„Od mafie sa nedalo odísť, odstránili by ma.“ Odsúdený paragán opisuje zákulisie vojny v podsvetí

Elitný vojak, osobný strážca bossa Gorilu a človek, ktorý pomáhal pripraviť vraždu sýkorovca Petra Čongrádyho. Z dubnickej väznice opisuje pád aj cenu za mafiánsky život.  

Najprv prejdete celou Dubnicou, musíte zájsť až na samý koniec mesta. V území nikoho sa napokon ocitnete pred areálom miestnej väznice. Odsúdení zločinci nie sú výstavné kusy, patria do kúta celého sveta.

Keďže je to zariadenie s minimálnym stupňom stráženia, tak tam prechodnú adresu našli najmä zlodeji a podvodníci. Aj v Dubnici sa však nájdu výnimky, ktoré si dobrým správaním počas výkonu trestu tento „luxus“ s miernejším režimom zaslúžili. Jednou z nich je Ivan Beňo.

To meno je verejnosti takmer neznáme, ale o zločine, na ktorom sa podieľal, počul v našej krajine každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o vyčíňanie bývalej hrubokrkej mafie. Práve Beňo svojim mafiánskym šéfom pomohol s vraždou jedného z najvplyvnejších mužov mocného gangu sýkorovcov – Petra Čongrádyho alias Čongyho.

„Vtedy som ani netušil, kto to vlastne je,“ priznáva po rokoch, že išiel do akcie proti človeku, ktorého osobne nepoznal.

Viem, za čo som tu…

Sedíme v nekonečne dlhej návštevnej miestnosti dubnickej väznice za nekonečne dlhým radom stolom. Jedna strana stoloradia zmodrala odevmi odsúdencov v tradičných väzenských mundúroch, ktorých jednoliatosť rozbíjajú len tetovania na ich rukách a krkoch. Na druhej strane stoloradia sedí reprezentácia slobodného sveta, ktorú s proťajškami spájajú pokrvné väzby. Trápenia, bolesti a hanby, ktoré príbuzným svojimi skutkami spôsobili, sú na dobu návštevy zabudnuté. Na konci budú padať na podlahu väzenia aj kropaje sĺz.

„Viem, za čo som tu, tak sa snažím počas týchto návštev nemyslieť na to, že nemôžem byť pri svojom dieťati. Snažím sa to potlačiť, aby som sa v tom neutápal,“ opisuje spôsob, ako tieto emotívne chvíle prežíva.

Otvorene priznáva, že práve toto je najťažšia súčasť trestu, ktorý za vážne zločiny vyfasoval. „Toto považujem za najväčšie memento, ak sa človek pustí na cestu zločinu. Skončí za mrežami a od rodiny bude odlúčený. Pre mňa to znamenalo automatický rozvod a o rodinu som prišiel.”

Sen o vojenskom lekárovi sa rozplynul

Ivan Beňo mal pred rokmi našliapnuté na sľubnú a veľmi prestížnu kariéru elitného vojaka. On ale prešiel na druhú stranu a začal slúžiť hneď dvom mafiám: kysuckej aj bratislavskej.

„Nás bolo doma veľa detí, nedalo sa veľmi vyskakovať. Rodičia mali bežné zamestnanie, otec bol elektrikár, mama kuchárka. U mňa sa ani nevyberalo, čo by som mal robiť. Ty pôjdeš na vojenskú školu, povedali rodičia, a bolo to vybavené,“ spomína na časy, kedy sa prvý raz rozhodovalo o jeho budúcom osude.

Na strednej vojenskej škole začal študovať zdravotnícky odbor a zvažoval, že po jej skončení sa pokúsi dostať na fakultu v českom Hradci Králové, aby sa mohol stať vojenským lekárom. Do týchto jeho snov však zasiahli dejinné udalosti. Do školy totiž nastúpil tesne po páde socializmu. Zo školskej lavice potom sledoval skorý rozpad spoločného štátu s Čechmi.

„Ak by sa nerozdelilo Československo, tak tu určite nesedím. Rozdelením federácie som stratil šancu ísť na školu do Čiech, tá už začala pripravovať lekárov len pre ich samostatnú armádu, Slovákov už nebrali. Aj naši českí spolužiaci odišli do českej školy, aby sa mohli pripraviť na službu v českej armáde. No a do veľkého areálu žilinských kasární, kde bola naša škola, zasa presunuli z Prostějova slovenských výsadkárov, aby mohli slúžiť v našej armáde. Prišli zo špeciálnej jednotky a rovno pred očami nám postupne vybudovali slovenský 5. pluk špeciálneho určenia,“ opisuje Beňo, ako zažil škrt cez rozpočet.

Paradoxne sa mu tak ale otvoril nový svet elitnej armádnej jednotky, ktorá má zasahovať v ostrých, a neraz veľmi horúcich vojenských konfliktoch. Po skončení školy tak rovno nastúpil k novému špeciálnemu útvaru a stal sa zdravotníkom bojovej skupiny roty žilinských paragánov.

„To bolo niečo pre moju dobrodružnú povahu. Spolužiaci boli poumiestňovaní po ošetrovniach v kasárňach, ja som išiel na horolezecký kurz, potápačský kurz, proste stále nové a nové adrenalínové skúsenosti. My sme sa reálne pripravovali na to, že môžeme byť nasadení do mierovej operácie niekde vo svete, v nejakej zóne konfliktu. Každý v jednotke mal presnú špecializáciu – niekto na výbušniny, iný ostreľovač, tretí technik, spojár bol expert na komunikáciu morzeovkou,“ pookreje chlapík, ktorý dnes môže na zelenú uniformu len spomínať. Už celé roky derie modrý väzenský mundúr.

