Vymenila kariéru za lásku pri Čiernom mori: Po rokoch odkrýva odvrátenú tvár krajiny, kam chodia Slováci na dovolenku

Na pobreží Čierneho mora žije Valika Holinková takmer tri desaťročia. Zažila Bulharsko v časoch najhlbšej krízy 90. rokov, no aj jeho transformáciu po vstupe do Európskej únie.  

Valika tlačila pred sebou kočík, ktorý nadskakoval na výmoľoch. Každú chvíľu musela zastať a nadvihnúť ho, keď sa kolesá zasekli medzi kameňmi. Namierené mala do miestnych potravín. Predavačky stáli pred obchodom, v jednej ruke cigareta, v druhej sklenený pohár s kávou. Keď vstúpila dnu, nevenovali jej pozornosť. Ani sa nepohli.

Nebolo bežné, že by zákazníka pozdravili a usmiali sa. Do takmer prázdnej predajne vošli až vtedy, keď dofajčili, a to len v tom prípade, ak si človek niečo vybral. Valika bola na regály bez tovaru zvyknutá ešte zo socialistického Československa, no bulharský vidiek koncom 90. rokov bol úplne iný svet.

Akoby krajinu práve zasiahla vojna. Rozbité cesty, špina a svorky túlavých psov, ktoré miestni odháňali. „Keď sme si na Slovensku mysleli, že sme na tom zle, stačilo sa prísť pozrieť do Bulharska,“ začína rozprávať Valika Holinková, ktorá pochádza z východného Slovenska, no vo Varne na pobreží Čierneho mora žije už 26 rokov.

Počas rokov v cudzine sa chcela vrátiť na Slovensko, no s pribúdajúcimi rokmi si čoraz viac uvedomovala, že zamestnať sa doma nebude také jednoduché. A hoci slovenčinu počas rokov nezabudla, chvíľu jej trvá, kým si spomenie na niektoré slová.

Prečítajte si príbehy Slovákov, ktorí odišli z rodnej krajiny a začali podnikať za hranicami.

Všetko zmenil plavčík

Vo vtedajšom Československu sa pritom slovom živila. Pracovala ako novinárka v košickom Korzári. Začínala v kultúrnej rubrike a neskôr sa venovala kriminálnym témam. Žila „bohémskym” životom, no s pribúdajúcimi rokmi túžila po zmene. Chcela sa usadiť.

„Mala som 32 rokov a bol už najvyšší čas založiť si rodinu. Keďže sa mi to na Slovensku nedarilo, zo žartu som si vravela, že skúsim hľadať manžela v zahraničí,“ usmieva sa.

Našla ho na letnej dovolenke v Albene. Na pokrčenom lístočku mala napísané číslo plavčíka Lubena. Často spolu telefonovali, písali si listy a po niekoľkých mesiacoch ho pozvala na prvú návštevu Slovenska. „Potom to išlo rýchlo, no moji príbuzní ho neprijali. Odišli sme do podnájmu a onedlho som otehotnela, z čoho som bola nadšená, lebo som dieťa veľmi chcela,“ vracia sa do minulosti.

6 fotiek v galérii

S manželom Lubenom sa spoznali v bulharskej Albene

Zdroj: Valika Holinková

Spočiatku žili na Slovensku, no dobehli ich finančné problémy. Bol koniec 90. rokov, ekonomike sa nedarilo, nezamestnanosť rástla a z materskej mladá rodina vyžiť nevedela. Luben po zdĺhavom vybavovaní povolenia na pobyt pracoval načierno za minimálnu mzdu. Mladý pár sa tak rozhodol vrátiť do Bulharska, kde boli ceny nehnuteľností veľmi nízke.

Najmä preto, lebo krajina ekonomicky zaostávala. „Tušila som, do čoho idem? Vôbec nie. Bulharsko som poznala len z dovolenky,“ spomína Valika. „Keď mal syn štyri mesiace, boli sme tam na návšteve u Lubenových rodičov na dedine a bol to úplný šok.“

Museli sme zostať

Keď mal syn sedem mesiacov, presťahovali sa do Bulharska natrvalo. Začínala si zvykať na nový život bez priateľov a rodiny ďaleko od Košíc. S Lubenom sa zobrali, aby dostala čo najskôr doklady na trvalý pobyt.

Kým si hľadali bývanie vo Varne, žili u Lubenových rodičov na dedine. Dom sa im však nájsť nepodarilo. V tom čase vo Varne žiadne dostupné neboli.

„Nemala som už silu riešiť dilemu, či sa vrátiť na Slovensko. Museli sme zostať,“ spomína si na prvé mesiace. Napokon sa presťahovali do dedinky Kičevo asi desať kilometrov od Varny.