Mikloško o momente, keď ho „ovanula smrť“: Z tejto skúsenosti sa už nedá vrátiť

„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality. Najdôležitejšie je byť v tej chvíli zmierený so sebou, so všetkými svojimi chybami, omylmi a pádmi, a zároveň byť zmierený s druhými ľuďmi a nenosiť v sebe nenávisť.“
František Mikloško.  

Najväčšie zlo či najväčšie dobro? Aj takéto otázky vznikali pri fenoméne, akým je smrť. Sme v období, keď si pripomíname svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. A z ríše živých sme jediní, ktorí to robia – spomínajú tých, ktorí už nie sú medzi živými.

Prečo? A čo je vlastne smrť? Čo robí už len jej blízkosť s človekom?

„Považovať ju za najväčšie zlo, hoci nevieme, či náhodou nie je pre človeka najväčším dobrom?“ – tak uvažoval už antický Platón.

Seneca o nej hovoril ako o „najvyššej škole slobody“.

A Marcus Aurelius ako o „pripomienke pominuteľnosti všetkých mocnárov, cisárov a impérií“.

Sú aj takí, ktorí ju považujú za „najdôležitejší okamih v živote“ – to citujem Silva Krčméryho. A len letmý dotyk s jej hrozbou mení život na obdobie PRED a PO. A tiež mení vzťahy – robí ich vrúcnejšími.

„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality“ – túto vetu vyslovil aj František Mikloško.

Smrť – najväčšie zlo či naopak – najväčšie dobro? Kam nás zavedie tento paradox?

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Či si už vyjasnil postoje s Viliamom Karasom a či má KDH predsedu s autoritou.
• Prečo je prijatie smrti poslednou výzvou ľudskej slobody a ako osobná konfrontácia s chorobou mení rebríček hodnôt.
• Čo odhalil príbeh umierajúceho Dominika Tatarku o dôležitosti vnútorného zmierenia v hodine pravdy.
• Prečo zo slovenskej verejnej diskusie vymizli „proroci“ aj kritickí intelektuáli a akú úlohu v tom hrá konformizmus a závislosť od moci.
• Ako hodnotí aktuálnu politiku, pomoc Ukrajine, škandalóznu cestu do Moskvy, opozičný zmätok či českú diskusiu o „slovenskej ceste“.

Zápas v KDH

Po našom poslednom rozhovore, keď ste sa kriticky vyjadrili k Viliamovi Karasovi, z toho bolo politické zemetrasenie. Už ste si s ním vyjasnili postoje k podpore Ukrajiny?

Nie, nestretli sme sa a nesedeli sme spolu. K Viliamovi Karasovi ako k osobe sa už ani nechcem vyjadrovať. Ale k samotnej Ukrajine áno. Na Ukrajine zomierajú ľudia, hrozí tam hlad a blíži sa zima. V tejto chvíli je pre mňa nediskutovateľné, že týmto ľuďom treba pomôcť. Zvlášť ak sa chceme hlásiť k strane a hovoriť o sebe, že sme hodnotová strana, ktorá uznáva ľudskosť.

Predseda Milan Majerský síce povedal, že postoj KDH k pomoci Ukrajine je jasný, no vy ste predtým s Karasom spájali vetu, že s takýmto KDH nechcete mať nič spoločné. Zostáva to stále nevyjasnené?

Som svedkom histórie KDH a videl som, ako sa zakladateľ Ján Čarnogurský zachoval v krízových situáciách, napríklad pri odvolávaní Vladimíra Mečiara. Spolu s ním som hnutie budoval. Keď sme sa v rokoch 2006 a 2008 oddelili, bolo to práve preto, že ľudia, ktorí zhodou okolností teraz podpísali list proti mne na podporu Viliama Karasa, chceli ísť vtedy so Smerom. Naše vnímanie sveta sa zásadne líši. KDH však prežilo práve preto, lebo v rozhodujúcich chvíľach vedelo pri hodnotových veciach riskovať.

Ak dnes predseda Milan Majerský hovorí, že KDH potrebuje tak voličov Viliama Karasa, ako aj voličov Františka Mikloška, stotožňujete sa s tým? Aké to bude KDH?

Neviem, či sa dá dlhodobo žiť v takýchto dvoch odlišných krídlach. Je pravda, že aj Robert Fico a iné strany majú rôzne krídla, no to všetko stojí a padá na silnom vodcovi s autoritou.

Má ho KDH?