Sme súčasťou európskej kultúry. Máme dosť svojich problémov. Ako námmôže pomôcť poznávanie a skúmanie Orientu?
Článok je súčasťou rubriky Veda, výskum – naša šanca.
Žijeme v dekáde globálnej nestability. Dvadsiate roky tohto storočia sa zdajú byť rušnejšie, a prinášajú omnoho viac strachu a nestability už aj v našich každodenných európskych životoch. Počnúc COVIDom-19 a pokračujúc rôznymi konfliktmi, akými sú vojna na Ukrajine, v Etiópii, nepokoje v Sudáne, Mjanmarsku, Iráne či Jemene, svet sa odrazu javí byť miestom plným zrážok a nepokoja všade tam, kam sa len človek pozrie.
Odhliadnuc od faktu, že vojny sa odohrávali i v minulom desaťročí, jedna vec sa čím ďalej tým viac stáva súčasťou života každého z nás. Je ňou polarizácia spoločnosti. Či už ju má niekto pred očami viac, alebo žije skôr v „názorovej bubline“ svojho okolia, polarizácia je dnes už neprehliadnuteľnou súčasťou života našej spoločnosti. A práve v takomto svete, v ktorom sú nové spory každodennou témou, v ktorom sa akoby vytrácajú istoty a ľudia sa delia na tábory, sa musíme vysporiadať nielen s krízou spoločenskou, ale aj s tou ekonomickou.
Je prirodzené, že pri problémoch ekonomického charakteru sa hľadajú oblasti, v ktorých by sa dalo ušetriť. Jedným z indikátorov je aj to, že v uplynulých rokoch celkové výdavky na vedu stagnujú a podiel výskumu vykonaného vo verejnom sektore na HDP nedávno medziročne klesol.
Témou tohto článku nie je politika, ale hľadanie odpovede na zvedavú otázku, či má v čase kríz zmysel financovať zdanlivo abstraktné a nepraktické odvetvia – tie, ktoré neprodukujú okamžitý zisk, nevedú k novým patentom alebo technológiám. Potrebujeme napríklad v našom prostredí vedný odbor, akým je orientalistika?
Čo je orientalistika a čo je „Orient“?
Orientalistika je aj humanitná aj spoločenská veda. Orientalisti sa zameriavajú na široké spektrum tém, skúmajú a analyzujú jazyky, kultúry, históriu a problémy spoločností, ktoré boli tradične označované ako orientálne.
Čo je ale „Orient“? Už samotný pojem vyvoláva v akademickom prostredí diskusie a spory, najmä pre niektoré jeho negatívne súvislosti, ako aj pre jeho neurčité hranice. „Orient“ je jednak to, čo akademici nazývajú „sociálny konštrukt“, jednak je aj objektívnou realitou. Ako to chápať?
Podľa definície Krátkeho slovníka slovenského jazyka znamená „Orient“ krajiny na východe (v oblasti Blízkeho, Stredného a Ďalekého východu). Na jednej strane je to teda termín, ktorý označuje tieto krajiny a spoločnosti. Avšak na strane druhej je to predstava, konkrétny – a zároveň hmlistý – obraz, ktorý sa nám pred očami zjaví pri akejkoľvek zmienke tohto pojmu. „Orient“ neexistuje v rovnakej rovine ako Mount Everest alebo oxid uhličitý, pretože tieto existujú nezávisle od nás.
„Orient“ naopak závisí výlučne od ľudí. Geografický priestor, ktorý označuje je skutočný, no „Orient“ v našich mysliach funguje skôr ako zmes predstáv či stereotypov. A práve to je niečo, čo orientalistika ako veda skúma.
Uvedomiť si rozdiel medzi Orientom v geografii a „Orientom“ v našich mysliach je kľúčové pri čítaní, snahe o pochopenie či vôbec ďalšom uvažovaní o témach v prácach orientalistov.
Dejiny „Orientu“
Samotný termín pochádza z latinského oriens – „vychádzajúci“, respektíve „východ“, odvodeného od slovesa oriri, „vychádzať, vzchádzať“. Význam tohto pojmu sa však vyvíjal. Spočiatku označoval prevažne geografické delenie, neskôr aj konkrétne lokácie.
Najznámejším príkladom je rozdelenie ríše na pars occidentalis (okcidentálna, západná časť) a pars orientalis (orientálna, východná časť) rímskym cisárom Diokleciánom (242/243 – 311/312 n. l.). Vôbec to však nebol ten „Orient“, ktorý poznáme dnes, pretože do orientálnej časti ríše patrili územia napríklad aj dnešného Grécka či Bulharska, ktoré už dnes nie sú vnímané ako orientálne.
