Rusi nás mučili. A my sme im za to museli ďakovať, vraví ukrajinský vojak

Hemoroidy mu Rusi „liečili“ elektrickým paralyzérom. Ukrajinský vojak Arslan Annajev strávil v zajatí nepriateľa viac ako dva roky a schudol 50 kilogramov. „Vyzeralo to, akoby si vojaci užívali chvíle, keď mohli mučiť Ukrajincov, pretože sme sa nemohli nijako brániť. Nemali sme žiadne práva. Pre Rusov sme neboli ľuďmi,“ povedal Annajev pre Pravdu na konferencii Stratcom Under Pressure (Strategická komunikácia pod tlakom), ktorú v Bratislave zorganizoval projekt Hoaxy a podvody.  

Kedy a ako ste vstúpili do ozbrojených síl?

V armáde som slúžil ešte pred začiatkom veľkej ruskej invázie na Ukrajinu. Odišiel som z ozbrojených síl, ale po 24. februári 2022 som sa rozhodol vrátiť. Uvedomil som si totiž, že nemôžem len sedieť doma a sledovať v televízii, čo sa deje v mojej krajine. Musel som sa zapojiť. Chcel som brániť svoj štát, rodinu, priateľov a každého z nás. Bolo to moje rozhodnutie.

Odkiaľ pochádzate?

Narodil som sa na juhu Ukrajiny, v Mykolajivskej oblasti, ale žil som v rôznych regiónoch. Na Kryme – tam som chodil aj do školy – na univerzitu som nastúpil v meste Žytomyr a teraz žijem vo Vinnycii.

Čomu ste sa venovali v civilnom živote? Spomínali ste, že ste z armády odišli a potom ste sa do nej vrátili.

Som inžinier. Pracoval som v továrni, ktorá patrí nemeckej spoločnosti a nachádza sa na Ukrajine. Vyrábajú sa tam káblové zväzky do automobilov, napríklad do Volkswagenu Tiguan. Mojou úlohou bola údržba zariadení a kontrola hotových výrobkov.

Foto:
Andrej Matišák
Arslan Annajev (vpravo) prežil viac ako dva roky v ruskom zajatí. Na snímke s vojnovým veteránom Mychajlom Dankanyčom.

Vzhľadom na vaše skúsenosti vrátane technického vzdelania, do akej jednotky ste nastúpili, keď sa začala veľká invázia?

Nastúpil som tam, kde potrebovali dôstojníka. Nebolo to miesto zodpovedajúce mojej civilnej profesii. Keď som totiž v prvý deň vojny prišiel do regrutačného centra, povedali mi, že momentálne nemajú voľné dôstojnícke miesto. Odporučili mi, aby som sa vrátil neskôr a že sa pokúsime niečo vymyslieť. Na druhý deň som zavolal kamarátke, ktorá už slúžila v jednotkách teritoriálnej obrany. A tak som sa k nim pridal.

Akú máte hodnosť?

Nadporučík.

Kde všade ste boli nasadený?

Na začiatku vojny sme boli v Žytomyrskej oblasti. Nasledujúci rok našu jednotku presunuli do Doneckej oblasti, ale nezostali sme tam dlho. Potom sme sa presunuli do Charkovskej oblasti a zúčastnili sa bojov v kupianskom smere, na hranici medzi Charkovskou a Luhanskou oblasťou.

Ako ste sa dostali do zajatia?