7 fotiek v galérii

Ivan Beňo počas vojenského výcviku.

Zdroj: Aktuality.sk

K jeho neskoršiemu prechodu do temného sveta podsvetia, i keď to vtedy ešte ani netušil, už v tom čase výrazne prispel jeho akčný naturel, ktorý sa prejavil aj vo vzťahu k zbraniam. Vojaci v službe používajú armádne zbrane, ktoré pred odchodom z kasárni zamykajú v muničnom sklade. Nepotrebujú civilný zbrojný preukaz, pištoľ alebo puška je len ich pracovným nástrojom. Takto to ale Beňo nechcel, jeho dobrodružná povaha mu velila inak.

„Ja som si urobil civilný zbroják, mal som svoju vlastnú zbraň. Aj keď ma ostatní odhovárali, že s tým je len oštara, ja som ho proste chcel mať. Ostatní kolegovia vojaci vedeli, že mám vlastnú pištoľ.“

Jedna návšteva všetko zmenila

No a na jeseň 1997 mal návštevu, ktorá všetko nadobro zmenila. Za Beňom zašiel jeho bývalý kolega Stanislav Vnuk, ktorý od žilinských paragánov odišiel predčasne do civilu.

„Pozrel som cez okno dole na parkovisko, dorazil na veľkom čiernom Mercedese S klasse. Fú, povedal som si, asi sa nemá zle.“

Vnuk mu predostrel nečakanú, ale na tú dobu veľmi lukratívnu ponuku. Beňovi ju prezentoval tak, že istá žilinská partia zháňa ľudí do ochranky vtedy pomerne známeho, kontroverzného podnikateľa Jána Riga zo Sládkovičova. Tento muž sa v divokých 90. rokov zviditeľnil v médiách najmä chovom pštrosov a arabských plnokrvníkov. Až neskôr sa ukázalo, odkiaľ na to vzal: bol kráľom úverových bankových podvodov.

7 fotiek v galérii

S bývalými spolubojovníkmi v armáde – v hornom rade úplne vľavo Ivan Beňo, vedľa neho v čiapke Ján Račkovič

Zdroj: Aktuality.sk

„Stano mi núkal mesačný plat 50-tisíc korún, ak by som sa stal členom Rigovej ochranky. U vojakov som vtedy zarábal okolo 10-tisíc korún. Vedel, že mám zbroják, to bolo pre nich dôležité. Ja som namietal, že chcem ísť časom na civilnú lekársku fakultu. Naliehal, nech idem k nim aspoň na rok-dva a keď si zarobím, pôjdem študovať,“ reprodukuje slová bývalého, dnes už zavraždeného kamaráta, ktorý sa vtedy zabudol pochváliť, že vlastne robí ochrankára bossovi podsvetia.

Beňo sa ale zlomil, vidina dobrého zárobku bola silná. Bol síce ešte viazaný kontraktom v armáde, ale to sa dalo pomerne ľahko vyriešiť. Ako príslušník elitného útvaru musel mať perfektný zdravotný stav. Zašiel teda na lekársku prehliadku a priznal, že ho začala trápiť alergia. Vyšetrenie to potvrdilo, a keďže v tej dobe nemali pre neho voľné miesto zdravotníka v inom, menej elitnom útvare, mohol uniformu prakticky okamžite vyzliecť a odísť do civilu. Problémy na seba ale nenechali dlho čakať.

Prekvapenie z úst bossa

Stanislav Vnuk nového parťáka prišiel predstaviť novému „zamestnávateľovi“. Ukázalo sa, že je to kysucký boss podsvetia Milan Holáň alias Gorila, ktorý sa už v tom čase výrazne tlačil do teritória Žiliny, čo sa ale miestnym konkurentom nie veľmi páčilo – podnikli na neho celú sériu neúspešných pokusov o atentát. Holáň bol z toho taký vystresovaný, že o život sa už obával aj vtedy, keď dostal defekt na aute. Krátko pred prvým stretnutím s Beňom akoby zázrakom prežil akciu ostreľovača v Kysuckom Novom Meste, ktorý ho chcel zlikvidovať strelou zo strechy domu, kým sedel v bare. Gorilu vtedy zachránilo, že mu v osudnom momente výstrelu zvonil mobil, takže sa pri stole posunul, aby ho zdvihol. Za zmienku stojí, že krátko na to v Krásne nad Kysucou zastrelil dodnes neznámy vrah Gorilovho úhlavného nepriateľa Petra Kalányho.

„No tak ja som Milan Holáň, mne hovoria Gorila,“ predstavil sa tento obrovský chlap Beňovi. Nádejný ochrankár v tej chvíli ešte nevedel, že sa práve pozerá na človeka, ktorý už pár mesiacov úspešne uniká smrti. „Toho podnikateľa zo Sládkovičova, toho ti ešte strážiť nedáme, lebo on je teraz v Kostarike, k nemu nastúpiš, keď sa vráti z cudziny. Tak kým bude táto robota, tak budeš chodiť so mnou ako môj sprievod, budeš teraz v mojej ochranke,“ predostrel mu Gorila zmenu plánu, ktorá sa mu vôbec nepozdávala.

„Ale ja nemôžem chodiť s mafiánmi po Žiline, veď ja som chodil na výcvik s policajtmi a kukláčmi z mesta. Veď tu ma všetci poznajú, ako to bude vyzerať. Myslel som si, že pôjdeme dole ku Galante s tým Rigom, tam nikto nevie, kto som,“ protestoval muž, ktorý práve prechádzal ústnym pohovorom u mafie.