Radšej sa dať do zeme zakopať, ako richtárovať. Prečo u nás starostovia vládnu aj desiatky rokov?

Ako to, že za starostu môže byť ten istý človek zvolený na Slovensku aj desaťkrát po sebe a za prezidenta len dvakrát?  

Odkaz predkov: Radšej sa dať do zeme zakopať, ako richtárovať

Prečo v Česku volia starostov miestni poslanci a u nás občania priamou voľbou? Veď po roku 1989 sme vychádzali z jedného základu a vzorom pre obe polovice spoločného štátu mala byť prvá ČSR. To sú len dve zo zvedavých otázok, ktoré napadajú pozorovateľom pred blížiacimi sa komunálnymi voľbami.

Začnime s druhou otázkou. V septembri 1990 prijali oba národné parlamenty (SNR a ČNR) zákony o komunálnych voľbách, ktoré sa líšili okrem iného aj tým, kto bude voliť starostov a primátorov. Kým Česi zverili toto právo zvoleným poslancom, Slováci ho, naopak, poskytli priamo občanom. Dá sa predpokladať, že v Prahe sa pritom zákonodarcovia inšpirovali obecným právom platnými v predmníchovskej republike. A v Bratislave? Podľa niektorých indícií nápad priamej voľby mohli tunajší legislatívci odpozorovať v Budapešti, kde práve vtedy prijali rovnaké rozhodnutie.

Pravda, v Maďarsku spočiatku volili starostov priamo občania iba v obciach do 10-tisíc obyvateľov. Až od roku 1994 sa tam priama voľba začala vzťahovať aj na primátorov väčších miest vrátane Budapešti. Na Slovensku toto pravidlo platilo pre všetky dediny a mestá už od roku 1990.

Mohlo by sa zdať, že Maďarsko i Slovensko tým nadväzovali na spoločnú historickú tradíciu, ktorá vznikla ešte v Uhorsku pri voľbe richtárov, ako vtedy nazývali starostov. Mimochodom, v pripomienkovom konaní k návrhu zákona o obecnom zriadení sa diskutovalo aj o tejto otázke: Mal by sa dovtedajší predseda miestneho národného výboru (MNV) volať po novom starosta alebo richtár? Uskutočnil sa malý prieskum. „Zo 102 oslovených bolo 101 za starostu a iba jeden za richtára,” oznámil poslancom výsledok sondy podpredseda vlády Gábor Zászlós.

Podstatný však nebol názov. Voľby starostov prebiehajú u nás úplne inak ako voľby richtárov.

V nedeľu po svätom Jurajovi

Niekoho to asi prekvapí, ale priama voľba dedinských richtárov má u nás dlhšiu tradíciu než moderný uhorský parlamentarizmus. Už pred revolučným rokom 1848 volili v poddanských obciach richtárov podľa miestnych zvyklostí, urbárskych pravidiel a pod dohľadom zemepána.

Čiže voľba to bola priama, ale nie slobodná. O tom, kto bude kandidovať na richtára, rozhodoval zemepán – vlastník pôdy, na ktorej poddanská obec stála. Mohol to byť šľachtic, veľkostatkár, biskupstvo, kláštor, kráľovská komora atď.

V niektorých dedinách sa rozhodovalo aj medzi tromi kandidátmi a voliči si z nich vybrali jedného. O ňom mala platiť stará ľudová múdrosť: richtár v dedine, cisár v krajine.

V slobodných kráľovských mestách platilo staré mestské právo a voliť orgány mesta mohli len mešťania. A kto bol mešťan? Musel vlastniť meštiansky dom, platiť mestské dane a mestská rada ho musela považovať za mešťana. Všetci ostatní – tovariši, robotníci, sluhovia – boli bezprávni.

Čo je zaujímavé, kráľovské listiny zo 14. storočia, napríklad privilégiá Ľudovíta I., určovali jednotlivým mestám (Breznu, Novej Bani a i.) voľbu richtára na jeden rok. Obyčajne ho volili v nedeľu po sviatku sv. Juraja, teda koncom apríla. Čo sa však dá stihnúť za jeden rok? Akurát tak dôkladne sa oboznámiť so situáciou. „Jednoročný mandát mal však aj kontrolnú úlohu. Mešťania si mohli overiť, či sa zvolený človek hodí na zverenú funkciu. Ak áno, zvolili ho aj na ďalší rok,” upozorňuje maďarský historik verejnej správy István H. Németh.