Bol to veľmi intenzívny boj, ktorý trval približne šesť hodín. Na našom postavení nás bolo šesť a ja som velil skupine. Zaútočili na nás príslušníci ruských špeciálnych síl Storm Z. Ostreľovali naše pozície a pred samotným útokom vojakov, samozrejme, pálilo na nás ruské delostrelectvo. Drony zhadzovali míny a ďalšiu muníciu. Niekedy na nás útočili najskôr bezpilotnými strojmi a potom prišli vojaci so zbraňami. Keď sa stiahli, opäť začalo pracovať ruské delostrelectvo. Zomrelo tam veľa ľudí a mnoho mojich spolubojovníkov. Nakoniec sme zostali len dvaja – ja a jeden z mojich vojakov. Obaja sme boli zranení. Po jednej veľkej explózii sa na nás zosypala zem z vykopaného zákopu, ale vďaka tomu sme prežili. Rusi však obsadili naše pozície a niektorí vojaci sa pokúšali nájsť miesto, kde by sa mohli ukryť, ale napokon našli aj nás.

Čo nasledovalo potom?

Bolo tam veľa mladých ruských vojakov. Úprimne povedané, aj oni boli z toho, čo sa dialo, poriadne vystrašení. Videli množstvo mŕtvych tiel a boli z toho šokovaní. Neviem, možno títo muži neboli na fronte dlho. Zajali nás a odviedli. Najskôr nás presunuli do dediny na okupovanom území v Luhanskej oblasti. Zostali sme tam jeden deň a potom nás odviezli do akéhosi vojenského tábora. Jeho veliteľom bol dôstojník ruskej vojenskej polície. V tomto zariadení som strávil približne mesiac. Tam som zažil výsluchy spojené s mučením. Potom ma poslali do väznice v meste Staryj Oskol v Belgorodskej oblasti, kde ma držali dva mesiace. Z hľadiska fyzického utrpenia to bolo najhoršie miesto, aké som zažil.

Ako sa k vám správali?

Nenávideli nás jednoducho preto, že sme neboli Rusi. Nezáležalo na tom, odkiaľ sme pochádzali. Boli tam aj občania iných krajín, ktorí sa dobrovoľne zapojili do obrany Ukrajiny. Označovali ich za krvilačných žoldnierov, ktorí prišli na akési safari zabíjať Rusov. Lenže čo potom robia Rusi na ukrajinskom území? Správali sa k nám tak hrozne, že som si nikdy nedokázal predstaviť, že niečo také môže človek zažiť. Mučili nás každý deň, bili a používali všetko, čo mali poruke. Kopali nás, bili päsťami, obuškami či rôznymi kladivami. Pálili nám kožu, až kým sa im nevybili batérie elektrických paralyzérov. Mnohokrát som cítil zápach horiacej vlastnej kože. Elektrické mučenie bolo pre mňa najhoršie, pretože ho proti mne používali veľmi často.

Chceli od vás získať nejaké konkrétne informácie? Ste síce nadporučík, ale to je stále v podstate radový vojak. Asi ste nemali prístup k nejakým mimoriadne utajeným veciam.

Bolo tam veľa miest, kde neboli kamery. Práve tam bolo mučenie ešte horšie. Vyzeralo to, akoby si vojaci užívali chvíle, keď mohli mučiť Ukrajincov, pretože sme sa nemohli nijako brániť. Nemali sme žiadne práva. Pre Rusov sme neboli ľuďmi. Boli sme len nejakými tvormi, ktoré podľa nich nemajú ani právo existovať, nieto ešte žiť. Počas výsluchov odo mňa chceli všetky informácie, ktoré som mal. Chceli vedieť veci aj o iných zložkách ozbrojených síl, ale o tom som aj tak nič nevedel. Oni si však mysleli, že niečo tajím. Neexistovala správna odpoveď, ktorou by ste sa vyhli mučeniu, a nedalo sa tomu nijako zabrániť. Niekedy som mal dokonca pocit, že pracovníci väzenského systému a dozorcovia vôbec nekomunikovali s jednotkami, ktoré bojovali na fronte. Boli jednoducho proti nám. Ako to viem? Pretože mi kládli úplne hlúpe otázky. Pred výsluchom nás, samozrejme, najskôr zbili a potom nás začali vypočúvať. Pýtali sa ma napríklad: Povedz mi, kde ste mali pozície. Hovoril som si, aká je to hlúpa otázka. Veď ste tam boli. Práve na tomto postavení ste ma zajali!

