Marina Čarnogurská: Čínania nie sú hlupáci, ktorých by sme opili suchým rožkom. Skôr nás preľstia

Na Slovensku máme literárnu udalosť – vychádza čínsky román Sen o Červenom pavilóne v preklade sinologičky a filozofky Mariny Čarnogurskej. Aj jej sa tak splnil sen, veď svoj preklad neustále vybrusovala – trvalo to takmer 50 rokov.  

Kompletné vydanie Sna o Červenom pavilóne je v každej kultúre mimoriadnym výkonom a hodnotou. Je naše čitateľské publikum pripravené to doceniť?

Trochu mám obavy, že pravdepodobne ešte asi nie. Hoci 1. vydanie tohto môjho prekladu (síce nie takto kompletne) vyšlo už pre 20 rokmi. Vtedy sa však slovenská verejnosť ešte len začínala podrobnejšie oboznamovať s čínskou kultúrou i s dôležitosťou Číny vo svete, ba i konkrétne s jej prítomnosťou v našom každodennom slovenskom živote. Toto exkluzívne nové vydanie Sna o Červenom pavilóne vo vydavateľstve Ursa Minor, veľmi perspektívneho knižného vydavateľa Branislava Kudriho a za finančnej podpory Daniela Sajtáka, úspešného slovenského podnikateľa v Číne, už vychádza v úplne novej spoločenskej atmosfére, a tak verím, že sa tá situácia už dosť podstatne zmení.

Foto:
Boris Prexta/ vydavateľstvo Ursa Minor
Sen o Červenom pavilóne – detail knižného spracovania a ilustrácií

Čo znamená táto udalosť pre vás? Kedy ste o knihe po prvý raz počuli a ako vám vstúpila do života?

Pre mňa je to veľmi úspešné vyvrcholenie a koniec jedného môjho veľmi dlhého životného úsilia. V 70. rokoch minulého storočia, keď som v čase normalizácie bola už päť rokov na základe politických represálií vyhnaná zo svojej profesie sinologičky a filozofky z katedry filozofie na FFUK v Bratislave do výroby a skončila som v knižnom sklade vydavateľstva Alfa ako anglická referentka bez možnosti priameho kontaktu s čínskymi reáliami, uvedomila som si, že ak nebudem každodenne čítať čínske texty, veľmi rýchlo čínske znaky zabudnem, a potom už návrat k sinologickej profesii bude absolútne nemožný.

Nuž a keďže som zároveň mala aj zákaz vstupu do knižníc, napríklad aj do Lu Sünovej knižnice v pražskom Orientálnom ústave, kde by som si čínske knihy mohla požičať a vycestovanie do Číny bolo už absolútne nemožné, napadlo mi, že si nejakým spôsobom pozháňam nejaký veľmi dlhý čínsky text a každý deň si budem z neho aspoň dve strany prekladať. Len tak sama pre seba.

Spomenuli ste si na Sen o Červenom pavilóne?

Áno, keďže už z vysokoškolského štúdia som vedela, že najdlhším čínskym literárnym dielom je tento román Chunglou meng (čiže Sen o Červenom pavilóne), napísala som môjmu najmladšiemu bratovi Pavlovi do Kanady, aby mi ho v čínskom kníhkupectve v Chinatown niekde tam pozháňal. No poslať mi ho bolo tiež veľmi komplikované, pretože Československo bolo vtedy znepriatelené s Čínou, a teda pošta by taký balík zhabala. Tak sa ku mne nakoniec dostal tajne cez Maďarsko pomocou príbuzných, ktorí sa tam stretli s jedným mojím kanadským bratancom. Bolo to v marci roku 1978.

Foto:
vydavateľstvo Ursa Minor
Sen o Červenom pavilóne – archívne fotografie 1978

Prečo má vlastne román v názve slovo sen, keď ide o objemný text vychádzajúci z reality?

