Útok v Krakove varuje: Čo urobiť v prvej sekunde streľby a akým chybám sa vyhnúť?

USB, teda utekaj, skry sa a – ak nič iné neostáva, bojuj ako o život. To je manuál prežitia v prípade, ak by ste sa stali súčasťou teroristického útoku, aký zažil poľský Krakov.  

Kedy utekať a kedy už len bojovať no a ktoré osudové chyby robíme? Má zmysel mať so sebou turniket a sme na niečo také na Slovensku pripravení? O pravidlách prežitia, ale aj o tom ako ani v čase ohrozenia nestratiť hlavu sme sa zhovárali s odborníkom na bezpečnosť Martinom Královičom.

Sledujete Aktuality Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo sú slúchadlá s potláčaním hluku a smartfóny vo verejnom priestore bezpečnostným rizikom;
• Ako funguje princíp Uteč, skry sa, bojuj;
• Prečo sa v úkryte nesmie telefonovať a ako správne využiť núdzovú SMS na linku 112;
• Ako postupovať pri fyzickom strete s útočníkom ozbrojeným chladnou zbraňou v porovnaní so strelnou zbraňou;
• Aké konkrétne údaje vyžadujú operátori tiesňových liniek;
• Prečo sa oplatí poznať použitie turniketu na zastavenie tepnového krvácania;
• Ako sa správať pri príchode zásahových zložiek, aby si vás policajti v neprehľadnej situácii nepomýlili s útočníkom.

Našou témou je Krakov a dôsledky tamojšieho útoku. Na úvod vyjadrime hlbokú sústrasť a spolupatričnosť Poľsku a obdiv dvom policajtom, ktorí zasiahli mimoriadne efektívne, rýchlo a aj za cenu ohrozenia vlastného života chránili bezpečnosť svojich spoluobčanov.

Blížia sa Vianoce, vianočné nákupy a trhy. Vynára sa otázka, či sa niečo podobné môže stať aj u nás. Keď k takejto situácii dôjde, čo máme robiť? Poznáme odporúčania typu „uteč, ukry sa, v najhoršom prípade bojuj s tým, čo máš a ako vieš, informuj zodpovedné orgány a ošetruj zranených, ak si v bezpečí“. Aké základné rady by ste verejnosti dali vy?

Základnou radou je robiť všetko pre to, aby sa takejto situácii predišlo. My ako bežní občania a civilisti môžeme byť predovšetkým pozorní a vnímaví, keď prídeme do verejných priestorov – či už na vianočné trhy, koncerty, otvorené priestranstvá, alebo na verejné zhromaždenia a demonštrácie.

V dnešnom svete obľúbených slúchadiel s potláčaním hluku je to o niečo zložitejšie. V angličtine sa používa termín „situational awareness“, teda situačné povedomie alebo neustály prehľad o tom, čo sa okolo vás deje, čo je v týchto chvíľach kľúčové. Len pred niekoľkými dňami sa v Bratislave odohrala streľba na Tomášikovej ulici. V tomto prostredí ľudia bežne behajú alebo sa vracajú z práce a zo školy, no často kráčajú zahĺbení do sociálnych sietí, mobilov či podcastov a vôbec nevnímajú okolie.

Verejný priestor sa ma teda priamo týka, pohybujem sa v ňom a musím si všímať čokoľvek neobvyklé?

Presne tak. Paradoxne aj tento podcast môžu teraz počúvať ľudia kráčajúci po verejnom priestranstve so slúchadlami, ktoré tlmia okolité ruchy. Keby v ich blízkosti zaznel výkrik, výbuch alebo streľba, ľahko sa môže stať, že si to vôbec nevšimnú alebo zareagujú oneskorene. Preto je nevyhnutné mať základný prehľad o situácii: kde sa nachádzam, čo sa okolo mňa deje, aké sú varovné signály a či niekto neprejavuje podozrivé správanie.

Druhou vecou je prehľad o samotnom priestore. Nemusíte to preháňať do takých detailov, ako to robievam ja, keď idem raz za čas na koncert ako bežný návštevník.

Zmapujete si únikovú cestu?

Samozrejme, veď nie nadarmo existujú postupy a označené únikové východy. Ľudia pri kríze alebo útoku robia často chybu, že sa inštinktívne snažia utiecť tým istým východom a dverami, ktorými prišli, pretože ich poznajú. Keby sa niečo stalo u vás v redakcii a ja by som nemal naštudované únikové východy, vybral by som sa tou istou trasou, akou som vošiel.

