Režisérka Sára Prokopová zachytila odchod redaktorov aj politický tlak na STVR. Bolo to šťastie v nešťastí

Vákuum, neistota a boj o nezávislosť z bezprostrednej blízkosti. Režisérka Sára Prokopová zachytila v dokumente Preladenie do života dramatické zmeny vo verejnoprávnom médiu očami samotných zamestnancov.  

Zatiaľ čo verejnosť sledovala dramatickú premenu RTVS na STVR najmä z novinových titulkov, režisérka Sára PROKOPOVÁ stála s kamerou priamo v centre diania. Vytvorila časozberný dokument, ktorý ako jediný zvnútra a v reálnom čase zachytáva boj zamestnancov o nezávislosť verejnoprávneho média.

Pri príležitosti uvedenia jej snímky Preladenie do života na festivale Jeden svet sme sa rozprávali o tom, ako politika zasahuje do inštitucionálnych štruktúr a ľudských osudov.

Čo sa ďalej dozviete:

• Prečo sa prekvapivým symbolom boja za nezávislosť stala aj redaktorka detského rádia;
• akú rolu zohrali vo filme rozprávky;
• ako na prítomnosť kamier reagovalo pôvodné i nové vedenie STVR;
• prečo tento dokumentárny záznam pravdepodobne neodvysiela Slovenská televízia, ale možno Česká televízia.

Stretávame sa pri príležitosti včerajšieho (20. októbra) uvedenia vašej dokumentárnej snímky Preladenie do života na festivale Jeden svet. Ak sa nemýlim, diváci budú mať možnosť vidieť ju zatiaľ len v bratislavskom kine Lumière.

Film vznikal na vysokej škole dosť „punkovo” a podobne som vtedy rozmýšľala aj nad jeho distribúciou. V neskoršom štádiu ho prebrala producentka Tereza Tokárová, s ktorou sme sa zhodli na tom, že ho chceme odpremiérovať na Slovensku ideálne pred parlamentnými voľbami na niektorom zo slovenských festivalov. Jeden svet sa nám zdal byť veľmi organickým spojením, a preto sme sa ponáhľali, aby sme film stihli dokončiť a uviesť práve tam, čo sa nám aj úspešne podarilo. O týždeň neskôr ho uvedieme na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava.

Okrem toho rozmýšľame nad alternatívnou distribúciou v rámci VOD streamovania a v kútiku duše dúfam, že sa nám podarí aj klasická kinodistribúcia.

Dokument je zameraný na zmenu verejnoprávneho rozhlasu a televízie RTVS na STVR. Máme podobný film o verejnoprávnych médiách, alebo ide v tejto téme o úplný debut?

Marek Kuboš nakrútil kedysi dávno film Taká malá propaganda, ktorý sa venoval verejnoprávnym médiám. Okrem neho nemám pocit, že by o tejto téme niečo vzniklo, takže sú to, pokiaľ sa nemýlim, len tieto dva filmy.

Kubošov film bol primárne o Vladimírovi Mečiarovi, mečiarizme a o tom, ako fungovala Slovenská televízia počas mečiarizmu.

Príbeh bol prerozprávaný cez pohľad zamestnanca televízie ex post ako návrat do minulosti. Môj film je v podstate časozberný dokument. Zachytáva aktérov v čase, keď sa tie udalosti reálne diali – priamo v prítomnosti. V tomto je to žánrovo a formálne trochu iný film. Môj film nie je ani čistá publicistika alebo priama investigatíva, zatiaľ čo Kubošov film bol skôr tohto charakteru.

21 fotiek v galérii

Vladimír Mečiar.

Zdroj: TASR

Robili ste si pred nakrúcaním rešerš, či podobný film na trhu nie je?

Začala som nakrúcať in medias res a na prípravu a obšírnu rešerš nebol veľmi čas. Prierez kinematografiou som si teda nerobila a ani som ho nepovažovala za veľmi potrebný.

Ani vtedy, ani dnes sa nepovažujem za veľkú odborníčku na médiá. Bola to čisto ľudská zvedavosť, kam až to vyústi, ako sa dá vyrovnať s takouto situáciou a s akou vytrvalosťou bojuje štrajkový výbor. Boli pre mňa veľmi inšpiratívni.

Na začiatku som sa teda cítila ako nepopísaný list s mnohými otázkami, na ktoré odpovede prichádzali až postupne s časom.

Ako sa kreoval samotný námet? V pozadí sa spomínajú aj vaši vyučujúci – známe mená z režisérskej a filmárskej obce.

Pôvodný námet som opustila a začala som pozorovať situáciu v televízii a rozhlase bez toho, aby som na začiatku vedela, kto budú napríklad ústredné postavy filmu. Od začiatku som ale vedela, že si v tom potrebujem nájsť ľudský rozmer– prerozprávať to cez ľudí, ktorí to prostredie dôverne poznajú, teda cez zamestnancov. To ma úprimne zaujímalo najviac. Tak som sa dostala k štrajkovému výboru, ktorý v inštitúcii vznikal a znamenal pre mňa dôležitý symbol rezistencie zvnútra.

Film však nezachytáva úplný vrchol ich podpory zvnútra zamestnancov, čo bol takzvaný čierny deň a otvorený list, ktorý podpísalo približne 1 200 zamestnancov. To vo filme nie je, pretože som vtedy ešte nenakrúcala.