Autor románu, spisovateľ Cchao Süe čchin ho začal písať niekedy po roku 1723, keď po smrti cisára Kchangsiho nový čínsky cisár začal obrovský pogrom na vtedy veľmi bohatú spisovateľovu rodinu a Cchao Süečchin, dovtedy rozmaznávaný mladík žijúci v blahobyte prosperujúcej veľkorodiny Cchaovcov, sa zrazu ocitol v obrovskej chudobe, obratý cisárskou mocou o svojich mužských príbuzných, z ktorých väčšina zahynula v žalári. Asi chcel pomocou tohto diela pochopiť realitu, prečo sa to všetko stalo. No keďže tá realita bola zároveň v konečnom dôsledku hroznou obžalobou vtedajšej cisárskej moci, pravdepodobne aj preto sa rozhodol písať si to len ako sen, a nie ako záznam reality, ktorá sa skutočne stala.

Dnes by sme to mohli nazvať aj vtedajším disidentským dielom, za ktoré hrozilo každému, kto by ho bol vo vtedajšej cisárskej Číne vlastnil, žalár či poprava. Asi preto ho spisovateľ za svojho života nikdy nezverejnil. Na verejnosť sa to dielo dostalo až 30 rokov po jeho smrti, keď bol už cisár, ktorý ten pogrom nariadil, tiež už dávno po smrti. Vtedy sa už Sen mohol premeniť len na zaujímavý rozprávačský príbeh, ktorý sa v realite možno vôbec ani neprihodil. Stal sa politicky neškodným.

Román je známy na celom svete, čo znamená pre samotnú Čínu? Je v každej domácnosti? Čím je Sen pre nich významný?

Vo svete sa začal stávať známym až v druhej polovici 20. storočia, najmä vďaka anglickému prekladu v americkom paperbackovom vydaní. Nie však ako autobiografický kryptogram o osude reálnej čínskej rodiny, ale len ako jeden z tradičných čínskych rozprávačských príbehov, a ani kvalitou svojho literárneho prekladu nenapomohol vtedy nijakej jeho veľkej popularite vo svete. Vlastne aj v Číne bol dlho známy iba literárnym fajnšmekrom a milovníkom klasickej čínskej literatúry, ktorých už nebolo veľa. Až v 80. rokoch minulého storočia natočili podľa neho čínski filmári dlhý televízny seriál, pomocou ktorého sa jeho hlavní hrdinovia (i vďaka výborným hercom) stali miláčikmi čínskej verejnosti.

Foto:
Pravda
Ľuboš Pilc
V čase normalizácie nemohla Marina Čarnogurská publikovať.

Ako bola vtedy verejnosť naladená?

Tá bola od roku 1949, no najmä od obdobia tzv. kultúrnej revolúcie (1965-1976) úplne odstrihnutá od svojich klasických koreňov. A zrazu tým seriálom, ktorý mal byť, naopak, kritikou čínskeho feudalizmu, objavila svoju kultúrnu minulosť a zamilovala sa do nej. Ten seriál vtedy, i dlho potom, pozerala skoro celá Čína a dodnes sú jeho hlavní predstavitelia v Číne superhviezdami! Nuž nie pomocou knihy – je napísaná v klasickej čínštine, ktorej dnes už v Číne málokto rozumie – ale pomocou televízorov sa ten román dostal do každej čínskej domácnosti. Dokonca bol zhudobnený aj ako opera, ktorá sa tam dodnes inscenuje. A keď som raz bola v Pekingu na jej predstavení, po skončení nadšené publikum v preplnenom divadle nadšene tlieskalo a skandovalo: „Paojü, ja ťa milujem!“ Čiže netlieskalo herečke, ktorá toho 15-ročného chlapca v opere zahrala, ale literárnej postave, ktorá je pre nich úplne živá.

