Kto bol Karpatský Vlk s drevenou nohou? Dostal sa do Šikulovej knihy aj s Krumpligulášom

Veronike Šikulovej vyšla kniha Kincugi (Slovart), o ktorej nám nedávno prezradila, že ,,názov vychádza zo známej japonskej techniky, keď sa rozbitá keramika nelepí tak, aby to nebolo vidno, ale praskliny sa zalejú zlatom, aby vynikli  

A presne o tom tá kniha je – o plátaní dier v živote aj v spomienkach”. Pritom po plátaní zostávajú krásne zlaté obrazce.

Názov znie teda cudzokrajne, ale pri čítaní hneď zistíme, že to píše naša stará známa obľúbená autorka: jej text opäť príjemne objíme, ako teplá deka. Toto porovnanie som si požičala priamo od nej, použila ho v jednej z poviedok o Baukis a Filoménovi: bolo u nich vraj tak príjemne domácky, ako keď vás niekto ohľaduplne prikryje a cítite sa od tej chvíle v bezpečí. Už tento úvod naznačuje, že aj niektoré mená v texte síce znejú cudzokrajne, ale čitateľovi budú blízke a známe. A možno sa mu v mysli vybavia aj konkrétni ľudia.

Foto:
Slovart
Veronika Šikulová – Kincugi

Kniha je rozdelená do kapitol, ktoré pri listovaní pôsobia ako samostatné celky, ale majú jednotný štýl, hrdinov a vlastne aj príbeh. Ten však nie je vyrozprávaný polopatisticky, chronologicky, ale ako viacprúdový tok rôznych motívov. Ako keby autorka zľahka preludovala na klavíri (hoci v ich rodine sú obľúbené dychové nástroje, najmä lesný roh) – muzicíruje, veršuje, reportuje, glosuje, zaznamenáva, objavuje.

Zašpinený golier

Znova sa teda ponárame do sveta, ktorý je autorke najbližší. Záhrady, vinohrady, kuchyne, sny, lesy, dvory, skrátka Modra, Pezinok a podobné pupky sveta. Ale nielen to. Autorka nás silou obryne prenesie naozaj aj do Japonska, do vzdialených období a končín. Zavedie nás na prah smrti aj zaň, okúsime cudzie lásky, možno aj city samotnej autorky, ktorá sa v tom rozprávaní kryje za meno Ja a v ktorej sa vyznáva láska zvláštnym spôsobom: Máš špinavý golier, povie Ja. Je to toľko ako – ľúbim ťa.

Fanúšikovia tvorby Veroniky Šikulovej si skrátka opäť prídu na svoje. Mne učarovali najmä tri kapitoly z knihy Kincugi, ktoré sa celkom odlišujú jedna od druhej. Literárna úroveň je však v celej knihe vysoká, vyrovnaná, mala by som teda radšej povedať, že ma najviac prekvapili. Prvá sa venuje aj mojej obľúbenej téme – Dunaju (La niveau monte), druhá je o starých manželoch, ktorí sú už naozaj na konci života, možno aj za ním (Kráľ, dáma a mačičky) a tretia je niečo ako „lyrický akčák“ o známej legende Karolovi Ivičičovi, ktorý bol chatárom na Zochovej chate (Lupo Carpatico).

Akurát dva z týchto názvov nie sú v slovenčine, ale kniha je zrozumiteľná a sú v nej aj titulky ako Papierové ruže, O láske, Povetrie, Huby, Káva so šľahačkou, Spadla baba do lekvára. Už z toho vidno, že ponuka je pestrá a príťažlivá.

Kúpeľ v slovách

Zdržím sa pri troch spomínaných prekvapujúcich textoch. Prečo sú také?

Rozprávanie o Dunaji plynie naozaj ako rieka, hladina stúpa, prúd je čoraz silnejší, naráža do nás a aj nás nesie. Kúpeme sa v slovách aj v spomienkach niekoho, kto Dunaj naozaj dobre poznal. Ožíva Lido, mosty, história rieky, názvy a pocity, ktoré Dunaj vyvolával a vyvoláva. Autorka do textu dala aj zaujímavé konkrétne údaje, dnes zhodou okolností aktuálne. Napríklad ako Dunaj v minulosti vyschýnal, že najhoršie to bolo v roku 1947.

