Helsinki sa neboja. Majú 900 000 krytov na 600 000 obyvateľov. Baliť či nebaliť evakuačný ruksak?

Na pozvanie Poľského inštitútu do Bratislavy zavítala známa varšavská novinárka Agnieszka Lichnerowicz (46). V slovenskom preklade Olivera Zajaca jej vo vydavateľstve Mamaš práve vyšla kniha Bude vojna? Dala jej podtitul Dúfaj v najlepšie, pripravuj sa na najhoršie.  

Agnieszka, napísali ste tristostranovú knižku s názvom Bude vojna? Sú v nej rozhovory s expertmi na rôzne oblasti, posledná kapitola je však najpraktickejšia – v nej dávate návod, čo robiť v prípade ohrozenia. Viete to zhrnúť v skratke?

Najskôr by som rada zdôraznila, že v názve mojej knižky je na konci otáznik. Nie sme si istí, že vojna naozaj bude, že vznikne veľký konflikt alebo dôjde k živelnej katastrofe, či k veľkému kybernetickému útoku, či k výpadku finančných služieb. Jedna vec je však istá: musíme byť pripravení na krízový scenár, a to pripravení ako jednotlivci aj ako štát, municipalita či rôzne entity v štáte. Je dôležité byť pripravený a odolný. V niektorých krajinách hovoríme o pripravenosti na tri dni, niekde na päť dní či inde dokonca na sedem dní. Prvá otázka je, či máme doma dosť hotovosti na 3, 5 či 7 dní pre prípad, že skolabuje finančný systém a nebude možné si vybrať z bankomatov peniaze.

Druhá otázka je, či máme dosť jedla a vody, aby sme fungovali 3, 5 či 7 dní ako rodina z domácich zdrojov? Čiže máme nakúpené zásoby potravín a pitnej vody na dosť dní? A tretia otázka: vieme sa skontaktovať, vieme, čo budeme robiť, ak sa naše deti či manžel nachádzajú inde ako ja v momente vypuknutia krízy? Dohodli sme sa, ako sa budeme kontaktovať alebo kde sa stretneme v prípade, že vypadne mobilný signál? A ďalšia otázka je, odkiaľ budeme čerpať informácie, keď vypadne elektrina a internet? Máte doma rádio, ktoré funguje na nezávislý zdroj, teda na baterky, či úplne staré rádio na kľuku, aby ste vedeli, či sa treba evakuovať, lebo vypukla trebárs povodeň či iná kríza? To je len začiatok.

Ešte sme sa nedostali k evakuačnému ruksaku.

O tom v Poľsku diskutujeme. Sú rôzne typy ľudí, pre niekoho je dôležité mať zbalený evakuačný ruksak v prípade požiaru, mať v ňom pripravené dokumenty a teplé oblečenie. Pre iných nie je dôležité mať zbalené fyzické veci, ale aby boli pripravení mentálne. Zahŕňa to napríklad poznať svojich susedov, vedieť, kto potrebuje pomoc a kto zo susedov je lekár, hasič, kto má akú odbornosť. V prípade krízy je dobré vedieť, akí ľudia sú v našej bezprostrednej blízkosti, na koho sa dá v čom spoľahnúť. Je toľko vecí, čo môžeme urobiť.

Niektorí ľudia majú potrebu naučiť sa strieľať, je to veľmi individuálne. V Poľsku je možnosť absolvovať základný vojenský výcvik či výcvik civilnej obrany, existujú kurzy, ako sa zachovať v prípade dronového útoku. Môžete si vybrať, spôsobov, ako sa pripraviť a vybudovať si odolnosť, je veľmi veľa. Dôležité je, aby sme sa tým vôbec začali zaoberať. Je jedno, čo si vyberieme, ale my sami preberáme zodpovednosť za našu vlastnú bezpečnosť, lebo taká je doba. Keď sa tým začnete zaoberať, zistíte, že variantov je veľa, len si niečo vyberte.

V knihe ľuďom radíte nepanikáriť, snažíte sa ich upokojiť, no predsa len, nenaháňa táto kniha ľuďom strach už samotnou témou?

Preto som tú knihu napísala, lebo ľudia – zrejme nielen v Poľsku – sa boja. Aj preto, že všetci poznáme traumatické príbehy našich starých a prastarých rodičov o vojne a okupácii. Ale so strachom treba pracovať, nesmieme sa zachovať ako malé deti, ktoré si zakryjú oči a veria, že strach zmizne. Nezmizne, ostane kdesi vzadu v hlave. Keď budeme so strachom pracovať, vedieť, kde pramení, môžeme sa pripraviť – ale len vtedy, keď vieme nebezpečenstvo pomenovať a vieme, čo nám hrozí. Kľúčové slovo je odolnosť. Pripravme sa v rámci svojich možností na to, čo nám hrozí.