Takže to naozaj bolo len o mučení pre samotné mučenie. Navyše, keď ste tam už nejaký čas boli, aj keby ste nejaké informácie mali, pravdepodobne by už boli úplne zastarané.

Ale celkom sa mi aj darilo. Dokázal som pred Rusmi veľa informácií zatajiť a neposkytol som im nič dôležité. Keďže kládli hlúpe otázky, dával som im hlúpe odpovede.

Mali ste niekedy pocit, že toto môže byť váš koniec?

Samozrejme, a mnohokrát. Už v prvý deň vo väznici v meste Staryj Oskol, keď tam priviezli nových vojnových zajatcov, sme museli absolvovať procedúru, ktorú nazývali prijímanie nových väzňov. Po oboch stranách chodby stáli dozorcovia a počas celého procesu vás bili. Mlátili nás, keď sme prechádzali chodbou, keď vám odoberali odtlačky prstov, zapisovali osobné údaje a robili všetko ostatné. Pamätám si, ako sa ma jeden z nich spýtal: Prečo tak pohodlne stojíš? A nasledovala bitka. Viete, vo väzniciach v Rusku sa ľuďom dejú hrozné veci bez akéhokoľvek dôvodu. Robia to jednoducho preto, že môžu.

Áno, videli sme ľudí, ktorí sa vracajú z ruského zajatia.

Ak porovnáte ukrajinských vojnových zajatcov, ktorí sa vracajú z ruského zajatia, s ruskými zajatcami, ktorých Ukrajina prepustila pri výmenách, ten rozdiel je obrovský. Myslím si, že ani netreba slovami vysvetľovať, prečo to tak je. Každý to vidí. Počas ruského zajatia som schudol takmer 50 kilogramov.

Čo vám dávali jesť?

Porcie boli mimoriadne malé. A teraz nehovorím ani o kvalite jedla, iba o jeho množstve. Bolo ho tak málo, že mnohí ľudia sa psychicky zlomili od hladu. Hlad je jedným zo spôsobov, ktorým väzňov mučia. Ak urobíte niečo, čo sa im nepáči, nedajú vám jedlo. Lenže neexistuje ani spôsob, ako sa správať správne, aby ste dostali normálnu porciu.

Čelil ste vy alebo ostatní väzni sexuálnemu násiliu?

Áno. Raz som požiadal o zdravotnú pomoc, pretože som mal problémy s hemoroidmi. Vtedy mi pomoc odmietli. V ten istý deň sme išli do sprchy. Jeden z dozorcov sa ma opýtal: To ty si žiadal o lieky? Odpovedal som: Áno, pane. Povedal mi: Ja ťa vyliečim. Pokúsil sa mi strčiť elektrický paralyzér do konečníka a vravel: Vyliečim ti tie hemoroidy. Keď sa mu to nepodarilo, začal mi paralyzérom púšťať elektrické šoky do genitálií a celého tela. Pritom sa smial a pýtal sa: Ako sa cítiš? Je ti už lepšie? Je ti už lepšie? A ja som musel odpovedať: Áno, ďakujem, pane. Ďakujem, pane. Po každom bití ste museli povedať: Ďakujem, pane.

Čo by sa podľa vás malo stať s týmito ľuďmi, ak na tomto svete existuje spravodlivosť?

Dúfam, že ich osud bude podobný osudu nacistických zločincov v Nemecku po druhej svetovej vojne. Neviem však, čo sa s týmito konkrétnymi ľuďmi stane. Všetci totiž nosia masky, takže ich prakticky nemožno identifikovať. Neviem, či ich nejaký systém dokáže vypátrať, ak ruská strana neposkytne ich mená.

Napokon vás prepustili. Ako sa to stalo?