Dejiny Žiliny poznajú v ranom novoveku richtárov zvolených aj päťkrát po sebe. Ak teda hľadáme odpoveď na prvú otázku z nášho úvodu, tak ju nájdeme už v uhorskom stredoveku. Už vtedy sa vyskytovali ,,otcovia” obcí a miest, ktorí držali v rukách richtárku palicu (fokoš) rekordne dlho.

Ďalšia osobitosť: richtára síce volili na jeden rok, ale obecné či mestské zastupiteľstvo sa nemuselo obnovovať, aspoň nie celé, každoročne. V Žiline to bola 12-členná mestská rada. Ak s ňou boli mešťania spokojní a neboli voči nej sťažnosti, vrchnosť mohla vyhlásiť tzv. obnovu v tichu (in silentio). V takom prípade sa viacerí členovia rady (senátori alebo prísažní) formálne potvrdili vo svojich funkciách na ďalší rok bez toho, aby sa konalo nové zložité hlasovanie.

Kontinuitu mestskej správy v Žiline zabezpečoval pri častých zmenách richtárov mestský notár (notárius) a vonkajšia rada (volená obec). Išlo o širšie plénum 24 až 60 mešťanov, vo veľkých mestách ako Prešporok ich bývalo aj 100. Pôsobili ako širší kontrolný orgán pre zásadné rozhodnutia (napríklad pri predaji mestského majetku).

Takto to fungovalo v Uhorsku veľmi dlho, prinajmenšom do polovice 19. storočia. Vtedajšie voľby do obecnej správy však nepochopíme, ak si neuvedomíme, kto bol „oprávnený volič”.

Foto:
Milan Kapusta
TASR
Najstaršia radnica na Slovensku sa nachádza v Bardejove. Postavili ju na začiatku 16. storočia.

Voľby len pre vyvolených

Pred dvesto rokmi sa Slovensko nachádzalo ešte po uši vo feudalizme a volebné právo na lokálnej úrovni sa rozlišovalo podľa triedneho, respektíve stavovského princípu. Na dedine nemohli voliť obyčajní poddanskí roľníci, chudobnejší dedinčania, ktorí mali len malú chalúpku bez pôdy, prípadne bývali v podnájme u gazdov (čeľaď, bíreši). Všetky ženy, ale ani mladí muži, ktorí neboli hlavou rodiny, takisto nemali volebné právo. V tých časoch platilo právo hospodára – plnoletého muža.

Spôsobilosť na právne úkony sa viazala na dosiahnutie veku 24 rokov. Synovia, ktorí ešte žili v dome svojho otca, sa považovali za osoby pod otcovskou mocou a nemohli sa na obecnom zhromaždení samostatne rozhodovať. Skrátka, kto chcel voliť, musel byť mužom vlastniacim usadlosť alebo dom.

Marcové zákony v revolučnom roku 1848 zrušili poddanstvo a zaviedli prvé skutočné moderné volebné právo. Určili majetkový a vzdelanostný cenzus, vďaka čomu mohlo ísť voliť 7 až 10 percent obyvateľstva Uhorska, zhruba 25 až 33 percent mužskej populácie. Prečo len tak málo? ,,V porovnaní so zvyškom Európy to bol pomerne pokrok,” odpovedá súčasný maďarský historik András Cieger.

Ale už volebný zákon z roku 1874, upravený o dvanásť rokov neskôr, zase všetko pokazil. Podmienky majetkového cenzu sa tak radikálne sprísnili, že veľa voličov o svoje právo prišlo. Koncom 19. storočia sa na voľbách mohlo zúčastniť už len 6 percent celej populácie alebo len každý štvrtý muž, lebo ženy voliť nemohli. „Voľby boli len pre vyvolených,” komentoval kedysi historik Michal Barnovský.

Právo voliť mal muž, ktorý dosiahol 20 rokov (už nie 24), spĺňal podmienky vzdelanostného cenzu (stredoškolské vzdelanie, ovládanie maďarčiny) a dvojročného daňového cenzu. To znamená, že posledné dva roky pred voľbami riadne odvádzal štátnu daň. Kto nevlastnil nehnuteľnosti (dom, pôdu), platil ročne od 5 zlatých vyššie, majitelia nehnuteľného majetku od 15 zlatých ročne. Daňoví dlžníci museli z kola von.