Bola vaša kniha v Poľsku bestseller?

Skôr nie, v Poľsku kniha vyšla pred rokom a pol. Odvtedy mám veľa stretnutí v školách, v miestnych zastupiteľstvách, pozývajú ma rôzne organizácie, ženské aj neziskové, ktoré sa venujú téme odolnosti a pripravenosti obyvateľstva. Chodím a propagujem knihu, postupne sa ľudia tej téme otvárajú a aj moja kniha prispieva k diskusii.

Agnieszka, vy sama nemáte strach, no nebojí sa o vás vaša rodina? Boli ste v mnohých vojnových či krízových oblastiach, písali ste o konflikte na Kryme, o vypuknutí ruskej agresie proti Ukrajine, o vojne v Gruzínsku, boli ste v Mjanmarsku, písali ste o arabskej jari…

Samozrejme, všetci sa boja a strach je užitočný, lebo je to varovanie, ktoré vás núti čeliť nebezpečenstvu. Nie že by som nerozumela strachu, ale viem, že Európska únia a NATO sú oveľa silnejšie než Rusko, ide len o ochotu pripraviť sa a odolať. Verím, že moja rodina to berie rovnako, vie, že som zodpovedná, viem si veci zorganizovať. Zakladám si na tom, že strach mi nebude diktovať, čo môžem a čo nemôžem robiť a kam ísť. Žijeme vo veľmi slobodných a v bezpečných krajinách fantastický život. Moji rodičia nie sú vojnoví korešpondenti, sú inžinieri a venujú sa energetike, ale poznajú ma.

V názve vašej knihy je vojna. Hneď v prvej vete však vysvetľujete, že v skutočnosti v nej nejde iba o vojnu, pretože väčších či menších kríz na nás za rohom čaká doslova malá armáda. Vaša kniha rozpráva o odolnosti. Prečo sa novinárka rozhodne písať knihu?

Odolnosť sa stala populárnym slovom v Európe, či už v neziskových organizáciách, v armádnom plánovaní aj v politike. Toto slovo sa veľmi hodí do súčasnosti. Odolnosť zahŕňa schopnosti, poznatky a skúsenosti, aby ste dokázali čeliť rôznym krízam a prežili ich. Aby ste prežili – vy ako človek, mesto, krajina. Ale súčasťou odolnosti je aj adaptácia, musíme sa prispôsobiť novému svetu. Lenže ľudia nemajú radi zmeny, hlavne keď náš región po kolapse ZSSR počúval, že to je koniec histórie, že už nebudú žiadne vojny, krízy, len demokracia a dobrý život. Zabudli sme, že stále treba myslieť na bezpečnosť.

A potom prišla kríza, ktorú môžeme datovať do roku 2014 alebo 2022, keď Rusko začalo obrovskú vojnu proti Ukrajine. Nebola to prvá vojna, ešte predtým bola vojna v Gruzínsku, predtým v Čečensku. Ale roky 2014 a 2022 nás prinútili čeliť faktu, že Rusko má imperiálne ambície a stále útočí na iné krajiny. Ak jedna krajina neodolá, vrhne sa na ďalšiu. To je kríza, ktorá výrazne zmenila Európu a my sa tomuto novému svetu musíme prispôsobiť. Stále môžeme žiť dobrý život v demokracii, venovať sa svojim rodinám, len potrebujeme nové schopnosti, aby sme sa bránili.

Zrejme nielen Rusku.

Nejde len o Rusko, ktoré sa vracia do východnej Európy. Je tu aj klimatická zmena bez ohľadu na to, či v ňu veríte, alebo nie. V Poľsku sme čelili suchu, lebo je čoraz teplejšie. Potrebujeme, aby hasiči, lokálne vlády, školy a inštitúcie dokázali reagovať na to, keď sa stane niečo zlé. Časy sa zmenili, v 90. rokoch a v prvých rokoch nového milénia sme verili, že budeme len zarábať a žiť dobrý život. Lenže potom prichádzali ekonomické krízy, nemohli sme si dovoliť kupovať nové veci, v dôsledku kyberútokov kolaboval bankový systém. Ľudia veria, že sa vrátia časy spred 20 rokov, no to sa nestane, svet sa stále mení a je čoraz nestabilnejší. Neznamená to, že nás budú obklopovať samé vojny, ale aj keď máte malé dieťa, naučíte ho vo veľkom meste pozrieť sa najskôr doľava, kým prejde cez cestu. Nie že by mesto bolo príliš nebezpečné, ale musíte ho naučiť sa v ňom správať.

