„Vitajte v pekle.“ Ako ukrajinský vojak prežil ruské zajatie. Bili ho do bezvedomia a nútili ho rozprávať po rusky (rozhovor)

Mladý ukrajinský vojak v otvorenom rozhovore opisuje každodenný boj o holé prežitie, psychologické lámanie identity aj to, prečo je návrat domov len začiatkom ďalšej ťažkej cesty.  

Pri obrane Mariupoľa zažil peklo, skutočný teror sa však začal až po tom, ako ho ako 21-ročného počas vojny na Ukrajine zajali Rusi. Dnes 26-ročný prieskumník námornej pechoty Ivan Dibrova strávil v ruských väzniciach takmer tri roky.

Od Rusov zažil bitky až kým nestratil vedomie, odopierali mu jedlo a keď sa ho lekárka pýtala, či má nejaké zranenia, povedala mu: „Nebojte sa, zranenia ešte prídu.”

Od začiatku ruskej invázie sa na Ukrajinu vrátilo celkovo 9 100 ľudí v rámci 77 výmen a osobitných návratov, z toho 8 643 vojnových zajatcov a 457 civilistov, ktorých ruská strana evidovala ako „bojovníkov”. Z celkového počtu 9 100 navrátilcov sa 630 ľudí podarilo oslobodiť v rámci špeciálnych operácií mimo štandardných výmen.

Práca na návrate ďalších ľudí však pokračuje. Podľa Petra Holoveška, zástupcu ukrajinského Koordinačného štábu pre zaobchádzanie s vojnovými zajatcami, je jednou z hlavných prekážok politická vôľa ruského prezidenta Vladimira Putina. O osudoch mnohých Ukrajincov, ktorí zostávajú v zajatí, tak naďalej nevieme nič.

Jedným z nich bol aj 26-ročný Ivan Dibrova, ktorý sa rozhodol vstúpiť do armády ako dobrovoľník. Narodil sa v malej dedine v Čerkaskej oblasti na Ukrajine. V ruskom zajatí strávil od 13. apríla 2022 do 14. januára 2025 približne dva roky a deväť mesiacov. V rozsiahlom rozhovore pre Aktuality opisuje podmienky, ktorým musel čeliť, násilie zo strany dozorcov aj zdravotné problémy, ktoré ho sprevádzali počas zajatia.

Čo sa dozviete v rozhovore:

• Ako vyzerali prvé chvíle ukrajinského vojaka po príchode do ruského zajatia;
• akými metódami ho dozorcovia bili, mučili a snažili sa psychicky zlomiť;
• ako sa ruskí väznitelia pokúšali obrátiť zajatcov proti sebe a manipulovať ich pomocou propagandy;
• čo mu pomáhalo prežiť dlhé mesiace v zajatí a ako si zajatci navzájom pomáhali;
• aké následky zanechalo zajatie na jeho zdraví a čo nasledovalo po návrate na Ukrajinu;
• prečo podľa neho nesmieme zabúdať na tých, ktorí v ruskom zajatí stále zostávajú.

Kde a v akej jednotke ste slúžili predtým, než vás zajali?

Slúžil som v námornej pechote, v 1. samostatnom prápore námornej pechoty, ako prieskumník.

11 fotiek v galérii

Ivan Dibrova vstúpil do ukrajinskej armády v roku 2020 ako dobrovoľník.

Zdroj: Archív Ivana Dibrova

Za akých okolností došlo k vášmu zajatiu a do akej miery ste vtedy vnímali, čo vás čaká?

Do armády som vstúpil dobrovoľne v roku 2020. V roku 2021 sme odišli na rotáciu do obce Pavlopiľ v Doneckej oblasti neďaleko Mariupoľa. Nikto vtedy neočakával takú rozsiahlu vojnu. Vojna na Ukrajine trvala od roku 2014, takže som si uvedomoval dôsledky svojho rozhodnutia vstúpiť do armády a brániť svoju krajinu. Takúto rozsiahlu inváziu však nikto nečakal. Približne mesiac pred jej začiatkom som už ako prieskumník vedel, že nepriateľ pripravuje niečo veľké.

