Idey slobody vs. privatizácia. Zvíťazili pri ponovembrovej transformácii peniaze? 90tky s historikom

Šoková terapia, znehodnotené úspory, vytunelované banky a nástup oligarchie. Mafia v uliciach a bezmocná polícia. Éra po Novembri 89 zostáva nespracovanou traumou. Ako divoké 90tky vytvorili hlboké jazvy, z ktorých pramení hlboká skepsa k demokracií i právnemu štátu? Katarzia nás ešte len čaká. Raz sa nás deti budú pýtať, čo sme robili v divokých 90. rokoch, tvrdí historik Matej Ivančík.  

Historik Matej Ivančík rozoberá obdobie tranzície Slovenska po páde komunistického režimu v roku 1989. Po 40 rokoch totality čelila spoločnosť popri autentickom nadšení z nadobudnutej slobody aj obrovskému ekonomickému a sociálnemu šoku. Historik vysvetľuje, ako cenová liberalizácia, devalvácia meny, divoká privatizácia a vzostup organizovaného zločinu zasiahli každodenný život obyvateľov. Prečo sa slovenskej spoločnosti doteraz nepodarilo plne vysporiadať s traumami 90. rokov? Možno transformáciu napriek všetkým negatívam považovať za úspešný príbeh?

„Slovenský príbeh je úspešný. Napriek nefungujúcim systémom a ekonomickým vyhliadkam, sme sa adaptovali na liberálnu demokraciu a kapitalistickú ekonomiku. Ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť.“ Bez obalu hovorí Matej Ivančík.

V rozhovore sa dozviete:

– aké protichodné pocity a očakávania prevládali v spoločnosti tesne po novembri 1989;

– či mala prvá vlna demokratického nadšenia autentický charakter;

– ako sa vtedajšie politické reprezentácie vyrovnávali s kádrami bývalého režimu;

– či bol november ’89 skutočnou revolúciou alebo skôr dohodou o odovzdaní moci;

– prečo sa frustrácia obyvateľov pretavila do podpory Vladimíra Mečiara;

– prečo sa slovenskej spoločnosti nepodarilo vybudovať prirodzenú lojalitu k štátu;

– ako nevysporiadaná minulosť dodnes živí politickú polarizáciu.

Rozhovor si môžete pozrieť ako reláciu Bez obalu, ale prečítať ako editovaný prepis.

Václav Havel prvý prezidentský novoročný prejav zakončil slovami „Tvá vláda, lide, se k tobě vrátila“ a potom začal veľký šok: Cenová liberalizácia vyhnala ceny nahor o 60 %, devalvácia meny radikálne znehodnotila úspory, prišli prvé skúsenosti s nezamestnanosťou i slobodným cestovaním. Na druhej strane vzniklo veľmi veľa nových strán, prišli prvé naozaj slobodné voľby aj skutočne slobodné médiá. Tú dobu si dobre pamätám a spomínam si na dva základné pocity.

Jedným bolo to neuveriteľné očakávanie, že všetko je zrazu možné – veď ak funguje americký sen, že sa z kamelota stane milionár, môže fungovať aj u nás. Na druhej strane to boli prakticky permanentné obavy z toho, čo bude zajtra – istoty zmizli. Ako by sa dala charakterizovať tá doba práve na základe týchto pocitov? Ako to vnímali ľudia?

Veľmi dobre ste to vystihli. To, čo sa zvykne označovať ako revolučný kvas, v sebe udržiavalo veľmi protichodné pocity. I keď by som zdôraznil, že v rámci revolúcie a tesne po nej bol pocit nadšenia zo zmeny autentický a všadeprítomný. Bol prítomný vo fabrikách, na komunálnej úrovni i v domácnostiach.

Aj Občianske fórum v Česku a Verejnosť proti násiliu na Slovensku vznikali na miestnych úrovniach, často zdola.

Áno, bola to demokracia zdola. Je veľmi dôležité povedať, že hovoríme o revolúcii v zmysle demokratického správania. Keď kanadský historik James Krapfl monitoroval situáciu na Slovensku, zistil, že demokratické nadšenie bolo autentické a skutočne všadeprítomné, pretože ľudia na niektorých miestach zakladali OF skôr ako VPN. Čiže ešte predtým, než sa stačila spamätať hlavná politická reprezentácia revolúcie, si to ľudia vyžiadali. Naozaj mali záujem a žili tou revolúciou.

