Od sociálnej demokracie k vládnucej oligarchii: Prečo Fico už neskrýva luxus?

Kým sa opozícia hádala o novembrové tribúny, premiér demonštroval chorvátsky luxus. Zatiaľ čo Slovensko trápi rozvrat verejných financií a stúpajúci dlh, premiér už zjavne nechce skrývať svoj blahobyt. Prečo Robert Fico prestal predstierať skromnosť a ako vyzerá cesta od sociálnej demokracie až k vládnucej oligarchii? Odpovie šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy.  

Kým sa opozičné strany verejne dohadujú, kto bude stáť na tribúnach osláv Novembra ’89, premiér vyráža so svojou priateľkou oddychovať na predĺžený víkend do Chorvátska. Otázka, ako si tento dlhoročný politik dokáže z oficiálnych príjmov financovať luxusný spôsob života, ostáva opäť bez uspokojivej odpovede.

Stav verejných financií pritom Slovensko posiela na grécku cestu, vládna konsolidácia zlyhala a podľa oficiálnych dát riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia čelí na Slovensku takmer 900-tisíc ľudí. I toto je krajina, v ktorej sa záujmy občana z hľadáčika politikov celkom vytratili a namiesto zmysluplnej alternatívy k papalášizmu a nekompetentnosti vládnej moci sa čoraz viac šíri skepsa, frustrácia a pocit bezmocnosti.

Ako sa zo sociálnej demokracie zrodila vládnuca oligarchia? Ako vyzerala cesta od tvrdej kritiky Mečiarovej Elektry až k luxusu drahých hodiniek, vietnamských dovoleniek a chorvátskych pobreží? Prečo už Robert Fico nechce skrývať luxus, v ktorom žije, a prečo to jeho voličom neprekáža? Téma dnešného podcastu so šéfredaktorom Aktualít Petrom Bárdym

„Už za nimi nestoja akcionári Smeru, ako o nich hovoril Jaroslav Haščák. Jediným akcionárom je Robert Fico, prípadne niekto z bödörovskej junty, ktorá štátu spolu s ním vládne. Robert Fico si vytvára vlastnú oligarchickú skupinu. Vidieť to na manažéroch pod ním na Úrade vlády a v ďalších štruktúrach – sú z nich milionári,” hovorí Peter Bárdy.

V rozhovore sa dočítate:

• v čom spočíval kľúč k úspechu opozície v roku 1998 a prečo samotná spoločná fotka na tribúne nestačí na porážku Roberta Fica;
• prečo by bolo pre strany PS, KDH, SaS a Demokrati výhodnejšie odstrihnúť sa od Igora Matoviča;
• akú frustráciu prežíva Robert Fico pri vysvetľovaní svojho majetku;
• prečo voličom neprekáža premiérov luxusný životný štýl;
• ako sa na Slovensku sformovala sociálno-demokratická oligarchia;
• prečo je plánovaná výstavba jadrovej elektrárne považovaná za modernú Potemkinovu dedinu.

Urobíme si tortu takú veľkú, že nám vystačí na celý týždeň. Zmiešame tam všetko, čo je na svete najlepšie, a to by bolo, aby sme nemali tú najlepšiu tortu. Sypali tam múku a liali mlieko a vajíčka. Zamiešali tam maslo a cukor a pridali slaninu a klobásu, kapustu aj pečené prasačie ucho, trochu korenia a solené slede, kúsok tvarohu aj nakladané uhorky. O chvíľu neskôr im upečenú tortu zjedol pes, čo okomentovali slovami: „To nám ten pes urobil dobre, že nám tú tortu zjedol, lebo by nám z nej bolo určite strašne zle.“

Tento citát pochádza z rozprávky Jozefa Čapka Ako si psíček a mačička robili tortu. Neviem, ako inak okomentovať príbeh o tom, kto sa s kým má stretnúť na novembrových námestiach, konkrétne na ikonickom Námestí SNP v Bratislave.

Kontext znie tak, že na jednej strane tu máme rozpadajúce sa verejné financie, zbabranú konsolidáciu a raketovo rastúci dlh s miliardovými úrokmi, no v priamom prenose sledujeme hádku opozičných lídrov smerujúcich k moci o to, kto bude s kým stáť na akom námestí. Čo to má vlastne znamenať?

V tomto prípade budem trochu diablovým advokátom. Do veľkej miery je táto hádka o tom, kto s kým bude vystupovať na námestí, dôsledkom tlaku vyvíjaného na opozičných politikov zo strany verejnosti, médií aj politických komentátorov. Tí požadujú, aby sa na námestie postavili spoločne a ukázali spoluprácu.

Pritom však dochádza k vážnemu nepochopeniu vnímania samotnej spolupráce. Vzniká dojem, akoby výsledkom spolupráce mala byť automaticky porážka Roberta Fica, tak ako to bolo kedysi v prípade Vladimíra Mečiara.

Spolupráca však nemá spočívať v tom, že všetci musia robiť všetko spolu. Mala by sa prejaviť snaha zmeniť Slovensko k lepšiemu – nie za každú cenu vytvárať akýsi politický swingers, ale vykonávať poctivú prácu.

Mám to šťastie, že som vtedy ako novinár bol blízko pri tom, ako sa kreovala Modrá koalícia, neskôr koalícia SDK, a pri fungovaní Stálej konferencie občianskeho inštitútu, ktorá organizovala demokratické stoly. Chodili tam experti zo strán ako Sociálna demokracia, z Langošovej Demokratickej strany, odídenci od Mečiara z Demokratickej únie, ale objavila sa tam napríklad aj Brigita Schmögnerová či Ľubomír Fogaš z SDĽ.

Riešili konkrétne veci: ako reprivatizovať Naftu Gbely alebo Kúpele Sliač, ktoré ovládal Soboňa, ako sa vyrovnať s amnestiami Vladimíra Mečiara za únos Michala Kováča mladšieho a výbuch auta Róberta Remiáša, alebo ako nastaviť ekonomiku vrátane rovnej dane.

Príbeh o tom, ako na jednom námestí stál Rudolf Schuster, ktorý vtedy ani nebol v politike, vedľa Petra Weissa či Jána Langoša, skrátka nie je pravdivý. Svedčí to o tom, že je vyvíjaný obrovský tlak na formu namiesto obsahu. Politikom sa nechce robiť poctivá politická práca. O niečom takom, ako je tieňová vláda s odpoveďami na daňový, dôchodkový či sociálny systém, nie je ani chýru, ani slychu.

Vychádza to asi z viacerých vecí. Jednou z nich je spomienkový optimizmus na SDK. Pre mnohých ľudí SDK alebo neskoršia SDKÚ symbolizuje efekt snehovej gule – spojením mobilizovali verejnosť a porazili mečiarizmus.

Lenže nebolo to len o jednej strane či o spojení KDH s malými politickými subjektmi. Za tým stála tvrdá a aktívna činnosť mimovládnych organizácií. Voľby v roku 1998 boli z pohľadu predvolebnej spolupráce na dnešné pomery absolútne neštandardné, keďže na víťazstve opozície priamo spolupracovali aj médiá. Dnes si neviem predstaviť, že by som sa stretával s politikmi a koordinoval kroky, alebo že by niečo podobné robil napríklad Matúš Kostolný z Denníka N.

Podľa mňa dnes ľudia nečakajú na spoločnú tribúnu, ale rok pred voľbami očakávajú alternatívu. Chcú vedieť, čo budete robiť deň, mesiac či rok po voľbách, ak vyhráte. A opoziční politici nie sú schopní dohodnúť sa ani na tom, kto s kým bude spolupracovať.