
Zachytila Boeing 707, gigantický Antonov aj nečakané prílety Emirates a Etihad. Kým kedysi sa lietania bála, dnes si sadne do kokpitu k akrobatom a zvládne aj preťaženie 5G. Letecká fotografka Marianna Krenarová (31) v rozhovore hovorí, čo sa deje za letiskovým plotom, ako loví lietadlá a prečo na záber čaká hodiny, hoci aj v zlom počasí.
Hluk z letiska verzus hluk z diaľnice. Pozrite si, čo sme namerali pri prílete lietadla Antonov Ruslan
Zdroj:
TV Pravda
Robert Hüttner
Letecká fotografka (planespotterka) v rozhovore vysvetľuje:
-
kedy stratila strach z lietania,
-
čo je medzi spottermi kontroverzná téma,
-
odkiaľ spotteri „odpočúvajú“ informácie, a ako si môžu zavariť,
-
či piloti vnímajú spotterov,
-
čo prekvapilo v Bratislave pilota Ryanairu,
-
ako sa jej podarilo zachytiť vzácny Boeing 707,
-
za ktorými lietadlami vystrelila s mokrými vlasmi.
Vaše snímky som začala vnímať v súvislosti s príletom lietadla Antonov do Bratislavy. Okrem neho sa vám už podarilo zachytiť celkom dosť zaujímavých lietadiel. Venujete sa planespottingu dlho alebo to skresľuje počet snímok na Instagrame?
Planespottingu sa venujem presne štyri mesiace a jeden týždeň. Od začiatku sa intenzívne učím fotiť, editovať fotografie a snažím sa všetko čo najskôr pridávať na Instagram. Zároveň som sa začala učiť všetko o leteckom svete, od odborných výrazov až po ATC komunikáciu, a to na takej úrovni, aby som rozumela tomu, čo sa na letisku deje, a vedela tak zachytiť zaujímavé zábery.
Čiže počet fotografií na mojom Instagrame zodpovedá obdobiu, počas ktorého sa fotografovaniu venujem. Momentálne mám však fotografií už taký prebytok, že ich nestíham všetky pridávať. Doma mám ešte množstvo nafotených zaujímavých lietadiel, ktorých fotografie môžem zverejniť, ale všetko postupne.
Máte v rodine pilotov, letušky alebo príbuzných, ktorí mali blízko k letectvu, a u vás sa to premietlo do fotenia alebo ja za tým celkom iný príbeh?
Je za tým úplne iný príbeh. Nikto v našej rodine nikdy neinklinoval k letectvu. Pochádzam zo skromných pomerov zo Sabinova a dovolenky v zahraničí pre nás neboli samozrejmosťou, nieto ešte cestovanie lietadlom.
Neďaleko Sabinova sa nachádza letisko Ražňany, odkiaľ najmä počas leta pomerne často lietali vetrone. Pamätám si, ako som ako malé dievča s úžasom sledovala, ako lietadlo ťahá vetroň do vzduchu, následne ho odpojí a ten potom lieta úplne sám, bez motora. Bolo to pre mňa fascinujúce. Zároveň som však ako dieťa verila, že lietanie nikdy nebude pre mňa a že si do lietadla pravdepodobne nikdy nesadnem. No opak bol pravdou.
Ako sa to teda vyvinulo?
Ako som sa dostala k letectvu? Popri práci som zvykla počúvať rôzne podcasty. Keď som už mala vypočuté všetko, čo ma zaujímalo, začala som hľadať niečo nové. Tak som natrafila na podcast Pozri, ja už letím, ktorý práve začínal vydávať svoje prvé epizódy. Zo zvedavosti som si pustila prvú a nakoniec som nasledujúce dva roky počúvala každú jednu epizódu, ako funguje svet letectva.
Práve vďaka týmto epizódam som postupne stratila strach z lietania a jedného dňa som si povedala, že to jednoducho musím vyskúšať. Napísala som preto pilotke Sandre Sandtnerovej, ktorú som poznala z podcastu, a dohodla som sa s ňou na mojom prvom lete. Bol úžasný! Vo vzduchu som takmer onemela, len som sa neustále usmievala, až ma boleli líca. Let trval približne hodinu a leteli sme z Dubovej ponad Bratislavu. Ani neviem opísať, aká som bola nadšená a šťastná!
