Končí sa rozprávka o Ficovom sociálnom štáte? Iba za úroky dáme ročne toľko ako za 20 nemocníc

Koniec ilúziám o sociálnom štáte je tu. Keď štát minie miliardy iba na úroky, na dostavbu diaľnic či nemocníc, tobôž na 13. dôchodky peniaze už nebudú. „V roku 2029 budeme platiť 4 miliardy eur ročne iba na úrokoch štátneho dlhu. Žijeme si nad pomery.” Bez obalu odkazuje dátový analytik Ivan Bošňák. Kedy nám veritelia vystavia stopku?  

Ficove sociálne istoty sú na dlh a tento dlh rovnaký Fico – tentoraz v pozícii premiéra, nie je schopný skrotiť. Vládna konsolidácia sa napriek trom vlnám masívneho uťahovania opaskov doslova rozsypala na prach a Slovensko sa už rúti gréckou cestou. Sľubovať štedré sociálne balíčky v čase, kedy negatívna demografia, ale aj stagnácia slovenskej ekonomiky, neúprosne tlačí krajinu do priepasti, nie je už žiadnou sociálnou politikou, ale skôr zásadným ohrozením budúcich generácií tejto krajiny.

Sociálna poisťovňa rok čo rok generuje miliardové straty a mladšie ročníky sa tak stávajú rukojemníkmi populizmu, ktorý im v starobe už nemusí zaručiť prakticky vôbec nič. Sfušovaná konsolidácia tak presúva bremeno ozdravenia štátu – a jeho masívnej redukčnej kúry, na vládu, ktorá vzíde z volieb. Dočkáme sa – kvôli bezbrehému populizmu politikov rozdávajúcich na úkor budúcnosti, napokon štátu, v ktorom už nebude peňazí nielen na trináste dôchodky, ale ani na opravy mostov v havarijnom stave či na dostavby rozostavaných nemocníc? Budú napokon prepotrebné ozdravné kúry predpisovať Slovensku zahraniční veritelia tak, ako sa to stalo v Grécku? No a ako opäť naštartovať nádej v ekonomický rast v časoch populistických sľubov a neochoty tejto krajiny pozrieť sa krutej pravde priamo do očí?

„Uťahovať opasky si budú musieť všetci – mestá, firmy, zamestnanci vo verejnej správe aj dôchodcovia. Bude to bolieť a opasok si budeme musieť utiahnuť všetci. Čím skôr si začneme zvykať, tým lepšie. Je však vysoká pravdepodobnosť, že tlak na zmeny príde zo zahraničia – od našich veriteľov.“ Bez obalu odkazuje dátový analytik Ivan Bošňák.

Bez obalu s dátovým analytikom Ivanom Bošňákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo deficit štátneho rozpočtu zostáva na úrovni 5 % HDP aj po troch kolách konsolidácie;
• Koľko miliárd eur ročne zaplatí Slovensko na úrokoch z dlhu do roku 2029 a čo všetko by sa za tieto peniaze dalo postaviť;
• Ako rastú úroky nášho štátneho dlhu a prečo to môže Slovensko priviesť až na samú hranicu krachu;
• Prečo sú očakávania vlády o ekonomickom raste prostredníctvom domáceho dopytu nereálne;
• Aké konkrétne opatrenia vrátane okamžitého zrušenia transakčnej dane, boja s korupciou a zmeny na trhu práce sú potrebné pre rast HDP;
• Prečo je priebežný dôchodkový pilier pri súčasnom demografickom vývoji neudržateľný;
• Aké riziká nám hrozia, ak nevyhnutné reformy nadiktujú zahraniční veritelia a čo to bude znamenať pre fungovanie krajiny.

Vláda prezentuje rozpočet ako rozpočet dobrých správ. Pre koho sú to však dobré správy, keď je deficit – aj po troch kolách vládnej konsolidácie, prakticky na rovnakej úrovni, s akou táto vláda začínala?

Zhodnotili ste to presne, deficit je úplne rovnaký. Posledné tri roky sa držíme na úrovni 5 % HDP a nič iné sa neplánuje ani na roky 2027, 2028 a 2029. V parlamentnej diskusii aj pri rokovaniach so zamestnávateľmi to prebehlo veľmi rýchlo a schvaľovací mechanizmus prispôsobili tomu, čo v rozpočte reálne je.

Premiérovi sa podarilo predať tento dokument verejnosti ako rozpočet dobrých správ. Naša spoločnosť nežije strachom z deficitov alebo zo zadlženia. Robertovi Ficovi aj ministrovi financií Ladislavovi Kamenickému sa podarilo verejnosť presvedčiť, že Slovensko nemá problém s verejnými financiami. Občania potom nad tým neuvažujú, peniaze vnímajú ako bezplatné a štát ich môže rozdávať.

Veľká časť publika z tohto rozpočtu priamo benefituje – či už ide o energopomoc, alebo o platy vo verejnej správe od učiteľov, zdravotníkov, policajtov a hasičov až po úradníkov. Máme približne tisíc rozpočtových a príspevkových organizácií, rôznych agentúr a výskumných ústavov. Mnoho ľudí tam berie peniaze zbytočne a tí dostali dobrú správu, že im zvýšia platy.

Iní ministri síce hovorili, že rozpočet ledva videli, ale nesťažujú sa. Obava z takto prijatého rozpočtu v spoločnosti neexistuje.

Mne to pripomína správanie malých detí: zavriem oči, aby som nevidel bubáka, a tým pre mňa nebezpečenstvo prestáva existovať. Kompetentní tie informácie a dáta majú, vedia, že konsolidácia sa nevydarila, a poznajú si i prognózy. Národná banka Slovenska (NBS) hovorí o gréckej ceste, z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť počúvame podobné varovania. Ako môžu prezentovať rozpočet dobrých správ, keď vidia, čo nás čaká?

Všetky tieto inštitúcie vyhlásili za nepriateľov štátu.

To je len politická rétorika. Myslíte si, že tomu oni sami veria? Ak opäť vyhrajú voľby, problém predsa spadne na ich hlavu.

Ťahajú to takto už štyri roky. Tento rozpočet nie je zlou správou len pre budúci rok, ale aj pre nasledujúce tri roky. Vo volebnom roku sa nič zásadné nestane, takže ani v roku 2028 neuvidíme žiadne pozitívne signály.

Obávam sa, že pozitívne dopady neuvidíme ani v roku 2029, pretože ak neurobíte radikálnu reformu – čo si nemyslím, že akákoľvek koaličná vláda dokáže –, tak dobeh opatrení trvá viac než jeden či dva roky. Ak dnes niekoho vo verejnej správe prepustíte alebo pošlete do dôchodku, musíte mu vyplatiť šesť až osem platov ako odstupné a odchodné a zaúčtovať to. Ak by ste to spravili k 1. januáru, máte v danom roku len osem mesiacov úspor, no ani to sa zrejme nepodarí.

Ďalšie tri roky budeme hospodársky upadať. Ekonomika, do ktorej motora nasypali piesok tromi kolami konsolidácie, nemá prečo rásť. Budeme radi, ak neupadneme do recesie. Vláda pritom opakovane tvrdí, že rásť budeme a potiahne to domáca spotreba. Na ministerstve financií máme nadšeného maliara, nie skúseného ekonóma.