To by sa u nás asi nestalo. Obdivujeme hercov a nevžívame sa do obdivu vyslovene divadelných postáv. Až tak teda Číňania tento svoj román odvtedy veľmi milujú. Zároveň je celý román literárny skvost brilantného komplexu nielen prózy, ale aj vysoko kvalitnej poézie (je tam okolo 3000 nádherných veršov) a svojím posolstvom je stále nadčasový. Dokonca má mnoho čo povedať ešte aj dnes nielen Číňanom, ale aj nám k našim dnešným ľudským problémom. Podobne ako čínsky Tao Te ťing.

Foto:
Jana Gombošová
Čarnogurská je autorkou viacerých populárnych titulov.

Dá sa povedať koľko času ste prekladu venovali? Poznali ste všetky slová? Akou čínštinou je to písané?

Preklad som úplne dokončila vlastne až dnes, týmto novým vydaním, lebo stále bolo na ňom čo vybrusovať. Čiže teda skoro 50 rokov. A keďže je napísaný klasickou čínštinou, ale v živom jazyku 18. storočia, zo začiatku to bolo veľmi ťažké. I mnohé reálie, ktoré som si potom až v Číne overila v tamojších skanzenoch počas mojej prvej návštevy v Číne v roku 1997, som potom v preklade dôkladne poopravovala. Bolo to všetko veľmi ťažké, a tak tých päťdesiat rokov na dosiahnutie jeho nakoniec perfektného literárneho prekladu je tomu všetkému priamo úmerných.

Boli ste teda kvôli tomu aj v Číne?

Po roku 1990, po mojej politickej rehabilitácii, keď som sa konečne stala vedeckou pracovníčkou Ústavu orientalistiky SAV, som veľmi často chodila do Číny na študijné pobyty aj kvôli mojim iným vedeckým výskumom. Bola som tam najmenej 13- či 15-krát (spolu s pobytom na Taiwane), vždy najmenej mesiac.

Sledujete Čínu celý život – akú radu by ste dali ľuďom: ako ju vnímať?

Aj bez mojej rady je dnes každému vnímavému človeku jasné, že Čína sa stáva svetovou veľmocou, ktorá má čo povedať do celého ďalšieho osudu sveta. Výhodu má, že vždy viedla len obranné vojny na spacifikovanie okolitých barbarov, považujúc sa za jedinú kultúrnu krajinu uprostred všetkých ostatných svetových nekultúrnych nomádov. Svoj svet preto nemá potrebu dobýjať vojnami, veď načo by jej to bolo, ale tichou infiltráciou, pri ktorej dosahuje pre seba omnoho lepšie výsledky, než keby nás obsadila vojenskou agresiou. Preto s Číňanmi potrebujeme zaobchádzať úplne inak, než sme zvyknutí. To nie sú hlupáci, ktorých by sme mohli opiť suchým rožkom. Skôr oni preľstia nás, a preto by sme sa mali naučiť lepšie ich spoznávať, napríklad aj pomocou tohto románu.

Čína sa prudko rozvíja, rozvíja sa aj kultúra a umenie? Vážia si náš záujem o ich kultúru?

Technologicky sa rozvíjajú omnoho rýchlejšie než Západ. To potvrdzujú aj mnohí naši turisti, ktorí ju navštevujú. Zároveň sa stáva aj veľmi modernou kultúrnou krajinou, ktorá na rozdiel od nás veľmi dobre ovláda nielen svoje, ale aj naše umenie a kultúru, no zároveň neprestáva byť sama sebou. Číňania dnes vynikajú vo všetkých oblastiach svetovej kultúry, čo naopak my nemôžeme povedať o nás, že by sme boli skutočnými znalcami čínskej kultúry (preto sa o to čo najviac snažím aspoň ja, pretože je to dnes pre nás veľmi dôležité). Náš záujem o ich kultúru veľmi pozorne sledujú a každého, kto v tom nejako vyniká, majú záujem významne oceniť.

