Popredný americký expert varuje pred Trumpom aj Ficom: Populisti sú zruční, ale zabúdajú na dôležitú vec

Americká demokracia podľa profesora zo Stanfordu čelí najväčšej skúške za celé desaťročia. Varuje pred oslabovaním právneho štátu aj dôsledkami, ktoré pocítia ďalšie generácie.  

Už o niekoľko dní, v utorok 3. novembra, budú Američania rozhodovať o novom zložení Kongresu. Voliť budú všetkých 435 členov Snemovne reprezentantov a približne tretinu Senátu. Pre prezidenta Donalda Trumpa a jeho Republikánsku stranu sa však voľby môžu skončiť tvrdou porážkou.

Posledné prieskumy ukazujú výrazný náskok demokratov. Podľa prieskumu Reuters/Ipsos vedú medzi pravdepodobnými voličmi o deväť percentuálnych bodov a Trumpova popularita sa pohybuje len okolo 32 percent. Demokrati by tak mohli získať kontrolu nielen nad Snemovňou reprezentantov, ale podľa najnovších volebných prognóz aj nad Senátom.

Podľa amerického politológa a profesora Stanfordskej univerzity Larryho Diamonda, ktorý patrí medzi popredných svetových odborníkov na demokraciu a autoritárske režimy, by to mohol byť začiatok Trumpovho politického konca.

„Americkú demokraciu zachraňuje aj to, že Trump je jednoducho neuveriteľne nekompetentný,“ hovorí Diamond v rozhovore pre Aktuality.sk.

Trump podľa neho počas druhého funkčného obdobia výrazne poškodil americké demokratické inštitúcie, právny štát aj systém bŕzd a protiváh. Následky jeho vlády pritom môžu Spojené štáty pociťovať ešte dlhé roky.

Diamond však upozorňuje, že demokratický úpadok nie je len americkým problémom. Podobnému nebezpečenstvu čelia podľa neho aj viaceré európske krajiny. Pripomína šestnásť rokov vlády Viktora Orbána v Maďarsku, vzostup krajnej pravice v západnej Európe či opakované návraty populistických lídrov k moci vrátane Roberta Fica na Slovensku.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• Prečo Diamond tvrdí, že Maďarsko za Viktora Orbána už nebolo demokraciou;
• ako blízko boli Spojené štáty k štátnemu prevratu a čo dnes ešte chráni americkú demokraciu;
• aké škody napáchal Trump na amerických inštitúciách a prečo ich obnova potrvá roky;
• prečo sa voliči vracajú k politikom ako Donald Trump či Robert Fico a v čom sú populisti úspešnejší než ich demokratickí súperi.

Keď sa pozrieme na Európu a Spojené štáty, vidíte v nich demokratický úpadok? Ak áno, ako sa prejavuje?

Nemôžeme zovšeobecňovať situáciu v celej Európe. Je tu príliš veľa krajín. Vidíme demokratický úpadok vo Švédsku, Nórsku, Dánsku alebo Fínsku? Ja ho nevidím. Majú síce menšie extrémistické strany, ale jedným z ponaučení je, že nič nemôžeme považovať za samozrejmosť.

V Európe sú krajiny, ktorých demokracie sú podľa mňa odolné a zdravé. Potom sú tu krajiny, ktoré čelia rastúcemu nebezpečenstvu neliberálneho populizmu a mohli by sa vydať autoritárskym smerom Viktora Orbána. A napokon sú krajiny, v ktorých už demokratický úpadok jednoznačne prebieha.

Do prvej kategórie by som zaradil predovšetkým významnú časť severnej Európy, ktorá pôsobí demokraticky zdravo a odolne.

Trochu ma znepokojuje Spojené kráľovstvo pre jeho súčasný volebný chaos a množstvo premiérov, ktorí sa tam v krátkom čase vystriedali. Veľké obavy mám aj o stav verejných financií v Európe, a to na úrovni Európskej únie aj jednotlivých krajín.

Ak nemáte aspoň primerane udržateľné verejné financie, neustále si požičiavate na úkor budúcnosti a vytvárate obrovské deficity, skôr či neskôr sa to môže zrútiť.

Z predchádzajúcich historických období vieme, a nemusíme sa ani vracať do 30. rokov minulého storočia, že keď sa demokracie dostanú do hlbokej hospodárskej krízy, ohrozuje to ich legitimitu.

Do druhej kategórie by som zaradil najmä Nemecko, kde sledujeme vzostup Alternatívy pre Nemecko (AfD) a jej nedávne víťazstvá v krajinských voľbách.