Narodila som sa v roku 1980 a keď som šla na univerzitu, Poľsko práve vstúpilo do NATO, ktoré nám malo zaistiť bezpečnosť. Keď som univerzitu končila, práve sme vstupovali do Európskej únie. Sľubovali nám, že budeme veľa cestovať. Ako novinárka som pokrývala dianie na Ukrajine a v roku 2000 môj svet skolaboval, videla som ľudí podobných ako ja, v rovnakom veku, čítajúcich rovnaké knihy, ktorí museli vziať do ruky zbraň. Ja som pacifistka, nikdy som nemala v ruke zbraň, všetci sme odmietali vôbec premýšľať o zbraniach, ale v istých momentoch musíte brániť svoju rodinu, mesto, krajinu. Ak chceme žiť mierumilovne, musíme mať schopnosti chrániť sa.

Ste novinárka, vyše 20 rokov ste pracovali v rádiu Tok FM, prečo ste napísali knihu? Je trvalejšia ako rozhlasové reportáže?

Áno, hlavne na tú tému potrebujete čas. Je to ako so žiaľom, keď niekoho stratíte, najskôr si to odmietate pripustiť. Ste vydesení, až neskôr sa s tým faktom naučíte žiť. Ale ak máte text, ku ktorému sa môžete vrátiť, lebo už máte vytvorenú istú odolnosť, aby ste ťažkej situácii čelili, môžete si ho pomaličky čítať. Takto to psychologicky funguje. Ide o to, aby nám vojna a nebezpečenstvo nediktovali, ako máme žiť. Dobrým príkladom je Fínsko, ktoré sa považuje za jednu z najlepšie pripravených krajín.

Fíni žijú v demokracii, vedú dobrý život, lebo sa naučili, ako si uchrániť svoju krajinu – majú civilnú obranu a keby došlo na rakety, vedia, čo robiť. Majú sa kde skryť a neboja sa útoku, lebo sa cítia pripravení. Samozrejme, že som o týchto témach hovorila aj v rádiu, robila som o tom podcasty, videá, ale verím, že knihu môžete mať poruke doma a zistíte, čo môžete sami urobiť. Najväčšia výzva je, že nejde len o nás, ale aj o školy, inštitúcie, miestne vlády. Politici sú často oportunisti, nehovoria o veciach, ktoré ľudia nechcú počuť. Vyhýbajú sa takýmto témam. Vo Fínsku si ľudia najskôr uvedomili, že potrebujú mať dobre zorganizovanú civilnú obranu, napríklad pre prípad strateného dieťaťa.

Ten spomínate v knihe v rozhovore so záchranárom Jukkom Lehtirantom, ktorý je riaditeľom helsinského Múzea civilnej obrany.

Keď sa v roku 1964 v Laponsku stratilo päťročné dievčatko a správa o jeho zmiznutí sa dostala do celoštátnych médií, ľudia po dievčatku začali pátrať na vlastnú päsť. Žiaľ, nenašli ho včas, bolo už mŕtve. No uvedomili si, že keby boli lepšie organizovaní, mali pravidlá a špeciálne inštitúcie, boli by efektívnejší. Verím, že kniha môže fungovať podobne. Vyšla pred 18 mesiacmi a ľudia ma kontaktujú , pokiaľ ide o to, čo môžeme urobiť, rôzne školy a organizácie robia tréningy. Čím viac ľudí to bude zaujímať, tým viac politikov pripraví príručky, čo robiť. V Poľsku už každá domácnosť dostala od vlády takúto príručku, organizuje sa aj vojenský výcvik. Aj miestna vláda vo Varšave organizuje civilnú obranu.

Na konci knihy v poďakovaní spomínate, že knižka má niekoľko matiek a otcov a ešte viac tiet a ujov. Kto to je?