Osobne si na to dávam veľký pozor v priestoroch, kde trávim dlhší čas – napríklad v hoteli. Prvá vec, ktorú po zatvorení dverí na hotelovej izbe urobím, je, že si naštudujem evakuačný plán. Prípadne vyjdem na chodbu a overím si, či je únikový východ naozaj tam, kde je vyznačený.

Mesto je špecifické tým, že kým na lúke pri výstrele pomerne presne viem, odkiaľ zaznel, v meste vzniká ozvena a zvuk sa mätúco odráža. Predstavme si situáciu ako v Krakove: vidím utekajúcich ľudí, no mnohí z nich neutekajú organizovane, ale v panike. Ako sa v takej situácii správať?

Treba sa zamerať aj na ďalšie zvuky. V takýchto tragických situáciách býva streľba sprevádzaná následnými výkrikmi. Preto sa treba aspoň na sekundu zastaviť, rozhliadnuť a započúvať sa, odkiaľ krik prichádza. Výkriky majú menšiu intenzitu než samotné výstrely a nemali by sa mestom až tak mätúco rozliehať. Zároveň treba sledovať, odkiaľ ľudia utekajú.

V pokojnej atmosfére sa o tom ľahko hovorí, no v realite všetko závisí aj od hustoty davu. Vtedy prichádza na rad novinármi často používané slovné spojenie „panika v dave“.

Pojem ušliapanie sa používa často, no keby sme išli do detailov a analyzovali tragické udalosti napríklad z koncertov, nešlo primárne o ušliapanie. Boli to situácie s extrémnou hustotou davu – hovoríme o viac ako ôsmich či deviatich ľuďoch na štvorcový meter –, kde na hrudný kôš pôsobil taký masívny tlak, že sa ľudia v podstate zadusili. Klasické ušliapanie tam nefunguje. Pevne však verím, že nikto z poslucháčov sa nedostane do situácie s aktívnym ozbrojeným útočníkom a nebude musieť čeliť takejto tlačenici a panike.

Spomenuli ste kontakt s útočníkom. Zo sociálnych sietí poznáme rôznych hrdinov, ktorí tvrdia: „Vytiahnem zbraň, budem ľudí brániť a zachránim ich.“ To znie mimoriadne nebezpečne, pretože strieľať na strelnici do terča a vystreliť na človeka je rozdiel. Aká je vaša rada ako odborníka?

Úplne s vami súhlasím. Téme streľby a zbraní sa venujem a základné pravidlo hovorí, že zlého človeka so zbraňou zastaví iba dobrý človek so zbraňou. Či už to bude príslušník ozbrojených zložiek – ako dvaja hrdinskí poľskí policajti –, alebo civilista, závisí od konkrétnej situácie a rýchlosti príchodu polície.

Je diametrálny rozdiel strieľať raz za čas na terč či pohyblivý terč a zažiť reálnu prestrelku a streľbu na človeka. Je chvályhodné konať odvážne, no nech každý robí len to, čo naozaj ovláda, a predovšetkým tak, aby neohrozil ostatných. V situácii, aká bola v Poľsku, sa v okolí pohybovalo množstvo nezainteresovaných osôb, ktoré by takzvaný sviatočný strelec mohol zasiahnuť.

Navyše kontakt so strelcom by sa pravdepodobne neodohrával na pár metrov, ale na vzdialenosť niekoľkých desiatok metrov. Na takúto vzdialenosť sa s krátkou zbraňou musí enormne sústrediť aj trénovaný policajt. Držme sa však radšej praktických rád pre civilistov.

Ďalším fenoménom, ktorý zásadne mení dnešný svet a mňa osobne desí, sú mobilné telefóny a nakrúcanie videí. Ľudia si dnes začnú útok natáčať, akoby sa ich to netýkalo, hoci sú v priamom ohrození života.

Všimol som si to aj pri udalostiach v Poľsku. Vzniklo odtiaľ množstvo videí od ľudí, ktorí boli v priamom vizuálnom kontakte so strieľajúcim útočníkom. Nie som odborník na sociálne siete a tvorbu obsahu, ale takéto správanie hraničí s Darwinovou cenou.

Je to mimoriadne riskantné. V žiadnej príručke – či už nášho ministerstva vnútra, alebo zahraničných rezortov – nenájdete pokyn, aby ste vytiahli telefón a útok natáčali. Telefón v určitej fáze využijeme, ale rozhodne nie na nakrúcanie videí.