V stredoveku spočíval záujem o „Orient“ v dopyte po prekladoch filozofických a medicínskych spisov z arabčiny a gréčtiny. Neskôr pribudli i cestopisy z destinácií na východ od zmapovanej Európy ako napríklad Milión Marca Pola. Nemožno nespomenúť ani vplyv križiackych výprav či benátskych a janovských obchodných kolónií. Vedecko- technický pokrok umožnil obyvateľom niektorých častí Európy preniknúť do pre nich predtým nepoznaných kútov sveta, čím sa pojem „Orient“ a predstavy o ňom geograficky neustále rozširovali.
V ranom novoveku sa poznávanie „Orientu“ naplno inštitucionalizovalo, pričom v centre záujmu intelektuálov stáli geografia, prekladateľstvo a náboženské otázky. Na získavaní nových poznatkov sa významnou mierou podieľali napríklad jezuiti. Keďže pôsobili takmer na celom svete, uvedomovali si, že na šírenie kresťanskej viery je nutné poznať jazyky a kultúru ľudí, ktorých chcú obrátiť.
V 18. storočí už „Orient“ zďaleka neoznačoval iba geografický priestor, ale čoraz viac aj pomyselný kultúrny svet. Hoci osvietenstvo rozvíjalo humanistické ideály, paradoxne zároveň upevnilo orientálne stereotypy. Napríklad Perzské listy francúzskeho osvietenca Montesquieuho (1689 – 1755) výrazne prispeli k vytvoreniu zjednodušeného obrazu o feminínnom, iracionálnom, zaostalom a despotickom „Oriente“. Tieto stereotypy dodnes zlievajú rôzne kultúry do vágnych kulís – tradičných odevov, horúcej klímy či špecifickej architektúry – čo vidno v populárnej filmovej produkcii ako Aladin alebo Posledný samuraj.
V 19. storočí sa však na rozvíjajúce sa stereotypy naviazali aj nacionalizmus, imperializmus, kolonializmus a rasizmus. Medzi intelektuálmi sa rozšíril sociálny darvinizmus, ktorého autori zneužili Darwinovu teóriu o „prežití najschopnejšieho“ na obhájenie „prirodzenej“ európskej nadvlády a dominancie „bielej rasy“. Dopĺňal ho starší koncept „bremena bieleho muža“, a teda viera, že „belosi majú civilizovať svet“.
Po druhej svetovej vojne nastala dekolonizácia, a to nielen v politike, ale aj vo vede. Výrazný posun priniesol v roku 1978 profesor literatúry na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a spoluzakladateľ post-koloniálnych štúdií Edward Said (1935 – 2003) knihou Orientalizmus, v ktorej kritizoval západné koncepcie „Orientu“ ako inherentne koloniálne, imperialistické a politicky motivované. Hoci mu oponenti vyčítali subjektivitu, selektívny výber literatúry a ignorovanie niektorých častí Ázie a strednej Európy, jeho poukázanie na problém skresľovania a umelého vytvárania obrazov ostáva dodnes relevantným.
Či už ide o iné kultúry, geopolitiku, ekonómiu či celkom bežný život, máme tendenciu veci zjednodušovať. Samotný akt zjednodušovania nie je negatívny, ide o prirodzenú funkciu nášho mozgu. Ak sme vystavení množstvu informácií a nemáme náhodou fotografickú pamäť, zjednodušovanie a kategorizácia informácií nám pomôže si ich nielenže zapamätať, ale i spracovať. Vytvoríme si pritom referenčný rámec, po ktorom siahneme vždy, keď sa stretneme s niečím neznámym. Dôležité je však dokázať nahliadnuť za tieto zjednodušené perspektívy a neuchýliť sa k najjednoduchšiemu vysvetleniu.
„My“ a „oni“
Svet je plný privlastňovacích zámen ako „náš“, „naši“ či „naše“. Ide o prirodzený systém kategorizácie medzi tým, čo je nám blízke, známe, a tým, čo je nám vzdialené, cudzie. Samozrejme, bez týchto dvoch kategórií by sa nám fungovalo ťažko. Je logické, že dôverujeme našej rodine, našim priateľom alebo našim kolegom viac, než niekomu cudziemu. Vedie nás k tomu skúsenosť a inštinkt. Čo ale znamená, keď povieme, že je niečo „naše“ a odkiaľ sa vzalo to „cudzie“?