Nie som typická vojnová korešpondentka, vojnou som sa začala zaoberať, keď prišla ku mne – keď vypukla v Gruzínsku, neskôr na Ukrajine, o ktorej som písala 20 rokov. Viac sa zaujímam o ľudí, ekonomiku a inštitúcie. Po vypuknutí vojny na Ukrajine v roku 2022 som si uvedomila, ako sa ľudia sústreďujú na frontové línie, zbrane a vojakov, ale aj to, ako sa z ľudí stávajú obete. Lenže nikto sa nezaoberal tým, ako Ukrajina, krajina chudobnejšia ako Poľsko a s ešte menej dôveryhodnejšími politikmi, ako sú naši, dokázala prežiť útok jednej z najväčších krajín sveta. Na Ukrajine sa stále vyplácajú dôchodky, funguje tam internet, spoločnosť sa nezrútila, ľudia neokrádajú jeden druhého. Naopak, zmobilizovali sa a začali sa ešte viac samoorganizovať.

V súčasnej vojne, ako je práve na Ukrajine, nebojuje len armáda. Porazia vás, ak si myslíte, že stačí len armáda. Na obrane sa musí zúčastniť celá spoločnosť a vytvoriť si odolnosť. Študovala som, ako sa organizujú inštitúcie, ale v Poľsku sa o tom nehovorilo, takže sme sa nemohli poučiť z vojny na Ukrajine. Pritom v dnešnom nestabilnom svete príde nejaká kríza každé dva či tri roky – vojna, finančná kríza, klimatické problémy. Nie je to koniec sveta.

Do knihy ste oslovili 12 rôznych expertov – generála, vedca zaoberajúceho sa scenármi ohrozenia a agresie, filozofov, medika z frontu, sociologičku, ekonóma, záchranára či expertov na odstrašenie jadrovými zbraňami alebo na dezinformácie. Ako ste si ich vybrali?

Preto hovorím, že kniha má viac matiek, otcov, tiet a ujov. Všetky chyby sú však moje. Premýšľala som, čo je vlastne v súčasnosti vojna. Nechcela som písať nič vojenské, to je dostatočne pokryté. V Poľsku sme vojensky dosť pripravení, hoci by sa určite niektoré veci dali kritizovať, ale nerobíme dosť na úrovni spoločnosti a inštitúcií. Ľudia najskôr musia pochopiť, čo je vojna – väčšina si predstaví tanky na hraniciach, ktoré k nám vtrhnú a začne sa okupácia. Ako v druhej svetovej vojne. Ale Ukrajina nám ukázala, že dnešná vojna môže vyzerať inak. Rusko nás už napadlo – Slovensko, Poľsko, každú európsku krajinu. Neviem, či to označiť slovom vojna, pretože nešlo o vojenské napadnutie, ale útočia na nás kognitívne. Snažia sa ovplyvniť naše informačné zdroje a psychológiu. Majú štyri základné ciele.

Aké?

Prvý: aby sme sa báli, lebo vtedy sa nesprávame rozumne. My Európania sme prestali podporovať Ukrajinu, lebo Rusi sa snažili zmanipulovať poľsko-ukrajinské vzťahy na rôznych úrovniach. Prestali sme dôverovať našim vládam a inštitúciám – nie sú perfektné, ale Rusko chce, aby sme im vôbec nedôverovali, aby sme si mysleli, že v prípade útoku sa na vládu nemôžeme spoľahnúť. Musíme byť realisti, neidealizovať si veci, ale neveriť, že nič nefunguje. A nakoniec chcú, aby sme neverili našim spojencom, že v prípade útoku nám pomôžu.

Výsledkom kognitívnej vojny je, že nebudeme veriť nikomu a ničomu, budeme sa cítiť vydesení a sami, nebudeme mať chuť bojovať, lebo sa nám bude zdať, že to nemá zmysel. Útočia na nás dezinformáciami, sú tu veľké kybernetické útoky na naše inštitúcie a energetiku. V Poľsku už bol zrejme pokus zbombardovať vlak. Robia to. Máme to volať vojnou? Niekedy sa tomu hovorí hybridná vojna, ale je to tu. Musíme sa na to pripraviť a čeliť aj takýmto útokom, aby sme sa cítili v našej krajine v bezpečí. Ľudia sa ma pýtajú, kedy nás Rusko napadne.

Čo im odpovedáte?

Že neviem, a zdá sa mi to v tejto chvíli nepravdepodobný scenár. Ukrajine sa teraz darí, stálo to síce tisíce životov, ale Rusko už nie je také silné. Ale bez ohľadu na to, či a kedy útok príde, musíme naň byť pripravení. Aj na dezinformácie. Rusko stále útočí na Európsku úniu, ktorej sme členmi, lebo EÚ je oveľa silnejšia ako jednotlivé krajiny a dokáže odolať Rusku.