Potom prišiel druhý let, tentoraz počas leteckého dňa v Očovej, kde sme si ako návštevníci mohli zakúpiť zážitkový let. Vybrala som si lietadlo Zlín a radosť z lietania sa zopakovala. Po tomto lete som začala premýšľať, ako sa opäť dostať do vzduchu. Začala som preto na sociálnych sieťach vyhľadávať pilotov, ktorí by mi mohli sprostredkovať ďalší let. Tak som našla Pilota Kristiána z Aeroklubu Partizánske a vybrala sa na svoj tretí let, tentoraz lietadlom Cruiser. Let bol fantastický, nesmierne som si ho užila a môžem povedať, že lietanie je návykové.
Práve vtedy som začala rozmýšľať, ako sa dostať bližšie k leteckej komunite. Túžila som niekam patriť a byť súčasťou tohto aviation sveta. Počas letu som si, samozrejme, natáčala videá, ktoré som potom doma strihala a pridávala na Instagram. A práve pri tom mi to jedného dňa došlo: Kúpim si fotoaparát a začnem fotiť lietadlá. Takto sa dostanem ešte bližšie k letectvu a ľuďom, ktorí v ňom žijú.
S pilotom Kristiánom som sa dohodla, že ak si fotoaparát naozaj kúpim, budem potrebovať aj nejaké lietadlá, na ktorých si budem môcť fotografovanie trénovať. Sľúbil mi preto, že budem môcť prísť fotografovať ich leteckú akciu – Majstrovstvá Slovenska v presnom lietaní. A tak sa to celé začalo. Hoci keď sa nad tým zamyslím, nezačalo sa to fotoaparátom ani prvou fotografiou. Začalo sa to už o dva roky skôr, keď som si zo zvedavosti pustila prvú časť leteckého podcastu.
Foto:Marianna Krenarová
Antonov An-124 Ruslan objektívom Marianny Krenarovej.
Ešte pred desiatimi rokmi sme profesionálnych fotoreportérov nevideli snímať s telefónom v ruke, ale profesionálnou technikou. Dnes kvalitné snímky vznikajú aj na smartfónoch. Sú medzi planespottermi takí, ktorým stačí smartfón a cit pre kompozíciu?
Toto je si myslím veľmi kontroverzná téma. Áno, dnešné telefóny dokážu vytvárať pekné a ostré fotografie, ale podľa môjho názoru svojou kvalitou nikdy nedosiahnu to, čo skutočná fotografická technika. Na letiskovej vyhliadke sa stretávam s rôznymi ľuďmi. Sú tam takí, ktorí fotia a natáčajú videá na mobil, potom sú tam deti s rodičmi, ktorí im dali starší fotoaparát a učia sa fotiť, a aj skúsení fotografi s kvalitnou technikou.
Dnes už môže na sociálne siete pridať fotografiu lietadla prakticky každý a označiť sa za planespottera, aj keď fotografuje iba mobilom. Výsledné fotografie však podľa mňa stále vyzerajú ako zábery z mobilného telefónu. Profesionálna fotografická technika vám totiž dokáže poskytnúť hĺbku, ostrosť, množstvo detailov a krásne farby. A to aj vďaka zoomu daného objektívu, ktoré mobilný telefón jednoducho nedokáže plnohodnotne nahradiť. A potom na Instagrame vidíte rozdiel medzi fotkou vytvorenou mobilom a fotkou, ktorá bola fotená profesionálnou foto technikou.
Vidieť to potom na výslednej fotografii spottera, ak fotí na telefón a ak fotí na profesionálny fotoaparát?
Áno, rozdiel je podľa mňa jednoznačne viditeľný, najmä na výslednej fotografii. Veľkú úlohu zohráva predovšetkým veľkosť a rozlíšenie snímača. Smartfóny majú v porovnaní s profesionálnymi fotoaparátmi veľmi malé snímače, zatiaľ čo napríklad full-frame fotoaparát má podstatne väčšiu snímaciu plochu.