Prepustili ma v roku 2025. V tom čase som však bol vo veľmi zlom stave, a to aj po psychickej stránke. Úprimne povedané, približne mesiac pred výmenou som už vážne uvažoval o samovražde. Nebol na nás vyvíjaný iba fyzický nátlak, ale aj obrovský psychický tlak. Používali propagandu. Prekvapilo ma, že do šírenia ruských naratívov boli zapojení dokonca aj novinári z USA a Európy. Tvrdili, že všetky krajiny sveta a všetky veľmoci podporujú Rusko a uznávajú, že má pravdu. Hovorili, že na Ukrajine sú iba nacisti a podobné veci. Všetci sme podľa nich nacisti. Dokonca vyhlasovali, že ja osobne podporujem nadradenosť bielej rasy. V júni 2025 ma zavolali, zmerali mi výšku a hmotnosť a urobili aj tri fotografie, ktoré dokumentovali stav môjho tela. Vedeli sme, že ľudí, ktorí absolvovali takúto procedúru, zvyčajne vymenili v priebehu nasledujúcich troch až piatich dní. V mojom prípade sa to však stalo až o mesiac a pol neskôr. Vymenili ma 23. júla 2025.

Aké náročné bolo vrátiť sa do normálneho života? A nie som si ani istý, či to tak môžem nazvať – po tom všetkom, čo ste zažili.

Stále sa o to snažím. Som v procese zotavovania. Keď som bol v ruskom zajatí, snívalo sa mi o domove. Keď som spal, vo svojich snoch som bol doma. Teraz sa mi však takmer každú noc sníva o ruských väzniciach, o mužoch, ktorí tam stále zostávajú, o tých, ktorí v ruskom zajatí zomreli, alebo o mojich priateľoch, ktorí zahynuli v bojoch. Nikdy som si nemyslel, že som nejaký citlivý človek, ktorého by mohlo niečo také ovplyvniť. Je to však oveľa ťažšie, než som si predstavoval. Naozaj je to proces zotavovania. Počas prvých mesiacov, vlastne približne pol roka, som sa liečil z rôznych zdravotných problémov, napríklad z kožných ochorení a podobných ťažkostí. Samozrejme, rozprávam sa aj s psychológom, pretože sa chcem vrátiť k životu, aký som viedol pred vojnou. Neviem však, či je možné stať sa opäť tým istým človekom. Myslím si, že každý, kto prešiel ruským zajatím, sa navždy zmení. Zostanú mu traumy a ďalšie následky.

Na Ukrajine je už veľa veteránov a vojnových zajatcov, ktorí sa vracajú domov. Ľudia potrebujú pomoc vrátane psychologickej. Ako tento systém funguje?

Systém funguje dobre. Máme možnosť dostať všetku potrebnú pomoc a absolvovať liečbu či rehabilitáciu. Mnohí chlapci sú však vo veľmi zlom psychickom stave. Chcú jednoducho všetko, čím si prešli v zajatí, a dokonca aj počas procesu zotavovania, čo najskôr uzavrieť. Chcú byť len doma so svojimi rodinami. Často sa však uzatvárajú do seba a nechcú hovoriť o tom, čo ich trápi. To je jeden z veľkých problémov, s ktorými sa bývalí vojnoví zajatci stretávajú. Samotný systém však funguje dobre.

Čo by ste povedali ruskému diktátorovi Vladimirovi Putinovi, prípadne čo by ste urobili, keby ste sa s ním stretli?

Ak by som sa s týmto človekom stretol… Vlastne ho ani nechcem nazývať človekom či niečím podobným. Neviem. Keď pomyslím na túto osobu, automaticky si spomeniem na všetkých svojich bratov v zbrani, ktorí zahynuli na bojisku. Spomeniem si na všetko mučenie, ktorým som musel prejsť ja a moji priatelia. Napadá mi veľa možností, čo by som mu mohol urobiť. Myslím si však, že odpoveď už poznáte, aj bez toho, aby ste mi túto otázku položili.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Rusko
Ukrajina
Putinova vojna
vojna na Ukrajine

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.