ako mnohí ľudia v Poľsku a v našom regióne som dlho žila v presvedčení, že vstupom do NATO a Európskej únie sa pre nás história a vojny skončili.

To bol aj čas Fukuyamovho diela Koniec dejín a posledný človek…

Mysleli sme si, že sa už budeme venovať len kariére, rodine a cestovaniu. No v hlave som mala stále živé príbehy o poľskej Solidarnośći, o páde Berlínskeho múru či o premenách v Československu. Preto ma prirodzene ťahalo sledovať, ako sa boj za slobodu a vymanenie z autoritárskych pút odohrávajú v Ukrajine, Bielorusku, Rusku, Mjanmarsku či počas Arabskej jari.

V roku 2014 Rusko prvýkrát zaútočilo na Ukrajinu. Ako vtedy horúca vojna vstúpila do tvojho života a čo s tým človek dokáže urobiť?