Pri fotografovaní lietadiel je tento rozdiel obzvlášť viditeľný. Moja technika Canon dokáže vďaka full frame snímaču zachytiť, množstvo jemných detailov, výbornú ostrosť a prirodzené farby. Keď si fotografiu priblížite, stále vidíte detaily na lietadle, ktoré by pri fotografovaní mobilom často zanikli alebo boli digitálnym spracovaním stratené. Samozrejme, aj mobil dokáže vytvoriť peknú fotografiu, ale pri veľkom priblížení, náročnejších svetelných podmienkach a požiadavke na maximálne detaily sa jeho limity prejavia oveľa výraznejšie.
Koľko vyjde lepšia výbava spottera? Je najdrahšou položkou technika alebo niečo iné?
Keďže sa foteniu lietadiel venujem pomerne krátko, zatiaľ si netrúfam presne hodnotiť ceny jednotlivých fotografických zostáv ani porovnávať, ktorá technika je lepšia a ktorá horšia. Sama sa ešte stále učím a postupne spoznávam možnosti aj svojej techniky.
Myslím si však, že najdôležitejšie je začať s tým, čo momentálne máme k dispozícii. Každá fotografická technika má svoje možnosti a limity, ale aj s dostupným vybavením sa dajú vytvoriť krásne zábery. Dôležité je naučiť sa s ním pracovať a vyťažiť z neho maximum. Ak časom zistíme, že nás naša technika začína obmedzovať, vždy je priestor na zlepšovanie a postupné investovanie do lepšej výbavy. Podľa mňa nemá zmysel čakať na najdrahší fotoaparát a objektív, aby sme mohli začať fotiť. Najskôr sa treba naučiť fotiť s tým, čo máme. Pretože fotografiu v konečnom dôsledku robí fotograf, nie cenovka na fotoaparáte.
Hovoríte, že sa planespottingu venujete len mesiace. Aký je váš recept na dobrý záber?
Od prírody som perfekcionistka a vždy som chcela mať čo najkrajšie fotografie. Na výslednom zábere mi veľmi záleží a venujem mu veľkú pozornosť. Na Instagrame sledujem viacerých spotterov, najmä zo zahraničia, ktorí pridávajú doslova dychberúce fotografie lietadiel. Vyzerajú, akoby práve vyšli z lakovne – dokonale ostré, čisté a bez jedinej chybičky. Presne na takúto úroveň by som sa chcela svojou tvorbou postupne dostať. Preto sledujem prácu iných fotografov, učím sa od nich a snažím sa priblížiť kvalite ich záberov.
A aký je recept na dobrú fotografiu? Základom je podľa mňa dobré svetlo a správne nastavenie fotoaparátu. Ja osobne si veľmi potrpím na maximálnu ostrosť a zachytenie čo najväčšieho množstva detailov. Preto sa snažím byť čo najbližšie k lietadlu, ktoré chcem odfotiť.
Veľmi dôležitá je pre mňa aj následná úprava fotografie. Snažím sa zachovať lietadlo čo najautentickejšie. Pracujem najmä s tieňmi, kontrastom a zvýraznením lesku na povrchu lietadla, aby vynikli jeho detaily a krásne odrážalo svetlo. Do samotného lietadla nepridávam nič umelé ani nemením jeho vzhľad. Chcem, aby výsledná fotografia čo najvernejšie zachytávala to, čo som v skutočnosti videla cez objektív.
Okrem klasických planespotterských fotografií však veľmi rada tvorím aj umeleckejšie zábery. Pri nich sa môžem viac kreatívne vyžiť – hrám sa s farbami, odstraňujem z pozadia rušivé predmety alebo vytváram dramatickejšiu atmosféru pomocou úpravy oblakov. Aj do týchto fotografií vkladám veľa svojho času, kreativity a vlastnej duše. Baví ma, že popri realistickom zachytávaní lietadiel môžem vytvárať aj niečo umeleckejšie, čo má môj vlastný rukopis.