Americký filozof Brian Fay (nar. 1943) vo svojej publikácii Súčasná filozofia sociálnych vied prináša myšlienkový experiment. Predstavme si, že sme sa jedného dňa zobudili v pralese s amnéziou. Nespomíname si na žiadnych iných ľudí a vidíme iba to, čo je pred nami. Ak by sme bez stretnutia iných ľudí fungovali niekoľko rokov, ako by sme videli svet? Vedeli by sme určiť naše pohlavie, identifikovali by sme sa podľa nášho etnika?
Brian Fay odpovedá, že s najväčšou pravdepodobnosťou nie. Ak by sme sa vedeli odlíšiť od iných zvierat, tak iba vďaka tomu, že by sme ich fyzicky videli pred sebou. A to platí pre každú formu identifikácie. Vieme sa definovať ako Slováci primárne preto, lebo existujú ľudia, ktorí deklarujú príslušnosť k inej národnosti či etniku. Vieme sa definovať ako jedno pohlavie preto, lebo existuje aj to druhé a podobne.
Čo z toho máme?
Pri premýšľaní nad „Orientom“ už dávno neplatí, že ide o vzdialené krajiny. Na geografickej vzdialenosti sa síce nič nemení, no technologický pokrok umožnil ľuďom precestovať planétu za rekordnú dobu.
Popritom sa stretávame s väčšou globalizáciou nielen v ekonomickej, ale aj v kultúrnej sfére. Úplne bežným je vyjsť si na vodnú fajku, vypiť si tureckú kávu z džezvy, cejlónsky čaj, počúvať K-pop, sledovať K-drámy či japonské anime, ráno sa nalíčiť populárnou kórejskou kozmetikou. Čoraz viac sa na Slovensku presadzujú zahraničné ázijské spoločnosti, čoho príkladom je aj nedávne prevzatie košických železiarní japonským konglomerátom Nippon Steel.
V dnešnom, už „malom“ svete je človek, ktorý pozná iba to „svoje“ prakticky stratený. Orientalistika môže pomôcť. Práve orientalisti sú povolaní sprostredkovať výsledky (aj) svojej vedecko-výskumnej činnosti, vďaka čomu máme možnosť sa s tým „cudzím“ stretnúť priamo. V prácach odborníkov sú nám predstavené odlišné systémy významov, a síce množstvo kultúrnych či mentálnych rozdielov, ale prekvapivo aj podobností.
Tým sa otvárajú nové možnosti poznania nielen toho „cudzieho“, ale paradoxne aj lepšieho pochopenia toho „svojho“. Nehovoriac o tom, že čím viac je človek konfrontovaný s tým nepoznaným, tým viac v sebe lieči prirodzený strach z neznámeho.
Vráťme sa však späť k problémom z úvodu – polarizácii, vojnovým konfliktom a ekonomickej kríze. Nepredstieram a úprimne si nemyslím, že práca orientalistov vyrieši všetky tieto problémy. Avšak aj napriek tomu, že nie je odpoveďou na všetko, pomáha tieto problémy zmierňovať a dáva nám nástroje, ako s nimi zápasiť. Ako presne?
Polarizáciu v spoločnosti zmierňuje tým, že racionálne vysvetľuje a prehlbuje poznanie o tých „druhých“, čím bojuje so strachom vznikajúcim pri rozdelení do optiky „my“ vs. „oni“.
V ekonomickej rovine sa expertíza orientalistov môže zhmotňovať v poradenstve pri budovaní vzťahov medzi obchodnými partnermi z rôznych kultúr či pri analýze spotrebiteľského správania (napr. už spomínaný japonský Nippon Steel, ale aj indický Jaguar či kórejská Kia). V otázke globálnych konfliktov je pochopenie danej kultúry, myslenia, histórie či politiky rozhodujúce pre správne uchopenie situácie nielen pre bežných občanov, ale aj pre štát a jeho popredných politických predstaviteľov.
Pre štát je orientalistika dôležitá nielen v otázke globálnych konfliktov, ale aj pre bežné fungovanie zahraničných vzťahov. Značná časť takzvaného globálneho Juhu spadá do všeobecného vnímania Orientu. Ak chceme s týmto priestorom udržiavať dobré vzťahy a úspešne spolupracovať, potrebujeme mu v prvom rade rozumieť.