Do istej miery aj Francúzsko s Marine Le Penovou a vyhliadkou budúcoročných prezidentských volieb. Veľmi ma znepokojuje predstava druhého kola medzi Marine Le Penovou a Jeanom-Lucom Mélenchonom, ktorého považujem prakticky za komunistu.

Pripomína mi to známy výrok Maria Vargasa Llosu o prezidentských voľbách v Peru spred približne pätnástich rokov, keď proti sebe stáli Ollanta Humala a Keiko Fujimoriová, ktorá bola nedávno zvolená za prezidentku Peru. Povedal, že je to voľba medzi AIDS a rakovinou. Pre demokratov to nie je príliš lákavý výber.

Myslím si teda, že Francúzsko, Nemecko, Taliansko a ďalšie západoeurópske krajiny, o ktorých sme predpokladali, že majú zdravé demokracie, dnes čelia mnohým problémom.

Španielsko a Portugalsko možno ešte nie sú tak ďaleko, ale aj tam vidíme pravicové populistické strany, ako sú Vox v Španielsku a Chega v Portugalsku, ktoré preukázali značnú volebnú silu.

Všetky tieto strany ťažia z protiimigračných nálad, ekonomickej neistoty a deindustrializácie. Situáciu v týchto krajinách by som zatiaľ neoznačil za krízu, ale je znepokojujúca.

Potom tu máme krajiny strednej a východnej Európy, ktoré už zažili veľmi vážny demokratický úpadok, napríklad Poľsko. Donald Tusk vyhral voľby v októbri 2023 a odvtedy sa snaží obnoviť demokratické inštitúcie. Teraz mu však v tom bráni prezident pochádzajúci z prostredia Práva a spravodlivosti.

Spomenuli ste západnú Európu. Ako sa však situácia vyvíjala v krajinách strednej a východnej Európy, napríklad v Maďarsku?

V prípade Maďarska by som šestnásť rokov vlády Viktora Orbána ani neoznačil iba za demokratický úpadok. Bol to prechod od demokracie k autoritárskemu režimu.

Ľudia príliš často opisovali Maďarsko ako neliberálnu demokraciu. Krátko po Orbánovom návrate k moci v roku 2010 sa ňou skutočne stalo, ale netrvalo to dlho. Následne sa zmenilo na neliberálnu autokraciu a mnohí si neuvedomovali, čo sa deje. Maďarsko už jednoducho nebolo možné označovať za demokraciu.

Vďakabohu, Péter Magyar napokon tento skorumpovaný a podvodný režim porazil.

Vy ste zo Slovenska, takže viete, ako sa tam situácia striedavo posúva medzi neliberálnym populizmom a demokraciou. A práve takýto model môžeme ešte nejaký čas pozorovať.

V niektorých krajinách, momentálne aj v Spojených štátoch, už politická súťaž nie je o výbere medzi sociálnou demokraciou a konzervativizmom. Je to skôr súboj medzi určitou podobou liberálnej demokracie a určitou podobou neliberálnej demokracie, prípadne režimom, ktorý sa usiluje o autokraciu.

A potom je tu Srbsko, ktoré sa kedysi stalo demokratickou krajinou, hoci možno nie veľmi kvalitnou či liberálnou demokraciou. Následne však prišiel populistický autokrat, ktorý demokraciu jednoducho zadusil.

V Európe sa teda deje veľa vecí. Situácia sa medzi jednotlivými krajinami výrazne líši a neustále sa mení. Čo však nevidíme, je veľká stabilita.

Sú podľa vás krajiny strednej a východnej Európy stále zraniteľnejšie voči demokratickému úpadku, pretože ich demokracie vznikli až po páde komunizmu?

Do istej miery to tak stále vyzerá, a to z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, tieto demokracie sú mladšie, slabšie a v niektorých ohľadoch menej inštitucionalizované. Ich politické strany nemajú také hlboké historické korene a tradície.

Po druhé, tieto krajiny sú bližšie k Rusku. Ak žijete v Moldavsku, Bulharsku alebo Macedónsku, čelíte oveľa intenzívnejšiemu ruskému zasahovaniu, ovplyvňovaniu a dezinformáciám než krajiny západnej Európy. Nehovoriac o Gruzínsku, kde Rusko postupovalo ešte odvážnejšie. Geografická blízkosť Ruska a intenzita jeho zasahovania sú teda ďalším faktorom.

Tretí dôvod je možno viac kultúrny. Kultúra liberalizmu sa v týchto spoločnostiach zrejme nezakorenila tak hlboko, ako sme predpokladali. Ukázalo sa, že jej základy boli možno plytšie.

Nejde teda ani tak o komunistické dedičstvo, ale skôr o dedičstvo neliberalizmu.