Fotografie zverejňujete pomerne často, čo rozhoduje o tom, kedy sa vydávate do terénu k letisku?
Zo začiatku som na letisko chodila predovšetkým preto, aby som sa naučila fotiť. Vtedy pre mňa bolo zaujímavé úplne každé lietadlo a chcela som si vyskúšať fotografovanie pri každej príležitosti. Dnes sa už na letisko vyberám najmä vtedy, keď je naplánovaný nejaký špeciálny prílet, prípadne keď viem, že má priletieť lietadlo, ktoré ešte nemám vo svojej zbierke. Niekedy ma zaujme aj konkrétna livery (vizuálna identita leteckej spoločnosti, pozn. red.), ktorá sa mi páči. Samozrejme, najväčším lákadlom sú nevšedné a vzácne stroje, ako napríklad Iľjušin alebo spomínaný Antonov.
Okrem týchto pre nás vzácnych lietadiel mám slabosť aj pre našich záchranárov z ATE a ich nádherné červené záchranárske helikoptéry. Tie som dokonca niekoľko týždňov doslova naháňala okolo letiskového plota, až sa mi ich nakoniec podarilo zachytiť v jednom epickom zábere. Prelietavali totiž priamo nado mnou, presne v momente, keď som stála na vyhliadkovej plošine. Takéto zábery sú pre mňa rovnako cenné ako fotografie vzácnych dopravných lietadiel.
Na letisko však chodím aj vtedy, keď mám dohodnuté fotografovanie s pilotmi. Zatiaľ som mala tri takéto fotenia, pri ktorých sme sa dohodli, že zachytím ich odlet alebo pristátie. Výsledkom boli krásne zábery, ktoré sa od klasických planespotterských fotografií nijako nelíšia. Jediným rozdielom je, že piloti o mne vedia a niekedy mi pri odlete alebo pristátí zamávajú, prípadne sa pozrú smerom k fotoaparátu. Samozrejme, vždy len vtedy, keď im to situácia dovolí a môžu sa plne venovať pilotovaniu.
Foto:Marianna Krenarová
Boeing 707-366C(KC).
Stačia planespotterom informácie z leteckých „radarov“? Pri pristávaní Antonova začiatkom októbra som zachytila, ako mal jeden zo spotterov so sebou aj vysielačku…
Flightradar24 je pre spotterov určite veľmi užitočným pomocníkom, ale nie vždy poskytuje všetky informácie, ktoré potrebujeme. Niektoré lietadlá sa na radare vôbec nezobrazujú, prípadne sa ich prílet nedá vopred jednoducho predvídať. Preto spotteri využívajú aj ďalšie možnosti, ako sa orientovať v aktuálnom dianí na letisku.
Planespotteri používajú rádiový skener – prijímač, nie vysielačku, pretože letecké frekvencie sú určené na komunikáciu oprávnených osôb a zložiek. Vysielať na nich môžu iba oprávnení účastníci leteckej prevádzky, napríklad piloti, riadiaci letovej prevádzky – veža, či pozemný personál. Planespotteri tieto komunikácie iba pasívne počúvajú, aby mali prehľad o dianí na letisku. Aj krátke neoprávnené vysielanie na leteckej frekvencii môže mať právne následky. V závislosti od okolností môže ísť aj o trestný čin, najmä ak dôjde k narušeniu alebo ohrozeniu bezpečnosti leteckej prevádzky.
Planespotting si vyžaduje dlhé minúty trpezlivosti, často v mraze alebo na priamom slnku. Skúste ľuďom vysvetliť, prečo dokážete čakať v takýchto podmienkach pre pár záberov?
Pre mňa to v skutočnosti nie je len o pár záberoch. Leteckú fotografiu nevnímam výlučne ako planespotting. Je to pre mňa oveľa širší svet, v ktorom sa chcem postupne posúvať ďalej. Mojím cieľom je stať sa súčasťou leteckej komunity, spoznávať nových ľudí a nadväzovať kontakty. Preto sa snažím budovať svoj Instagram, aktívne vyhľadávať príležitosti a dohadovať si aj súkromné fotenia s pilotmi, ktoré nie sú iba klasickým planespottingom. Chcem sa v budúcnosti venovať aj ďalším oblastiam leteckej fotografie a neustále rozširovať svoje možnosti.