11 fotiek v galérii

Ivan Dibrova so spolubojovníkmi v ukrajinskej armáde.

Zdroj: Archív Ivana Dibrova

V noci z 23. na 24. februára 2022 sa začala plnohodnotná invázia a zastihla nás priamo v Pavlopili v Doneckej oblasti, na prvej línii. Nasledovali boje, počas ktorých sme sa postupne presúvali na druhú a potom na tretiu líniu obrany. Cez oblasť Orlivske sme sa napokon dostali do Mariupoľa, kde sme sa priamo zapojili do obrany mesta.

To, čo som videl v Mariupole, som dovtedy nikdy nevidel, ani vo filmoch. Na vlastné oči som sledoval, ako nepriateľské lietadlá zhadzujú letecké bomby na výškové obytné budovy, v ktorých žili ľudia. Prvýkrát v živote som videl toľko mŕtvych civilistov aj vojakov, ktorým som nedokázal nijako pomôcť. Bolo tam veľa krvi. Tieto obrazy sa mi hlboko vryli do pamäti.

Obrana mesta bola čoraz náročnejšia. Nemali sme dostatok jedla ani pitnej vody a chýbala nám munícia. Naši spolubojovníci neustále umierali, no posily neprichádzali. Nepriateľ nás postupne obkľučoval a zužoval priestor, v ktorom sme sa mohli pohybovať. Začiatkom marca sme stratili bežné spojenie. Jediným spôsobom, ako sa spojiť s ostatnými, bol internet cez terminály Starlink, ktoré nám dopravili vrtuľníkom.

Od polovice marca sa boje ešte zintenzívnili. V apríli som sa nachádzal v areáli závodu Iľjiča. Bojovalo sa neustále, mali sme veľké straty a prakticky sme prestali spať. Okolo 8. až 9. apríla sme už chápali, že sa budeme musieť pokúsiť o prielom, pretože inú cestu von sme nemali.

V noci z 10. na 11. apríla sme sa o prielom pokúsili opakovane, prvé dva pokusy však nevyšli. Pri treťom sme začali z mesta odchádzať v malých skupinách. Viedol som skupinu troch mužov – mňa a dvoch spolubojovníkov. Podarilo sa nám dostať z Mariupoľa, prešli sme prvú líniu nepriateľskej obrany, no na ďalšej línii 13. apríla nás zajali. Bolo tam približne tridsať a viac ruských príslušníkov vrátane členov ozbrojených formácií z takzvanej Doneckej ľudovej republiky.

V tom čase som mal 21 rokov. Jeden z mojich spolubojovníkov mal 19 a druhý 24 rokov. Nemali sme na sebe uniformy a pri zajatí sme nepovedali, že sme príslušníci námornej pechoty a rozviedčíci. Tvrdili sme, že sme civilisti. Zobrali nám však pištole aj granát, takže vedeli, že sme vojaci.

11 fotiek v galérii

Ivan Dibrova mal 21 rokov, keď padol do ruského zajatia.

Zdroj: Archív Ivana Dibrova

Nikdy som si nevedel predstaviť, že sa niekedy dostanem do zajatia. Nijako som sa na takú situáciu nepripravoval. Do armády som vstúpil preto, aby som bránil Ukrajinu. Okolnosti sa však vyvinuli tak, že sme napokon skončili v zajatí. Tak sa začal môj príbeh zo zajatia.

Ako vyzeral bežný deň v zariadení, kde vás držali? Aká bola každodenná realita z hľadiska stravy, hygieny či zdravotnej starostlivosti?