Myslím si tiež, že mnohé krajiny po prechode k demokracii nekládli dostatočný dôraz na občianske vzdelávanie, demokratickú výchovu v školách a budovanie demokratických návykov a aktívnej občianskej participácie. Platí to aj pre Latinskú Ameriku.

Demokratickej kríze však čelia aj Spojené štáty. Je druhé funkčné obdobie Donalda Trumpa skúškou americkej demokracie?

Áno, je. Už jeho prvé funkčné obdobie bolo skúškou a 6. januára 2021 sme v nej takmer neobstáli.

Americká demokracia bola v ten deň veľmi blízko infarktu a štátnemu prevratu proti demokracii. Trump ho podporoval a po ústavnej žalobe, ktorú proti nemu vzniesli, mal byť v Senáte odsúdený, aby sa už nikdy nemohol stať prezidentom.

Republikánsky establishment však nemal odvahu to urobiť. Myslím si, že za toto zlyhanie ponesie obrovskú historickú zodpovednosť.

Mysleli sme si, že s Trumpom je koniec. Potom sa však, podobne ako Lord Voldemort v Harrym Potterovi, znovu objavil ako nebezpečenstvo, ktoré sa nikdy úplne nepodarilo odstrániť.

Niektorí ľudia predpokladali, že počas druhého funkčného obdobia bude opatrnejší, keďže ide o jeho posledné obdobie. Možno bude zdržanlivejší.

Lenže nie. Stal sa ešte radikálnejším, autoritárskejším, ešte viac pohŕdal demokratickými normami a mal ešte väčšie ambície ničiť naše inštitúcie.

Americkej demokracii spôsobil obrovské škody. Poškodil liberálne normy a inštitúcie, univerzity, advokátske kancelárie, občiansku spoločnosť, systém bŕzd a protiváh aj právny štát. Je to neúnavný útok.

Čo teda podľa vás ešte bráni Trumpovi v tom, aby americkú demokraciu oslabil ešte výraznejšie?

Myslím si, že americkú demokraciu zachraňuje nielen značný odpor občianskej spoločnosti a množstvo súdnych rozhodnutí proti Trumpovi, hoci náš Najvyšší súd mu až príliš často vyhovel a poskytol mu neprimerane široký priestor na konanie.

Ešte viac nás však zachraňuje to, že Trump je jednoducho neuveriteľne nekompetentný.

V dôsledku svojich groteskných politických chýb vrátane vojny v Iráne, zlého riadenia ekonomiky a zrady predvolebných sľubov, že zníži ceny a ukončí nekonečné vojny, premrhal značnú časť svojej podpory.

Preto v novembrových voľbách do Kongresu utrpí skutočne drvivé straty. A to bude začiatok jeho konca.

Aké najväčšie škody podľa vás Trump napáchal na americkej demokracii? A aké následky pocítia aj ďalšie generácie?

Myslím si, že najväčšie škody majú dve podoby.

Prvou je poškodenie právneho štátu. Ide o samotnú predstavu, že nikto nestojí nad zákonom a nikto nemôže uniknúť zodpovednosti. Že máme normy a postupy, ktoré obmedzujú korupciu a zneužívanie moci, a ak k nim dôjde, existujú mechanizmy na vyvodenie zodpovednosti.

Ak sa tieto mechanizmy oslabujú nezákonnými krokmi, napríklad prepustením všetkých generálnych inšpektorov, súdy a Kongres by mali zasiahnuť. Neurobili to však dostatočne dôrazne.

Máme situáciu, keď prezident a jeho rodina úplne očividne a v obrovskom rozsahu profitujú zo zneužívania moci na vlastné obohacovanie. Využívajú prezidentskú moc na uzatváranie obchodov na Blízkom východe a inde, pričom do pokladníc prezidentových detí prúdia obrovské príjmy.

Očakávali by ste, že v takom prípade sa bude uplatňovať zákon. To sa však nestalo.

Veľmi vážne to oslabilo právny štát aj schopnosť Spojených štátov obmedzovať korupciu a zneužívanie moci. Obnova demokratických noriem, kontrolných mechanizmov a systému bŕzd a protiváh bude nejaký čas trvať.

Druhou oblasťou, ktorá s prvou úzko súvisí, je dlhodobé poškodenie našich inštitúcií. A to nielen z hľadiska demokratických noriem, ale aj ich samotnej štruktúry.

Súčasťou toho bol úrad DOGE, teda Úrad pre efektívnosť vlády, a Elon Musk, ktorý prišiel a jednoducho zlikvidoval celé agentúry, napríklad Americkú agentúru pre medzinárodný rozvoj (USAID).

Dôležité súčasti americkej vlády už jednoducho neexistujú.