Na lepšiu predstavu: za 15 zlatých sa už dala kúpiť slušne dojacia krava, 3 metráky pšenice či raže alebo 100 litrov pálenky (to bol dôvod, prečo sa „ohnivá voda” tak často používala na vidieku pri kupovaní hlasov voličov). Drobný roľník si rozmyslel, čomu dá prednosť – kúpe kravy alebo volebnému zhromaždeniu. Poľnohospodársky robotník zarobil 15 zlatých mesačne, pre továrenského robotníka to bol týždenný alebo dvojtýždenný zárobok. Inými slovami, mnohí nemali z čoho platiť dane.

Pre bohatých mešťanov neznamenalo 15 zlatých nijaký peniaz. Najväčší daňoví poplatníci, nazývaní virilisti, čo boli statkári, bankári, továrnici, veľkoobchodníci – tvorili polovicu obecného zastupiteľstva alebo mestskej rady. Slovné spojenie votum virile (z latinčiny) vo verejnom práve znamenalo hlas z titulu osobnosti. Virilisti sa dostávali do vedenia obcí bez voľby, nemuseli sa uchádzať o hlasy iných. Bežní oprávnení voliči volili teda iba druhú polovicu týchto predstavenstiev.

Foto:
MMB
Ľudovít Okánik sa stal prvým riadne zvoleným starostom Bratislavy na jeseň 1923. Funkcie sa vzdal ešte pred komunálnymi voľbami v roku 1929 po ostrých sporoch o rozpočet mesta.

Ako sa volilo aklamáciou

Z hľadiska našej témy je dôležité, že zákon v roku 1886 po novom upravil funkčné obdobie richtárov v malých obciach. Tradičný jednoročný mandát zrušil a začali ich voliť na tri roky. Obecných notárov volili až na šesťročné obdobie. Polovica členov obecných zastupiteľstiev, tých, ktorých volili občania, mala odvtedy tiež trojročné volebné obdobie. Zoznam ostatných členov, nevolených virilistov, sa každý rok prehodnocoval podľa aktuálnych daňových hárkov.

Zachovala sa možnosť opakovane zvoliť toho istého kandidáta za richtára? Áno. Stará Turá mala na prelome storočí okolo 6-tisíc obyvateľov. Keď tam zomrel Jozef Valovič, ktorý nepretržite 28 rokov zastával richtársky úrad, zariadili mu na útraty obce veľkolepý pohreb a dali postaviť pomník za 150 zlatých. Valoviča mali vraj Staroturanci radi aj preto, že v čase najtuhšej maďarizácie sa dokázal postaviť okresnému slúžnemu, ktorý vyzval zastupiteľstvo zmeniť názov obce na „Ó Turá”.

Čiže nová legislatíva zachovala priamu voľbu richtára, ale iba v malých obciach (kisközség). Horné Uhorsko (dnešné Slovensko) malo drvivú väčšinu práve takýchto obcí. Podľa zistení historického demografa Pavla Tišliara ich v slovenských župách bolo vyše 90 % z celkového počtu sídiel. V Trenčianskej župe bolo dokonca všetkých takmer 400 obcí zaradených medzi malé.

Za veľkú obec (nagyközség) sa mohla považovať iba tá, ktorá utiahla plat a kanceláriu vlastného notára. A to dokázala máloktorá. Aby mohli byť finančne sebestačné, muselo sa spojiť päť až šesť susediacich malých obcí do takzvanej notárskej obvodnej samosprávy. Len tak dokázali uživiť jedného notára.

Ako uvádza historik verejnej správy Stanislav Konečný, notár bol najdôležitejšou osobou na slovenskej dedine, fakticky jej mozgom. A bol nezastupiteľný aj pri organizovaní obecných volieb. Zostavoval a kontroloval zoznamy voličov, ako jediný mal prístup k daňovým knihám a evidencii obyvateľov atď.

Kandidátov na richtára už neurčoval v zmysle novej legislatívy zemepán, ale štátny úradník. Ukážeme si to na obecných voľbách v roku 1910 v turčianskej obci Príbovce, ktoré opísal novinár a spisovateľ Emo Bohúň.

