Európsky parlament žiada jednotnú definíciu znásilnenia: Len áno znamená áno. Slovenskí europoslanci sú rozdelení

Michal Wiezik
Zdroj: TASR – Jakub Kotian

Kritici definície založenej na súhlase často argumentujú, že takýto prístup naruší základný pilier trestného práva – prezumpciu neviny – a donúti obvineného dokazovať, že súhlas získal. Wiezik tento výklad odmieta a uvádza ho na pravú mieru.

„Definícia založená na súhlase neznamená, že obvinený bude musieť dokazovať svoju nevinu. Aj pri takejto definícii platí prezumpcia neviny a štát musí preukázať, že bol spáchaný trestný čin. Rozdiel je v tom, čo sa vyšetruje. Namiesto otázky, či sa obeť dostatočne bránila, sa skúma, či k sexuálnej aktivite došlo so slobodným a aktuálnym súhlasom,“ vysvetľuje europoslanec s tým, že na odsúdenie budú stále potrebné jasné dôkazy, výpovede a zákonné posúdenie súdom.

Opozícia hovorí o diktáte a kompetenciách

Iný pohľad na vec majú zástupcovia opozičných frakcií, ktorí hlasovali proti uzneseniu. Europoslanec Milan Uhrík (Republika/ESN) síce psychologickú realitu „stavu zamrznutia“ rešpektuje, no domnieva sa, že slovenský právny poriadok už túto situáciu pokrýva, a to prostredníctvom inštitútu zneužitia bezbrannosti.

„Nie je preto pravdou argument, že obete, ktoré nekladú odpor v dôsledku traumatického šoku, sú podľa súčasného práva bezbranné. Skutočným problémom tak nie je legislatívna definícia, ale skôr schopnosť orgánov činných v trestnom konaní takéto stavy správne identifikovať, dokázať a následne spravodlivo potrestať,“ tvrdí Uhrík.

Europoslanec Milan Uhrík.
Zdroj: TASR – Jakub Kotian

Zásadne tiež odmieta, aby do týchto otázok zasahovala Európska únia. Definíciu skutkových podstát trestných činov považuje za výsostnú kompetenciu členských štátov. „Nesúhlasím s akoukoľvek snahou zo strany Európskej únie (nech je jej úmysel akokoľvek vznešený) diktovať jednotlivým členským štátom ich trestnú politiku,“ dodáva s tým, že definícia výlučne na základe absencie súhlasu by podľa neho v praxi viedla k nebezpečnému preneseniu dôkazného bremena na obvineného.

Počet falošných obvinení nestúpol

Europoslankyňa Lucia Yar (Progresívne Slovensko/Renew) však argumentáciu opozície o dostatočnosti slovenského Trestného zákona odmieta. Upozorňuje, že až sedemnásť z dvadsiatich siedmich krajín EÚ už má definíciu znásilnenia založenú práve na súhlase, zatiaľ čo Slovensko k problematike pristupuje „staromódne“ cez prítomnosť odporu.

„Nie je to dostačujúce. Vidíme, že v iných krajinách, kde majú tieto podmienky zadefinované lepšie, obete jednoducho viac veria právnemu systému. A presne o toto nám ide,“ vysvetľuje Yar.

Europoslankyňa Progresívneho Slovenska Lucia Yar
Zdroj: EP/Denis Lomme

Ako príklad uvádza štatistiky: kým na Slovensku máme ročne zhruba 50 odsúdených za znásilnenie, v susednom Česku je to okolo 250. „To neznamená, že dvojnásobne väčšia krajina má päťkrát viac znásilnení. Znamená to len to, že aj v Českej republike majú systém, ktorému obete viac dôverujú,“ opisuje.

Slovenské zákony sú podľa nej nastavené tak, že obete sa boja prísť vypovedať, čo vedie k tomu, že systém v konečnom dôsledku de facto pomáha páchateľovi. Obavy kritikov, že zmena zákona zruší prezumpciu neviny a prinesie vlnu falošných obvinení, Yar aj Wiezik zhodne odmietajú.