Čakanie na letisku preto vnímam ako súčasť niečoho väčšieho. Každý vydarený záber, každá nová skúsenosť a každé stretnutie s niekým z leteckej komunity ma niekam posúva. Budujem si nielen fotografickú galériu a Instagram, ale aj samu seba ako fotografku. Učím sa, získavam skúsenosti a snažím sa byť s každým ďalším fotením lepšia.
Preto mi neprekáža čakať v zime, v horúčave alebo niekoľko hodín pri letiskovom plote. Viem, prečo tam som, a viem, kam sa chcem dostať. A keď sa potom objaví lietadlo, na ktoré som čakala, ten pocit a výsledná fotografia mi za to jednoducho stoja.
Foto:Marianna Krenarová
Piloti z času na čas planespotterom zamávajú.
V poslednom čase nadchýna verejnosť jedno z najväčších dopravných lietadiel na svete, ktoré prilieta aj do Bratislavy – Antonov Ruslan. Zažila som takýto prílet a bol to celkom zážitok. Ktoré momenty sú pre planespotterov najzaujímavejšie – keď sa lietadlo chystá pristávať alebo keď sa dotýka dráhy a víri sa prach?
Každému spotterovi sa páči niečo iné a každý má svoj vlastný štýl kompozície lietadla na fotkách. Niekto rád stojí priamo pod lietadlom a snaží sa zachytiť ho z čo najmenšej vzdialenosti, niekto uprednostňuje pristátia a iný zase odlety. Myslím si, že každý má svoje obľúbené momenty, na ktoré si pri fotografovaní počká.
Moje najobľúbenejšie zábery sú tie tesne pred pristátím, keď lietadlo ešte letí a v pozadí sú iba oblaky. Potom samotný moment dotyku kolies s dráhou, keď sa z pneumatík podvozka vytvorí obláčik dymu z trenia a zároveň je predné koleso – nose gear – ešte stále vo vzduchu. A samozrejme, milujem aj odlety, keď je lietadlo tesne po odlepení od zeme a práve sa vznáša vo vzduchu.
Úplnou novinkou pre mňa bolo nedávne fotografovanie lietadiel počas dažďa. Pristátia a vzlety na mokrej dráhe vytvárali nádherný efekt vody rozstrekujúcej sa za lietadlom. Tento typ záberov ma veľmi zaujal a momentálne patrí medzi moje nové obľúbené. Je to pre mňa ďalší dôvod, prečo ma letecká fotografia stále baví – vždy sa dá objaviť niečo nové.
Vnímajú piloti lietadiel, vrátane tých veľkých, planespotterov na zemi popri tom, ako pristávajú alebo sa pripravujú na vzlet? Je šanca s nimi v nejakej miere „komunikovať“?
Na túto otázku som si prizvala na pomoc aj svojho kamaráta Peťa Holdyho, ktorý je pilotom Boeingu 737. Z môjho pohľadu spotterky som si vždy myslela, že piloti nás pri pristávaní a vzlietaní prakticky vôbec nevnímajú a nemajú ani dôvod s nami akokoľvek interagovať.
Peťo mi však vysvetlil, že záleží predovšetkým na tom, čo práve v lietadle robia, a koľko práce majú. Pri vzlete určite nie je čas pozerať sa niekam smerom k fotoaparátom spotterov. Rovnako je to aj pri pristávaní. Sú to jedny z najdôležitejších fáz letu, pri ktorých sa piloti musia maximálne sústrediť na svoju prácu. Bezpečnosť je vždy na prvom mieste a v takýchto momentoch určite nesledujú, kto ich fotografuje.
Samozrejme, výnimkou môže byť situácia, keď nás pri plote stojí dvesto ako vtedy, keď sme čakali na Antonov. Dokonca mi potom napísal prekvapený pilot Ryanairu, ktorý pristával tesne pred ním, pretože si ten obrovský dav spotterov jednoducho všimol.
Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že Peťove vysvetlenie úplne sedí. Najčastejšie sa s nami piloti môžu pozdraviť počas rolovania po taxi dráhe, keď sa pomaly presúvajú k začiatku vzletovej dráhy. Vtedy majú niekoľko sekúnd na to, aby si nás všimli a prípadne nám zakývali. A áno, robia to pomerne často a radi. Výhodou bratislavského letiska je, že taxi dráha vedúca k dráhe 31 sa nachádza veľmi blízko vyhliadkovej plošiny. Lietadlá tak prechádzajú prakticky priamo pred nami a niekedy im vidíme rovno do kokpitu. A môj fotoaparát? Ten dovidí ešte o niečo ďalej!
Videla som váš príspevok, v ktorom ste opisovali let s pilotom Peťom. Napísali ste, že ako planespotterka máte svoje možnosti obmedzené. Nedostávajú sa planespottery príliš často do vzduchu?
Planespotting ako taký nemá nič spoločné s tým, že by sa spotteri dostávali do vzduchu. Je to samostatná fotografická a pozorovateľská záľuba, ktorej podstatou je vyhľadávanie, pozorovanie, identifikovanie a fotografovanie lietadiel. Spotteri väčšinou fotografujú zo zeme, napríklad z letiskových vyhliadok, od oplotenia letísk alebo z iných miest, odkiaľ majú dobrý výhľad na leteckú prevádzku. Lietanie teda nie je súčasťou samotného planespottingu.
Ako som už spomínala v predchádzajúcich odpovediach, ja by som sa však chcela so svojou fotografiou posunúť aj ďalej. Nechcem fotografovať iba veľké dopravné lietadlá, ale aj malé Cessny, Cruisery a všetky možné druhy lietadiel. Práve v tom vidím veľký potenciál leteckej fotografie.
Foto:Marianna Krenarová
Pilot Boeingu 737 Peter Holdy.
Majú fotografie planespotterov pre pilotov hodnotu?
Kvalitné fotografie majú pre pilotov a majiteľov lietadiel svoju hodnotu. Profesionálne fotografovanie takéhoto typu by pritom mohlo stáť nemalé peniaze. Ja momentálne využívam možnosť barterových spoluprác, pri ktorých svoju fotografickú prácu vymieňam za letové hodiny. Je to pre mňa spôsob, ako sa dostať bližšie k lietaniu a zároveň pilotom poskytnúť fotografie, ktorých bežné profesionálne zhotovenie by bolo finančne nákladné.
Zatiaľ fungujem najmä na princípe takýchto spoluprác. Občas sa mi súkromne ozve pilot, ktorý by chcel pekné fotografie seba pri lietadle alebo fotografie svojho lietadla. V prípade Peťa to bolo trochu inak. Toho som oslovila sama, pretože má kompletnú uniformu pilota Boeingu 737 a ja som si veľmi chcela vyskúšať fotenie pilota v uniforme priamo pri lietadle. Za svoju fotografickú prácu som následne získala čas vo vzduchu.
Do budúcnosti by som sa určite chcela venovať takémuto fotografovaniu aj profesionálne a postupne si ním zarábať. Zatiaľ mi však tento spôsob spolupráce veľmi vyhovuje. Je to výhodná situácia pre obe strany – ja získam možnosť lietať a piloti dostanú kvalitné fotografie, za ktoré by inak museli zaplatiť nemalé peniaze. Ukážky takýchto fotení nájdu záujemcovia na mojom Instagrame. Ak by mal niektorý pilot záujem o podobné fotografie, pokojne sa mi môže ozvať.
Zažili ste už pri čakaní na prílet zvláštnu situáciu, kedy boli nepriaznivé podmienky na fotenie skôr kvôli iným ľuďom? Narážam na to, že dnes je oveľa väčší záujem o pozorovanie lietadiel ako kedysi…
Áno, zažila som to už viackrát, najmä pri príletoch vzácnych alebo nezvyčajných lietadiel. Vtedy sa na vyhliadkovej plošine a okolo celého plotu letiska dokáže stretnúť obrovské množstvo ľudí. Musím však povedať, že nie všetci sú spotteri. Tých s fotoaparátmi je často pomerne málo, zatiaľ čo väčšinu tvoria rodiny s deťmi a ľudia, ktorí prídu jednoducho zo zvedavosti pozrieť sa na nejakú leteckú senzáciu.