Vtedajšie sucho pripomína to dnešné. Ale boli aj obdobia, keď sa voda valila alebo sa vytvárali zátarasy z ľadových krýh. Dobre sa o tom všetkom číta, lebo človeka takéto texty zasadzujú priamo do všedných dní dejín.

Obstojí aj Krumpliguláš

Nielen v tomto texte, ale v celej knihe autorka používa veľa zabudnutých slov, slov domáckych, nárečových, slangových, nikam nezaradených alebo patriacich k nejakej činnosti či spoločenstvu. Je to priam rozkoš čítať: necenzuruje sa, pokiaľ ide o obsah, ale ani keď ide o slová. Obohacuje reč, je slobodná.

Všetky slová, čo v sebe máme, majú právo na život. Aspoň v knihe. Šikulová vytiahne napríklad slovnú hračku: Ako sa voláš? Krumpliguláš. Ešte to pokračuje a podobných milých ,,vykopávok” má plno.

Odchádzame do seba

Autorka sa vo svojich textoch často venuje starobe a odchádzaniu. Najprv človek často odchádza zo svojho života do nejakého svojho nevedomia a až potom odchádza definitívne zo života ako takého.

V najkrajších pasážach spisovateľka zachytila práve to štádium odchádzania do seba. Pri dlhoročných pároch (aký stvárňuje) býva smutné, že tento proces sa neodohráva podľa nejakej tabuľky či šablóny, ale u každého je to iné. A tak sa stáva, že jeden z partnerov je už pohltený svojím vnútorným svetom, svojím nevedomím, kým ten druhý pri ňom ešte poživkáva, tmolí sa a varí dovtedy, kým tiež nezačne zhasínať.

Aj toto sú dnes, so starnúcou populáciou ,,na krku”, aktuálne témy. Šikulová ich spracovala mimoriadne citlivo a aj ako napínavé čítanie. Odrazu v tej nostalgii zavonia cigareta, zaznie meno slávneho básnika či známeho disidenta. Na týchto textoch Veroniky Šikulovej o starnutí je zvláštne to, že tam cítiť vôňu jabĺk, ale aj intelektuálne prostredie.

No aj toto duchom presiaknuté žitie hasne ako každé iné. Nikto nemá žiadne privilégiá. K rodine autorky patria umelci, ktorí už tiež nie sú medzi nami. Čitateľ má pocit, že sa s nimi v týchto textoch stretáva a spoznáva ich ešte lepšie než kedykoľvek predtým. Aj ju.

Spomenula aj trampov

No a potom nasleduje niečo z celkom iného súdka. Pamätníkom hneď zapne, o čo asi pôjde, keď je názov kapitoly Lupo carpatico, že to bude o Karpatskom vlkovi zo Zošky. O tomto človeku išli chýry, bol to kráľ a podnikateľ aj v socialistickom zriadení. A bol aj príslušník odboja. Bol v SNP a hrdina. Každý ho obdivoval, išli o ňom chýry. Mal drevenú nohu z bojov. A Veronika Šikulová, ktorá ho poznala v detstve, o ňom podáva vtipné a atypicky napísané svedectvo.

Má naozaj široký záber a pochopenie pre najrôznejšie prejavy slovenskej kultúry. Zmienila sa v tejto súvislosti aj o trampoch, ktorí mali svoje osady v karpatských lesoch. Je to zriedkavá téma v slovenskej literatúre, hoci spoločnosť tzv. čundrákov a trampov, ktorí mali americké prezývky, bola tiež istým disentom. V Česku je toto hnutie považované za odboj, u nás sa o ňom zmieňuje málokto. Šikulová siahla aj sem, pekne pospájala aj nesúrodé zlatými nitmi.

Niektoré pasáže z tejto knihy by som rada vedela aj naspamäť, také sú pekné. Autorka je verná svojmu cieľu, že text by sa mal chvieť. Rozochvela ho a rozochveje určite aj svet mnohých čitateľov.

Témy:
Veronika Šikulová
kniha
Kincugi

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.