Vojaci na fronte posielajú odkaz: Vnímame Fica, ale pre nás ste Slovensko vy

„Keď poviete na fronte výraz sloboda, každý pod tým vidí krv, pot a utrpenie vojny. Vraciam sa domov ako prázdna schránka, no žiť sa musí, hoci vnútorne som stále na fronte pri svojich vojakoch.“ Filmárka Helena Hudáčeková, ktorá organizuje pomoc Ukrajine.  

„Za našimi hranicami aj za našu slobodu zomierajú muži a ženy, ktorí sa krčia medzi blatom a trusom od myší! I teraz, v tejto chvíli, keď sa u nás politici spoza klávesnice posielajú do (…) za miesto na tribúne pri spomienke na Nežnú revolúciu.

Zomierajú tam priatelia, ktorých poznáme po mene…aby aj obyvatelia Slovenska mohli s horúcim punčom v ruke 17. novembra hovoriť o tom, ako si ctia slobodu!“

Úryvok z postu na sociálnych sieťach, ktorý napísala filmárka Helena Hudáčeková.

A sú v ňom dva svety – jeden poznačený vojnou o prežitie, až fyzické, druhý o to politické.

„Počas dňa som komunikovala s našimi vojakmi o pekle, ktoré aktuálne majú na konkrétnej pozícii. Jeden mi poslal video spolubojovníka, ktorému útok amputoval obe nohy a počas toho, ako sa ho snažili v jeho agónii previezť z pozície, ich zastavil ďalší útok.“ To je len pokračovanie statusu.

Tento opis nepredstavuje len tiene vojny, ale vojnu samotnú. A pozrieme sa na ňu s človekom, ktorý hovorí, že mu zmenila priority.

Scenáristka, producentka, filmárka a vo vojnových časoch najmä duša podpory pre 108. brigádu ukrajinskej domobrany. Helena Hudáčeková.

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Prečo sa po návrate z ukrajinského frontu zdajú bežné slovenské debaty a politické spory malicherné.
• Ako vyzerá každodenná realita v zákopoch, čakanie na útoky šahídov a nebezpečná jazda pod FPV dronmi.
• Prečo sa scenáristka a filmárka rozhodla stať ambasádorkou 108. brigády ukrajinskej domobrany.
• Ako ukrajinskí vojaci vnímajú slovenskú pomoc, politické vyhlásenia a návštevy v Moskve.
• Prečo nemôže Ukrajina odstúpiť ani centimeter územia a čo by znamenala ruská prítomnosť na našich hraniciach.

Stret dvoch svetov a prázdna schránka doma

Ako na vás narazil stret týchto dvoch svetov – chlapi bez nôh konfrontovaní s tým, že sa nedokážu dostať k lekárskej pomoci, a slovenské statusy spoza stolov, kde sa opozičníci bijú o svoje politické prežitie?

Ťažko sa mi na to pozerá a ťažko sa mi to vníma, pretože moje priority sú absolútne poprehadzované, odkedy som sa stala ambasádorkou 108. brigády. Pre mňa už neexistujú malichernosti bežných debát. Vždy to pociťujem, keď sa vraciam z Ukrajiny, prejdem hranicou a som na prvej benzínke. Keď počujem ľudí, ako sa bavia o tom, čo budú variť, kam idú na nákupy alebo na dovolenku, príde mi to tak strašne vzdialené a malicherné, že sa neviem k tomu priblížiť.

A teraz, keď sa blíži spomienka na to, ako sme si nežne vybojovali slobodu, a vnímam všetky tie politické aj občianske boje, ako sa aktivisti a moji priatelia doslova žerú o miesto na tribúne, príde mi to šialené oproti tomu, čo máme za hranicami. Tam, keď poviete výraz sloboda, každý pod tým vidí krv, pot a utrpenie vojny. Tu máme pokoj a mier, môžeme si s čajom v ruke vychutnávať spomienku na Nežnú revolúciu. Namiesto toho, aby nás 17. november spojil, rozoštváva nás a rozdeľuje. Nerozumiem tomu ľudsky, ako ambasádorka svojej brigády ani ako človek.

Hovoríte vážne veci o cene slobody. Sme v období, keď si opäť pripomenieme November ’89. Ak hovoríme o tom, že Ukrajinci bojujú aj za našu slobodu, koľko stojí v kontexte ľudských trápení a ako to ako mama a partnerka zvládate po návrate domov?

Všetko má doma úplne inú váhu. Pokiaľ ide o útrapy a traumy, všetci tí muži trpia traumami – niektorí to priznajú, niektorí nepriznajú. Hoci nežijem každý deň s vojakmi na fronte, chodím tam pravidelne raz za mesiac na dva týždne. A keď tam trávite čas v rovnakom prostredí ako tí vojaci, hoci nedržíte zbraň a nebojujete, útočia na vás rovnako ako na nich. Nálety, tlakové vlny, strach o život aj pohľad na ranených vojakov vnímate rovnako. To vás zmení ako osobnosť, ako človeka aj vo vašom osobnom poslaní.

Zmenilo ma to ako mamu, manželku aj partnerku vo všetkých smeroch. Niekedy sa cítim len ako prázdna schránka, ktorá robí povinnosti – navarí, uprace, operie, ide s deťmi na výlet. Žiť sa musí, ale vo vnútri som stále na fronte. Nie je minúta, keď by som nemyslela na svojich vojakov. My sme v príjemnom štúdiu, ale moji chlapi sú v zákopoch, v blate, bez elektriny a základného pohodlia, zaplavení stovkami myší počas „razpútice“. Ide o obdobie, keď sa na fronte z blata stáva hlboké bahno a všetko v ňom zapadá.

A to nie sú rodení vojaci – sú to redaktori, spisovatelia, hudobníci, učitelia či historici, ktorí mali rovnaké životy ako my. Keď sa vrátim, nič mi tu nedáva zmysel. Ľudia to nesprávne chápu a hovoria mi, nech sa vrátim na Ukrajinu. To nie je o tom, že by som nemilovala svoju krajinu. Ale keď uvidíte realitu vojny, je ťažké prísť sem, žiť normálny život a tváriť sa, že veci z frontu neexistujú. Ak tá línia padne a mali by sme Rusa za suseda, skončila by sloboda, ako ju poznáme.

6 fotiek v galérii

Helena Hudáčeková v podcaste U Barboráka s Jaroslavom Barborákom

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Zažívate toho Rusa na vlastnej koži na frontovej línii. Mení človeka aj samotný strach? Ako znejú šahídy a čo prežívate, keď ich počujete?