Kto z 12 odborníkov, s ktorými ste do knihy robili rozhovory, vás najviac prekvapil?

Zaujala ma téma dezinformácií, o ktorých som sa bavila s expertkou na fake news Maryiou Sadouskayou-Komlachovou. Pri odolaní dezinformáciám ide o dôveru – my dnes však nedôverujeme vládam, úradom a často ani sebe. Úrady sú často korupčné a klamú. Ukrajinskí politici sú ešte viac korupční než poľskí, ale ak viete, čo znamená okupácia Ruskom – smrť, násilie – musíte pred tým chrániť rodinu. Situácia nikdy nebude ideálna. Keď Putin povie, že zhodí nukleárne bomby, dostane sa do titulkov na prvých stranách a každý si to prečíta. Zdesíme sa, či to urobí naozaj. Nevieme, pretože nie sme v jeho hlave. Ak však napíšete článok: Môžete sa pred tým chrániť, sme dosť silní, vlastne silnejší než Rusko, ľudia to nebudú čítať. Algoritmy na internete sú totiž kŕmené strachom a nenávisťou, hlavne silnými a negatívnymi emóciami.

Aj preto ste do titulku knihy dali nebezpečné slovo vojna? Musí byť názov šokujúci, aby ľudia téme venovali pozornosť?

To mi povedzte vy. Neviem, čo je najlepšia stratégia, premýšľam o tom posledných päť rokov. Žiaľ, musíme premýšľať nad tým, že vojna je možná alebo tu už možno aj je. Najskôr sme o vojne nehovorili priamo, aby sme ľudí nevydesili, ale poriadne to nefungovalo. Je teda lepšie byť dospelými a baviť sa o situácii, v ktorej sme, na rovinu.

Vy sama však nemáte zbalený evakuačný ruksak, prečo?

Myslím, že pre mnohých ľudí je dobré mať ho. Ale pozor, už sa z toho začína robiť biznis a sú ľudia, ktorí vám budú chcieť predať vybavené ruksaky a zarobiť na tom. Stačí, aby to bol ruksak, ktorý budete mať pripravený, keby vypukol napríklad požiar. Začnite o tom premýšľať s chladnou hlavou. Požiare sa dejú a je dobré mať pripravené dokumenty a oblečenie pre prípad, že by ste museli utekať z domu. Po napísaní knihy si myslím, že by sme sa mali viac sústrediť na to, aby sme boli pripravení na 3, 5 či 7 dní. Poznám ľudí, čo tvrdia, že by nikdy neutekali a napokon utiekli, aj takých, čo chceli utekať, no zostali.

Dôvodom mohla byť mama, ktorá nikam utekať nechcela. Iní mali deti a chceli sa o ne postarať. Takže si skôr premyslite, ako by ste prežili niekoľko dní ohrozenia doma. Nemusí to byť vojna. ale kybernetický útok môže spôsobiť výpadok elektriny, bankového systému – dnes sme veľmi závislí od digitálneho systému. A v pandémii covidu sme videli, ako zrazu z obchodov zmizol toaletný papier. Je tiež dobré urobiť si kurz prvej pomoci, ten vám pomôže, aj keď sa ocitnete pri dopravnej nehode. Mojím obľúbeným príkladom pripravenosti je Fínsko.

Áno, v kapitole o ňom píšete, že helsinské kryty poskytujú miesto pre vyše 900 000 ľudí. Helsinki pritom majú približne 600 000 obyvateľov.

Fíni majú 1 340 km dlhú hranicu s Ruskom a nikdy nezabudli na hroziace nebezpečenstvo. Je tu ešte iný príklad. Veľa ľudí v Helsinkách má psy, pravidelne sa stretávajú. Majú komunitu, takže sa necítia sami, a zároveň sa dokážu zorganizovať. Cvičia svoje psy na pátranie po ľuďoch, keby sa zrútili budovy. A vedia dať veciam dvojité využitie – psy sú hobby, no v prípade vojny vám vedia pomôcť. Niekto sa rád naučí strieľať či boxovať, čo môže byť hobby, ale aj obrana. Keď sa vrátime ku krytom, v čase mieru slúžia na iné účely – ako parkovisko, podzemné športovisko pre deti či dokonca ako olympijský bazén. V obytných domoch zasa kryty slúžia často ako sklady potravín či iných vecí. V prípade potreby sa vypracú a budú slúžiť ako kryty.

Témy:
vojna
odolnosť
Európska únia
NATO
Poľsko
Agnieszka Lichnerowicz
kniha
Bude vojna?

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.