Každoročne udeľujú napríklad aj dve významne štátne literárne Ceny len zahraničným nominantom. Jednu z nich, The Special Book Award som v roku 2015 dostala aj ja (odovzdala mi ju podpredsedníčka čínskej vlády v budove Zhromaždenia ľudových zástupcov na Tchien an men), a teraz sa dostávam aj medzi nominantov Ceny Orchid Award, nuž je možné, že práve za toto unikátne vydanie môjho prekladu Sna o Červenom pavilóne ju budúci rok v Číne predsa len možno dostanem.

Pripomeňte situáciu, keď ste začínali študovať – kto vás učil a čo na to hovorili doma?

Čínštinu som sa začala učiť v roku 1958 v Štátnej jazykovej škole v Bratislave, aby som si pozdvihla sebavedomie, keďže som vtedy mala z politických dôvodov zákaz dostať sa na vysokú školu. Kurz si tam otvorila naša prvá slovenská sinologička Anna Doležalová -Vlčková, ktorá po skončení štúdia v Prahe nechcela čínštinu zabudnúť, a tak sa ju rozhodla učiť v Jazykovej škole. Kurz viedla šesť rokov (nakoniec už len pre nás dvoch poslucháčov, a aby ho riaditeľstvo nezrušilo, platili sme si 13 mŕtvych duší, ktorých vysvedčenia potom po podpise riaditeľkou roztrhala). Rodičia ma v tom podporovali, pretože mi to pomáhalo vtedy prežiť. Nuž a keď sa v 60. rokoch začalo politicky oteplievať, dostala som sa v Prahe na štúdium sinológie, ba i filozofie.

Foto:
Ľuboš Pilc
Vo vydavateľstve Ursa Minor vyšiel Marine Čarnogurskej titul Tao Te Ťing.

Je dnes na vás rodina pyšná? Pokračuje niekto vo vašich stopách?

Skôr je prekvapená z mojich úspechov a moji dvaja synovia by možno radšej prijali takú obyčajnú mamu, ktorá by sa venovala len im. No môjmu jedinému vnukovi sa tak príkladne venujem, ba i záchrane našej rodinnej chalupy v Zamagurí, že nemajú voči mne nijaké námietky i napriek tomu, že som sa týmto svojím čínskym štúdiom úplne rozišla s ich náboženským presvedčením.

Napriek tomu sme vzájomne milujúca sa rodina a traja synovia môjho synovca Jána už od malička mali čínske vychovávateľky a učiteľky, takže teraz hovoria omnoho lepšie modernou čínštinou než ja. (Ja už vlastne modernou čínštinou dnes vo svojich 86 rokoch nehovorím. Zabudla som ju už.) Oni síce študujú na európskych a amerických univerzitách elektrotechniku, právo i medicínu, ale verím, že v praxi budú raz intenzívne spolupracovať aj s vyspelou Čínou. A môj vnuk študuje kameru na filmovej fakulte v Čechách, nuž možno sa raz dostane i do Číny.

S kým zaujímavým vás čínština zblížila? Priniesla vám šťastie?

Zblížila ma s obrovským množstvom veľkých čínskych osobností celej ich vyše 5-tisícročnej kultúrnej histórie. Dokonca som mnohé z nich svojím vedeckým výskumom spoznala omnoho dôkladnejšie než doteraz Číňania. Aj preto ma oceňujú, napríklad aj tohto roku na 3. svetovej sinologickej konferencii v Pekingu zaradili do jej programu aj prednášku o mne a o mojej práci, ktorú tam s veľkým úspechom predniesol Branislav Kudri, s ktorým tam hneď potom podpísal aj zmluvu o spolupráci generálny riaditeľ ich najväčšieho čínskeho vydavateľstva The Contemporary World Press, ktoré sa chce podieľať na vydávaní aj mojich sinologických diel, možno aj v modernej čínštine. Uvidíme.

Témy:
Sen o Červenom pavilóne
Kultúrna revolúcia
Sinológia
kniha
Čína
Marina Čarnogurská

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.