Hlasovanie sa malo uskutočniť v budove ľudovej školy, na voľby prišiel dohliadať z Turčianskeho sv. Martina sám hlavný slúžny (okresný náčelník) Attila Ujhélyi. Najprv prikázal vyniesť zo školskej dvorany všetky lavice a stoličky, aby sa tam vraj pomestili všetci voliči. Voľby trvali krátko, lebo sa volilo aklamáciou. Slúžny najprv predstavil oboch kandidátov na richtárstvo, jedného za vládnu stranu, druhého za ľudovú. Potom vyzval voličov: „Kto je za slovenského kandidáta, nech si sadne, a kto je proti, nech ostane stáť!“

Ale sadať si predsa nebolo kde, všetky stoličky a lavice vyniesli von. Na to pán hlavný slúžny povedal: „Pretože si ani jeden volič nesadol, vyhlasujem vládneho kandidáta za zvoleného jednomyseľne.“

Slúžny potom podpísal zápisnicu o výsledku volieb a spokojne odcestoval na kočiari do Martina. Tak to aspoň vylíčil vášnivý rozprávač Bohúň, ktorému nechýbal zmysel pre fabuláciu. Ale aj seriózni historici sú zajedno v tom, že uhorské voľby – či už parlamentné, alebo obecné – sa v období maďarizácie neobišli bez rôznych machinácií a podvodov.

Niekedy sa to nezaobišlo bez sporov, dokonca sa vyskytli konflikty s krvavým koncom. Regionálny historik a spisovateľ Július Bodnár zaznamenal kedysi takúto udalosť na Myjave počas obecných volieb v decembri 1905. Voličov z okolitých kopaníc privolaní žandári vyzvali, aby opustili volebné miesto. Keď odmietli, strhla sa streľba. Náhodná guľka pritom usmrtila Jána Dugáčka, miestneho zvonára a otca štyroch detí, ktorý s konfliktom nemal nič spoločné. Úradné vyšetrovanie vyhodnotilo použitie zbraní ako oprávnené.

Stojí za zmienku, že funkcia richtára nebola až taká príťažlivá, ako by sa mohlo zdať. Človek v tomto postavení sa ocital medzi dvoma mlynskými kameňmi – medzi vrchnosťou, úradmi a spoluobčanmi, od ktorých mal žiadať plnenie povinností. V chudobných obciach táto funkcia nemusela byť ani výnosná, čo sa týka finančnej odmeny.

V Šariši sa pred 150 rokmi hovorilo toto: ,,Volim še do zeme zakopac, jak richtarovac.” (Radšej sa dám do zeme zakopať, ako richtárovať). Zo stredného Slovenska pochádza zase príslovie ,,Medzi kravami vôl richtár”. Stávalo sa, že menej odolný človek po niekoľkých mesiacoch rezignoval na funkciu. Preto paragraf 71 zákona z roku 1886 ustanovil, že zvolený richtár musí svoj úrad vykonávať aspoň jeden rok. Odmietnuť ho mohol iba z mimoriadne závažných dôvodov. Inak mu hrozila pokuta až 100 zlatých.

Brolly – rekordér mešťanosta

Mešťanostov a mestských úradníkov po roku 1886 volili širšie zastupiteľstvá miest už na 6 rokov. V štyroch elitných mestách na území dnešného Slovenska – v Bratislave, Košiciach, Komárne a Banskej Štiavnici – to boli municipálne výbory. Výkonným orgánom tejto mestskej správy bol magistrát. Pri voľbe mešťanostu troch kandidátov určil výboru hlavný župan. Ten býval predĺženou rukou budapeštianskej vlády.

Funkcia mešťanostu bola aj finančne príťažlivá. Z dobových publikácií sme zistili ročný plat košickej hlavy mesta v roku 1895. Mal 2 400 zlatých a k tomu 600 zlatých na bývanie. Bol to päťnásobne vyšší plat, ako poberal richtár Starej Turej.

V Bratislave vo voľbách začiatkom apríla 1900 zvolil municipálny výbor za mešťanostu právnika maďarskej národnosti Tivadara Brollyho, ktorý potom viedol Prešporok plné tri volebné cykly. Čiže dovedna 18 rokov!

Po vojne a vzniku Československej republiky v jej východnej polovici ešte pomerne dlho platilo uhorské právo aj vo verejnej správe. Viacerí richtári a mešťanostovia pokračovali vo svojej práci, ako keby sa nič nestalo. Ďalší sa odsťahovali do Maďarska. „Ušli župani, stoliční úradníci, notári, sudcovia, no spomedzi najvyšších reprezentantov miest sa pre odchod rozhodli len desiati,“ spomínal Vavro Šrobár, prvý minister s plnými právomocami pre Slovensko. Pravda, tí, čo zostali, museli zložiť sľub vernosti novému štátu.

