
V spore Viliama Karasa s Františkom Mikloškom nejde len o jednu pôžičku. Otázka neznie, koľko máme zaplatiť Ukrajine, ale koľko by Slovensko zaplatilo za svet, v ktorom sa Ukrajina neubráni.
Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.
V reakciách na ruskú revizionistickú a imperialistickú vojnu Ruska proti Ukrajine sa čoraz jasnejšie črtajú tri postoje.
Podľa prvého sme pevne v EÚ a NATO, Rusko je agresor, hranice sa nesmú meniť silou, ale Slovensko nemusí niesť každý ďalší účet za pomoc Ukrajine brániacej svoju nezávislú štátnosť. Do tejto polohy sa dostal podpredseda KDH Viliam Karas, keď označil za korektné, že sa Slovensko nezapojí do ďalšej pôžičky.
Druhý vychádza z rovnakej geopolitickej premisy, ale robí z nej iný záver: ak je nezávislá, demokratická a obranyschopná Ukrajina na našej východnej hranici súčasťou bezpečnosti Slovenskej republiky, nemožno oddeliť tento strategický cieľ od primeraného podielu na nákladoch potrebných na jeho dosiahnutie.
Takto argumentuje František Mikloško a po jeho spore s podpredsedom Karasom aj oficiálne KDH, keď vyhlásilo, že jednotný európsky postup pri pomoci Ukrajine je v národnom a bezpečnostnom záujme Slovenska.
Robert Fico však už dlhšie vytvára tretí tábor.
Kritika Putina u Fica nemá miesto
Jeho geopolitické a bezpečnostné uvažovanie ide ďalej, než vyjadruje chytrácke heslo „nech platia iní“. Vojna na Ukrajine podľa neho nie je naša vojna, dodávky munície a zbraní brániacemu sa štátu ju predlžujú; tí, ktorí Ukrajine pomáhajú, sú vojnoví štváči, a sankcie proti Ruskej federácii sú neúčinné.
Podľa tejto logiky sa odpor Ukrajincov proti Putinovmu zámeru zničiť ich nezávislú štátnosť, teritoriálnu integritu a národnú svojbytnosť postupne mení na prekážku mieru. Ten sa má dosiahnuť nie zvyšovaním ceny agresie pre Rusko, ale oslabovaním schopnosti Ukrajiny brániť sa.
Heslo „ani náboj Ukrajine“ znamená, že požadovaná väčšia diplomatická angažovanosť EÚ v záujme dosiahnutia mieru má spočívať v tom, že odopretím pomoci Ukrajine ju Únia donúti prijať Putinove ultimáta.
V tejto schéme Ficovho uvažovania o bezpečnosti Slovenska a Európy kritika Putinovho barbarského zločinného vedenia vojny proti civilnému obyvateľstvu nemá miesto. Naopak, minister obrany Robert Kaliňák vidí garancie slovenskej bezpečnosti v priateľských vzťahoch s Ruskom. Zato kritika EÚ ako nášho vlastného spoločenstva, nášho životného priestoru je v premiérovej rétorike permanentná a hrubá.
Republika sa pridáva k Smeru