Každý deň som myslel na samovraždu. Bývalý zajatec opísal zverstvá v Rusku

„To, čím som si v ruskom zajatí prešiel, by som neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Keď nás priviezli na Sibír, vytvorili z vojakov uličku. Ako sme cez ten koridor bežali, každý vojak nás bil. Lámali nám rebrá aj rozbíjali hlavy. Ich obľúbenou hračkou boli elektrošoky. Keď niekto spadol na zem, stúpali mu po hlave a bili ho ďalej.” Yevhen Kotelevsky, Ukrajinec, ktorý sa vrátil zo štvorročného ruského zajatia. „Celý čas ma však držala viera v našu krajinu a presvedčenie, že svoju slobodu si vziať nedáme.“  

Ako 18-ročný vstúpil do armády, neskôr pracoval so stavebným betónom a po plnohodnotnej invázii v roku 2022 skončil v ruskom zajatí. Dnes má Yevhen Kotelevsky 27 rokov a za sebou mimoriadne silný autentický príbeh o tom, ako vyzerá prežitie v rukách okupantov a ako si zachovať ľudskú dôstojnosť na miestach, kde strácate pojem o čase. Prečítajte si rozhovor s mužom, ktorý zosobňuje osud jednej generácie Ukrajincov.

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Prečo Yevhen Kotelevsky začal pracovať už ako 12-ročný chlapec v Luhanskej oblasti.
• Ako vnímala začiatok vojny v roku 2014 dospievajúca mládež a čo ho v 18 rokoch priviedlo do armády.
• Ako došlo k jeho zatknutiu po udaní známeho a prečo strávil takmer štyri roky v zajatí.
• Akým brutálnym podmienkam, mučeniu elektrošokmi a psychickému tlaku čelil v lágroch na Sibíri.
• Prečo po všetkých zážitkoch dôrazne varuje svet pred akoukoľvek dôverou v ruské sľuby.

Od 12 rokov pracoval, v pätnástich zažil prvé ostreľovanie

Yevhen, pracovať si začal už ako 12-ročný? Pripomeňme, že pochádzaš z Luhanskej oblasti, ktorá je dnes pod okupáciou. V našich končinách nie je celkom prirodzené, aby deti začínali zarábať takto zavčasu. Bolo to tvoje vlastné rozhodnutie, alebo ťa prinútili životné okolnosti?

Bolo to moje vlastné rozhodnutie. Chcel som si zarobiť vlastné peniaze a nebrať ich od mamy. V rodine sme boli tri deti – ja, brat a sestra – a mama bola na všetko sama, navyše nemala prácu. Boli sme v ťažkej situácii, preto sme jej ako deti chceli pomôcť, aby to s nami zvládla.

V roku 2014, keď sa začala okupácia a vojna v najhorúcejšej fáze, si mal 15 rokov. Aké to bolo prebudenie do rána, keď ste začali zažívať prvé útoky?

Mal som 15 rokov a spočiatku som vôbec nechápal, čo sa deje. Keď sa však začalo prvýkrát strieľať, bolo to desivé a nezrozumiteľné. Pribehol som domov a povedal mame: „Rýchlo zbieraj veci, bežme do pivnice!“

Ostreľovanie trvalo niekoľko mesiacov. Ako ste to prežívali ako 15-roční chlapci? Cítili ste strach, alebo prevládla detská zvedavosť?

Priamy strach som vtedy necítil, pretože som niečo také prežíval prvýkrát. Pre nás ako deti to bolo skôr zaujímavé – vidieť to naživo, a nie iba vo filme. Zo zvedavosti sme sledovali, kam idú kolóny áut, tanky či kde lietajú vrtuľníky. Keď niekde nastal výbuch, chodievali sme sa tam dokonca pozrieť, čo sa stalo a ako to tí zasiahnutí ľudia zvládajú.

4 fotky v galérii

Yevhen Kotelevsky v podcaste U Barboráka s Jaroslavom Barborákom

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Sen o armáde a zrada po plnoformátovej invázii

Prešlo pár rokov a len čo si dovŕšil 18 rokov, prihlásil si sa do armády. Čo bolo tvojou hlavnou motiváciou?