Bratislavskí „otcovia mesta” sa dlho vzpierali požiadavke prijať novú štátnu moc. Na čele magistrátu sa preto striedali dočasní správcovia alebo vládni komisári dosadení vládou. Prvé riadne voľby sa konali na Slovensku až po schválení zákona o obecnom zriadení v roku 1923. Pretože v Bratislave zvíťazil blok maďarských a nemeckých strán, ktorý presadzoval na čelo mesta svojho kandidáta, pražská vláda si vyhradila právo zasiahnuť. Za mešťanostu určila Ľudovíta Okánika, nominanta vládnej Agrárnej strany, ktorý sa predtým osvedčil ako župan v Nitre.

Okánik bol asi nenahraditeľným človekom, lebo súčasne zastával post senátora v celoštátnom parlamente, bol členom krajinského zastupiteľstva, a aby toho nebolo málo, zostával aj kanonikom pri Dóme sv. Martina v Bratislave. Možno práve vtedy vznikla tradícia zdobiť niektoré osobnosti verejného života funkciami ako vianočné stromčeky…

Podľa volebného zákona mali oprávnení občania (po novom už aj ženy) pod hrozbou finančnej pokuty povinnosť zúčastniť sa na voľbách. Zvolený poslanec obecného či mestského zastupiteľstva bol povinný ujať sa mandátu. Kto sa ho vzdal bez mimoriadne závažného dôvodu, tomu tiež hrozila pokuta – 500 korún, čo bol v roku 1923 mesačný plat robotníka.

Iní starostovia sa však držali svojho kopyta a starostovali rekordne dlho. Starosta Trnavy Juraj Vyskočil až tri volebné obdobia po sebe, a to ho mestské zastupiteľstvo zvolilo za „otca druhého Ríma” vždy na šesť rokov, ako ukladal zákon. Mimochodom, Tomáša G. Masaryka zvolil parlament do najvyššej funkcie v štáte až štyri razy napriek tomu, že Ústava ČSR z roku 1920 umožňovala iba dvakrát pôsobiť na Pražskom hrade. V roku 1934 však poslanci schválili pre TGM ústavnú výnimku. Dnes sa v Česku ani na Slovensku už nikto nemôže stať hlavou štátu viac ako dvakrát po sebe.

Foto:
Ivan Majerský
Pravda
Budova bratislavského magistrátu.

Generálka na parlamentné voľby

Voľby sa všade konali na princípe pomerného zastúpenia s viazanými kandidačnými listinami. Ak bola podaná len jedna kandidátka, voľba odpadla. Zastupiteľstvo bolo vyhlásené za zvolené bez hlasovania. Dialo sa to najmä v menších obciach. Miestni lídri sa zišli pri stole niekde v krčme a rozhodli o poradí na jednotnej kandidátke. Agrárnik dostal prvé miesto, ľudák druhé, sociálny demokrat tretie a pod. Po voľbách sa obecné zastupiteľstvo dohodlo na starostovi. Pozor, nie na richtárovi, tým už vtedy odzvonilo.

Niekto si myslí, že jednotné kandidátky sa začali používať až po druhej svetovej vojne vytvorením Národného frontu, ale už v roku 1923 malo jednotnú kandidátku vyše 1 400 obcí na Slovensku – takmer každá druhá z tých, kde sa vypísali voľby. Iba v ostatných obciach sa aj reálne volilo na základe súťaže medzi kandidátmi viacerých politických subjektov.

V mestách bola diametrálne iná situácia. Bratislava mala v prvých komunálnych voľbách 11 kandidátok, Košice 10, Nitra 8 a Trnava 6. V týchto a ďalších slovenských mestách sa počas celej prvej ČSR prejavovalo v správe vecí verejných prehnané straníctvo, ktoré sme mohli (a naďalej môžeme) pozorovať aj po zmene politického systému u nás v roku 1990.

Aby sa mestské zastupiteľstvo ako-tak udržalo v chode, museli už v prvej ČSR vznikať zložité, až krkolomné koalície zlepencov, ktoré nezriedka dlho nevydržali. Často išlo o kópie vládnych koalícií na celoštátnej úrovni. Tie takisto nemali dlhú životnosť. Preto predmníchovská republika zažila toľko úradníckych vlád a predčasných volieb. A keď padla vláda v Prahe, padol aj harmonogram volieb v obciach.

Magistráty fungovali ako malé parlamenty, kde sa hlasovalo podľa straníckeho kľúča. Ale práve preto boli mestské voľby také dôležité – často sa stávali generálkou na parlamentné voľby. Stranícke centrály si na základe ich výsledkov testovali, ktorá koalícia má šancu vládnuť v celom štáte.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
komunálne voľby
starosta
primátor

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.