Podmienky sa menili podľa toho, kde nás držali. Prvým miestom bola Olenivka. Keď nás tam priviezli, čakali sme šesť až osem hodín v autobusoch. Už pri vystupovaní sme počuli krik a stonanie väzňov. Keď som vyšiel z autobusu, muž v kukle sa ma začal vypytovať, ako sa volám a kde slúžim. Keď som odpovedal, že som prieskumník, začali ma biť po nohách, rukách a hlave. Potom som musel prebehnúť medzi dvoma radmi mužov, ktorí nás bili obuškami, reťazami, opaskami a plastovými rúrami. Na konci ma zrazili na zem a ešte približne minútu ma bili všetci naraz.

Následne nás prinútili čupieť s rukami za hlavou. Takto sme čakali približne dve hodiny, kým prijali všetkých zajatcov. Počas toho sme počuli, ako ostatných bijú. Pri prijímaní podľa mojich spomienok dvaja vojaci zomreli na následky bitia. Potom nás vyviedli na druhé poschodie, pričom nás bili aj cestou. V baraku neboli postele, prikrývky ani vankúše, iba prázdna podlaha. Bolo chladno a zohrievali sme sa navzájom. O vodu sme prosili niekoľko hodín. Napokon po troch hodinách priniesli päťlitrovú plastovú fľašu s vodou z rieky pre viac než sto ľudí.

Na druhý deň sme dostali kúsok chleba a šálku čaju pripraveného z vody, ktorej pôvod sme nepoznali. Jedlo sa síce podávalo trikrát denne, ale pre veľký počet ľudí ho niekedy nebolo dosť. Na jedlo sme navyše čakali veľmi dlho – niekto sa dostal k obedu až večer a k večeri o polnoci. V Olenivke som strávil približne päť dní a počas tohto obdobia ma opakovane vypočúvali a bili. Neustále nám tvrdili, že za tento konflikt a začiatok vojny môžeme my, a nie oni.

Potom ma previezli do Suchodoľska v Luhanskej oblasti. Tam boli podmienky spočiatku o niečo lepšie. V baraku boli poschodové postele s matracmi, prikrývkami a vankúšmi, mali sme prístup k vode a dostávali sme jedlo trikrát denne. Bola to síce skôr riedka polievka, ale aspoň sme neboli neustále úplne hladní. Začali nám poskytovať aj zdravotnú starostlivosť. V tom čase tam ešte neboli Rusi, boli tam len miestni z Luhanskej oblasti. Po troch dňoch však do zariadenia prišli ruskí príslušníci špeciálnych jednotiek. Začali väzňov vypočúvať, biť a niektorých zatvárať do jám na tri dni bez jedla a vody, aby z nich získali informácie.

11 fotiek v galérii

Ivan Dibrova prišiel do redakcie Aktuality.sk, aby sa podelil o svoj príbeh a skúsenosti z ruského zajatia.

Zdroj: Archív Ivana Dibrova

Po štyroch dňoch nám večer oznámili, že 153 ľudí má ísť na výmenu. Vedeli sme však, že to pravdepodobne nie je pravda a domov sa nevrátime. V baraku sme mali viac ako 150 zranených, niektorí mali ťažké poranenia či amputované dolné končatiny. Keď sme sa pýtali, prečo nejdú na výmenu aj oni, odpovedali nám, že Ukrajina zranených nepotrebuje.

Potom nás prehľadali, zoradili a začali nakladať do nákladných áut. Hlavy nám zakrývali čiapkami a ruky zväzovali plastovými páskami. Začali nás biť a v autobuse nás nútili sedieť v predklone, natlačených jeden za druhým.

Na letisku nám dali horúci čaj s cukrom, kúsok chleba a trochu kaše. Počuli sme, ako reportérka nakrúca zábery a robí rozhovory s ruskými vojakmi aj zajatcami. Len čo prestala nakrúcať, jedlo nám vzali a začali nás nakladať do lietadla, hoci mnohí ešte ani nestihli dojesť. Následne nás bili obuškami a po prvýkrát som počul zvuk elektrického paralyzéra.