„V krajinách, kde to už dnes funguje, si s tým bez problémov poradili a počet falošných obvinení nestúpol,“ konštatuje Yar s tým, že proces dokazovania na súde zostáva zachovaný. Zmení sa len optika vyšetrovania – namiesto otázky, či sa obeť dostatočne bránila, sa skúma, či súhlasila.

Prečítajte si tiež:

Odsúdením páchateľa sa to nekončí

K téme sa pre Aktuality.sk vyjadrila aj europoslankyňa Judita Laššáková (Republika/ESN), ktorá hlasovala proti uzneseniu. Svoje odpovede na novinárske otázky k tejto problematike podmienila ich plným a nezmeneným publikovaním. Prinášame ich preto v plnom znení:

Kompetencia riešiť trestnú legislatívu by podľa nej malo byť v rukách samotných štátov.

„Európska legislatíva sa nemá zaoberať princípmi ani zásadami a už vôbec nie formovaním trestného práva. Akékoľvek zneužívanie žien a detí považujem za trestuhodné, ale to si má každý štát riešiť sám. Už aj kvôli tomu, že technicky sú aj tak na to lepšie pripravené policajné zložky toho-ktorého štátu a nie prenášať bremeno dokazovania na Európsku prokuratúru,“ myslí si Laššáková.

Europoslankyňa Judita Laššáková.
Zdroj: TASR – Martin Baumann

Čo sa týka alternatívnych riešení a pomoci obetiam, podľa europoslankyne by mala byť hlavnou prioritou snaha pomôcť obetiam vyrovnať sa s násilím. „Považujem za katastrofu doby, že sa na obete sexuálneho násilia pozeráme prizmou toho, ako „veľmi“ či „málo“ vieme potrestať vinníkov/útočníkov. Starosť o obete trestných činov sa nekončí odsúdením páchateľa,” vysvetľuje Laššáková.

„Mali by sme sa viac zamerať na obete a to, ako im pomôcť vysporiadať sa s takýmto násilím. Ak je naša spoločnosť zameraná iba a výlučne na verdikt „vinný“, sme na tom veľmi zle! Pre tie ženy sa to tým nekončí! Preto považujem aj túto legislatívu za zbytočnú a nie v prospech obetí,“ dodáva.

Základné ľudské práva alebo „woke“ ideológia?

V menšinových stanoviskách k prijatému uzneseniu časť pravicových frakcií dokument označila za snahu pretláčať „woke ideológiu“. Lucia Yar považuje toto nálepkovanie za veľmi smutné.

„Dnes už lepšie rozumieme tomu, že obete si nesú následky, že sa nemusia brániť len aktívnym odporom voči násilníkovi. A keď s týmto pracujeme úplne bežne a ľudsky, niekto to nazve nejakým woke elementom alebo odtrhnutou liberálnou, neomarxistickou či komunistickou ideológiou,“ oponuje europoslankyňa. Iniciatívu naopak vníma ako čisté „sledovanie ľudského záujmu“, pretože obeťou sa môže stať ktokoľvek.

Slovenská europoslankyňa Lucia Yar.
Zdroj: FOTO TASR – Martin Baumann

Zároveň reaguje na problematiku digitálnej bezpečnosti, radikalizácie mladých mužov a takzvanej incel (involuntary celibate) scény v online priestore, ktorú uznesenie takisto spomína. EÚ je podľa Yar v ochrane žien v digitálnom priestore hnacím motorom, no zlyháva to u nás doma.

„Slovenská vláda stále veľmi málo reflektuje na pomocné mechanizmy, ktoré nám EÚ dáva k dispozícii. Implementácia sa nedeje a ľudia na Slovensku majú kvôli tomu oveľa menšie práva ako v iných krajinách,“ dodáva.

Čo bude nasledovať?

Na rade je teraz Európska komisia. Samotné uznesenie Európskeho parlamentu ešte nie je záväzným zákonom, predstavuje však silný politický tlak. Komisia už uviedla, že krok zákonodarcov „víta“, hoci zatiaľ nepotvrdila, či a kedy konkrétny legislatívny návrh predloží.

Ako však pripomína Michal Wiezik, každá veľká zmena v ochrane ľudských práv vyzerala najprv ako nezáväzná deklarácia. „Až keď sa tlak opakoval, stal sa z nej nový štandard,“ uzatvára.