V čase pádu bývalého režimu mala Komunistická strana Československa vrátane svojej slovenskej časti zhruba 1,7 milióna členov. Čiže členom strany bolo zhruba 11 % celkového počtu obyvateľstva. KSS mala zhruba 400- až 430-tisíc členov. Keď k tomu prirátame rodiny, v podstate tu bolo veľmi veľa ľudí spojených s tou stranou. Mali stranícku knižku, čo ale neznamená, že to boli verní straníci, často skôr len ako vstupenka ku kariére. No a potom prišiel lustračný zákon a takzvané Cibulkové zoznamy.

Dnes opäť vidíme, že temné tiene ŠtB oživujú verejný priestor – kauza Banáš a rozhovory s Lasicom. Do akej miery to vtedy ovplyvnilo verejný život? Na námestiach v roku 1989 bolo autenticky evidentné, že ľudia už majú režimu dosť. Kto mal televíziu, videl, že v Rakúsku či Nemecku sa ľudia majú lepšie, neprenasledujú ich, nešikanuje ich polícia a nemusia vyvesovať vlajočky či chodiť na povinné demonštrácie 1. mája. A hľadali sa vinníci, prečo to u nás nešlo.

Možno Cibulkové zoznamy boli práve odpoveďou na volanie po tom, kto je za to zodpovedný. Na druhej strane ľudia zisťovali, kto všetko ich celé roky udával. Aký to malo vplyv na dianie v spoločnosti?

Pozeral by som sa na to z pohľadu, že pocit z režimu a komunistickej diktatúry, ktorá nedávala víziu sociálnej mobility ani straníkom (ktorí tam mohli byť z úprimných dôvodov), sa v revolúcii zlial s pocitom presvedčených odporcov. Ani ľudia, ktorí mohli byť úprimní komunisti, nevnímali faktor sociálnej mobility pre svoju rodinu a nevideli možnosť, že by sa mali lepšie tak, ako to fungovalo v 60. alebo 70. rokoch.

Keď vypukne revolúcia a ľudia sa začnú spamätávať, čo treba urobiť a ako sa vyrovnať s kádrami, vedľa seba existujú dve protichodné sily. Jednak hardlineri, ktorí sa chceli vyrovnať s tým, čo sa tu dialo a lustrácie potiahnuť na najvyššiu zákonnú úroveň – čo je podobné tomu, čo sme nedávno sledovali v Českej republike pri snahe postihovať členstvo v Komunistickej strane. Potom tu boli ľudia združení najmä okolo intelektuálneho centra VPN, ktorí si povedali, že prioritou je pokojná tranzícia.

4 fotky v galérii

Historik Matej Ivančík

Zdroj: Aktuality.sk

To je to, čo dnes nazývame hrubé čiary.

Áno, veľmi dobre to vyjadril Petr Pithart, ktorý hovoril o tom, že sme nemohli postupovať tak, že by sme tu teraz začali všetkých kriminalizovať.

Vzhľadom na čísla, ktoré som spomenul, by to bola vlastne tretina národa. Mimochodom, dostávame sa k novembru ’89, o ktorom práve Petr Pithart jasne povedal, že to nebola žiadna revolúcia, ale dohoda o odovzdaní moci.

Na to neexistuje v rámci historickej obce úplne ustálená definícia. Osobne sa prikláňam k tomu, že to bola demokratická revolúcia. Ak sledujeme správanie ľudí v revolúcii nie len cez prizmu normatívnej moci, ale cez ich správanie a sociálnu prax, môžeme hovoriť o revolúcii. Kdežto Petr Pithart, ktorý má konzervatívnejšie myslenie, to vníma cez prizmu pokojného odovzdania moci, čo je takisto dôležitý faktor.

Dostávame sa k tomu, čo si ľudia na novembrových tribúnach vyštrngali. Chceli lepšiu životnú úroveň – pozerali televíziu a videli, že rakúsky pracujúci má Audi a domček a oni to nemajú. Navyše, bola aj požiadavka na právny štát, spravodlivosť, slobodné médiá a slobodnú cirkev. Dá sa dnes s odstupom povedať, či spoločnosť vedela, čo vlastne chce, alebo to bolo skôr v duchu: nevieme, preberieme vzory z Nemecka či Spojených štátov a ono to už pôjde samé?