Spoliehať sa len na sprostredkované informácie zo zahraničia nestačí – musíme presne vedieť, na čom s nimi môžeme stavať my sami, prihliadajúc na naše vlastné kultúrne špecifiká. Slovenské pomery si nevyžadujú a ani neumožňujú mať tisíce špecialistov. Úplne postačia desiatky, no musia byť kvalitní. Potrebujeme expertov schopných tlmočiť nielen jazykovo, ale aj kultúrne na najvyššej úrovni – či už pre vládne delegácie, alebo pre každodenné praktické potreby právnej, konzulárnej či matričnej agendy.
Čo ďalšie skutočne relevantné pre bežný život sa z toho učíme?
Odpovedí je hneď niekoľko. Predovšetkým získavame schopnosť neskĺznuť či neuspokojiť sa s jednoduchými odpoveďami, ktoré z nás vyjdú takmer automaticky. Práce z tejto vednej disciplíny nám (popri iných humanitných vedách) dávajú do rúk nástroje na to, ako sa zamýšľať, na čo sa pýtať a pri čom spozornieť.
Nútia nás identifikovať naše správanie, ktoré je automatické a kriticky zhodnotiť, či sa s ním skutočne stotožňujeme. Vystavujú nás iným mentalitám, iným systémom hodnôt a prirodzene nás vedú k zamýšľaniu sa o našej žitej realite, našom zaužívanom systéme hodnôt či spôsobe života. V žiadnom prípade to neznamená odmietanie vlastnej kultúry.
Práve v konfrontácii s tým „druhým“, ktorú orientalistika sprostredkováva, máme možnosť uvedomiť si arbitrárnosť, teda umelosť väčšiny týchto konštruktov, ktoré sa stali základmi zažitej reality, spôsobov života a konania.
Avšak to, že „Orient“ je ideovým konštruktom, teda myšlienkovým produktom človeka, ešte neznamená, že nemá vplyv na realitu. Aj naše vlastné, nami vyprodukované abstraktné konštrukty ovplyvňujú naše ďalšie zmýšľanie a konanie.
Orientalistika a kritické myslenie
Orientálne štúdiá nás tiež v bežnom živote učia ešte jednej dôležitej zručnosti – kriticky myslieť a kriticky pristupovať k predkladaným informáciám. Slovné spojenie „kritické myslenie“ dnes často znie ako lacná nálepka bez hlbšieho zmyslu. Často je využívaná ako synonymum slova múdrosť bez toho, aby to niečo znamenalo.
„Kritické myslenie“ v tomto článku však znamená niečo veľmi konkrétne. Znamená to nielen zamýšľať sa, ale aj hľadať odpovede v mnohých a hlavne hodnoverných zdrojoch. Vo veľkom počte diel, a to nielen historických, sme neustále konfrontovaní s protichodnými výpoveďami a dôkazmi.
Veda nás však vedie k získavaniu poznania z viacerých zdrojov a predstavuje hodnovernú argumentáciu. Systematické vedecké postupy nastavujú mantinely, ktoré bránia uchýliť sa k unáhleným záverom a snažia sa o garanciu čo najväčšej objektivity. Navyše, vedecké práce nám ponúkajú nové argumenty, perspektívy či spôsoby uvažovania. Vďaka tomu je orientalistika spolu so všetkými ostatnými vednými disciplínami najlepším liekom proti pseudovede, ktorá skutočné argumenty iba predstiera.
Záver
V neposlednom rade existuje ešte jeden, síce neakademický, no o to dôležitejší argument prečo potrebujeme orientalistiku: jednoducho preto, že sme ľudia. Tým, že sa o iné kultúry a spoločnosti zaujímame, rúcame tie pomyselné steny medzi „naším“ a „cudzím“. Pri poznávaní sa často vytrácajú inštinktívne tendencie cítiť nepriateľstvo, mizne ignorancia a strach. A to vedie k obyčajnému medziľudskému rešpektu. A práve rešpekt je znakom skutočnej vyspelosti, ktorú by si mal osvojiť každý dospelý, slobodne zmýšľajúci človek a bez ktorej sa jednoducho nezaobíde.
Mgr. Matúš Mura
- doktorand, Ústav orientalistiky SAV v. v. i.
- historik, skúma diela cestovateľov z Horného Uhorska a Česka, ktorí navštívili Japonsko v dlhom 19. storočí, skúma vytváranie obrazu Japonska a Japoncov v prostredí Horného Uhorska a skúma koncept rasovej trichotómie a teóriu rasového stredu