No ešte závažnejšie je zdecimovanie personálu a profesionality americkej štátnej správy, ktorú Trump označoval za „deep state“, akoby išlo o nejaké sprisahanie proti ústave.

To, čo nazýval deep state, je pritom v Spojených štátoch aj v každej liberálnej demokracii byrokratickou chrbticou štátu. Zabezpečuje verejné služby, presadzovanie zákonov, integritu a fungovanie vlády.

Ak začnete ľudí impulzívne prepúšťať z ideologických alebo politických dôvodov, ak odstraňujete vysokopostavených predstaviteľov armády či FBI len preto, že sa odmietajú podriadiť autoritárskemu prezidentovi alebo ministrovi obrany, mimoriadne tým poškodzujete fungovanie inštitúcií.

V prípade armády tým ohrozujete aj národnú bezpečnosť Spojených štátov.

Ako náročné bude pre ďalšieho prezidenta tieto inštitúcie obnoviť?

Obnova štátnej služby, FBI, najvyšších veliteľských štruktúr ozbrojených síl či ministerstva spravodlivosti a jeho právnikov bude trvať veľmi dlho.

Keď sa 20. januára 2029 ujme úradu ďalší demokratický prezident, čo podľa mňa nastane, Spojené štáty budú do istej miery čeliť podobnej situácii, akú zažili krajiny strednej a východnej Európy.

Je to podobné tomu, čomu dnes čelí Péter Magyar v Maďarsku alebo Donald Tusk po nástupe do úradu po voľbách v októbri 2023.

Čo urobíte so všetkými ľuďmi, ktorí boli do funkcií dosadení výlučne na základe politickej lojality, nie sú kompetentní alebo nie sú lojálni demokratickej ústave?

A ako znovu vybudujete demokratickú, profesionálnu a politicky neutrálnu štátnu správu?

Budeme musieť napraviť obrovské škody, oveľa väčšie než po prvej Trumpovej administratíve.

Spomínali ste, že málokto očakával návrat Donalda Trumpa k moci, no napokon opäť vyhral. Podobne sa na Slovensku po volebnej porážke v roku 2020 dokázal k moci o niekoľko rokov vrátiť Robert Fico. Prečo sa voliči opakovane vracajú k silným populistickým lídrom? Majú krátku pamäť a zabúdajú, prečo ich predtým odmietli?

Myslím si, že v internetovej ére veľa ľudí pociťuje značnú úzkosť v otázkach identity, migrácie a všeobecnej sociálnej či ekonomickej neistoty.

Populisti sú mimoriadne zruční vo využívaní týchto pocitov, obáv z ohrozenia vlastnej kultúry, spoločenského postavenia aj ekonomického zabezpečenia.

Zároveň sa často ukazuje, že pravicoví populisti dokážu oveľa lepšie využívať a manipulovať sociálne siete.

Neviem, či to platí aj na Slovensku, ale určite to vidíme v Spojených štátoch, pri Alternatíve pre Nemecko a v mnohých ďalších prípadoch.

Títo populisti totiž nehovoria nudným jazykom desaťbodových technických programov. Nevyjadrujú sa byrokraticky ani prostredníctvom bežných politických návrhov.

Hovoria jazykom emócií, identity, klebiet, strachu a konšpiračných teórií. A práve to je prirodzené prostredie sociálnych sietí.

Liberálni demokrati, respektíve ľudia, ktorí sa hlásia k demokracii, sociálnej spravodlivosti a skutočným politickým reformám, sa musia naučiť komunikovať aj inak než čisto racionálnym jazykom.

Musia sa naučiť hovoriť jazykom emócií a identity. Nie prostredníctvom dezinformácií či konšpiračných teórií, ale vytváraním emocionálneho vzťahu s voličmi.

Pre liberálov je to náročné pochopiť, ale myslím si, že to dokážeme. A musíme to dokázať, ak chceme zachovať demokraciu.

Priama odpoveď na vašu otázku je, že sa dnes čoraz častejšie dostávame do situácie, keď máme v Spojených štátoch dve hlavné politické možnosti alebo v parlamentných demokraciách dve skupiny koalícií.

Už nejde o tradičný súboj ľavice s bežnou pravicou.

Na jednej strane stojí politický stred, umiernená ľavica a niekedy aj radikálnejšia ľavica. Na druhej strane je populistická pravica, pravica posadnutá otázkami identity, nahnevaná, neliberálna a potenciálne autoritárska pravica.

Keď potom dochádza k striedaniu moci, už to nie je ako kedysi, keď sa v Nemecku striedali sociálni demokrati a kresťanskí demokrati.

Dnes sa dostávame do situácie, keď proti novému, extrémnejšiemu pravicovému populizmu stojí zúfalá koalícia sociálnych a kresťanských demokratov.