V takých chvíľach je fotografovanie náročnejšie. Človek si hľadá vhodné miesto, snaží sa dostať k dobrému výhľadu a často musí riešiť ľudí, ktorí mu vstupujú do záberu. Ja osobne mám najradšej, keď môžem fotografovať sama alebo v menšej skupinke spotterov, ktorých poznám. Vtedy mám viac priestoru, pokoja a môžem sa naplno sústrediť na fotografovanie.
Rozumiem, že nezvyčajné lietadlá prirodzene priťahujú pozornosť verejnosti. Niekedy je však na vyhliadkovej plošine taký nával, že si človek fotografovanie ani poriadne neužije.
Stalo sa vám už niekedy, že v tom najlepšom momente – napríklad pár sekúnd pred dosadnutím vzácneho lietadla – zlyhala technika alebo došla batéria?
Áno, raz sa mi to presne stalo. Lietadlo bolo tesne pred pristátím, na displeji som ešte videla dve paličky batérie a zrazu mi fotoaparát úplne vypovedal službu. Batéria sa jednoducho vybila. Musela som ju narýchlo vymeniť, no v tom strese sa mi už fotografie nepodarili.
Najskôr som si dokonca myslela, že sa mi pokazil fotoaparát. Vôbec som nečakala, že batéria môže zlyhať tak náhle, keď ešte ukazovala zostávajúcu kapacitu. Bola som prekvapená a v časovom strese, pretože lietadlo práve pristávalo. Človeka to, samozrejme, zamrzí, ale snažím sa na takéto situácie pozerať s nadhľadom. Ak sa fotografia nepodarí, čo už… Ideme ďalej, pretože vždy príde ďalšia príležitosť.
Počasie vie byť nevyspytateľné. Je výhodnejší pre finálnu fotku čistý letný azúr alebo má na fotke svoj efekt aj dramatická obloha plná búrkových mrakov a hmly?
Najradšej mám, keď je krásne počasie a svieti slnko, pretože práve dobré svetlo dokáže na lietadle krásne vykresliť všetky detaily. Mám rada aj dážď, najmä keď po ňom zostane na pristávacej dráhe voda a pri dosadnutí lietadla vznikne efekt špliechajúcej vody. To dokáže fotografiu poriadne oživiť.
Dokonca niekedy uprednostním oblohu s mrakmi pred úplne čistou modrou oblohou. Keď sú mraky za lietadlom, záber môže pôsobiť oveľa zaujímavejšie a lietadlo na takom pozadí pekne vynikne. Čo však nemám rada, je úplne sivá, zamračená obloha bez života. Tá fotografii podľa mňa veľa nepridá. Navyše, ak mám na fotografii zaujímavé mraky, pri úprave viem pozadie ešte trochu zdramatizovať.
Vaše fotografie majú veľmi pozitívny ohlas. Čo je pre vás najzaujímavejšie – obrie dopravné lietadlá typu Antonov alebo dynamické momenty počas leteckého festivalu?
Asi by som povedala, že z každého rožku trošku. Mám rada veľké dopravné a vzácne lietadlá, ale rovnako ma fascinujú aj malé aeroklubové lietadlá. Mala som možnosť fotografovať aj akrobatické lietadlá a musím povedať, že tie majú naozaj čo do seba.
Fotografovanie akrobacie ma veľmi bavilo. Prvky, ktoré piloti počas letu predvádzajú, dávajú fotografiám úplne iný rozmer. Spomeniem napríklad Air Race Jasná, kde som fotografovala Martina Šonku a Jána Sobotku. Ich akrobatické lety boli úžasné a na fotografiách sa mi podarilo zachytiť to, čo robí leteckú akrobaciu takou výnimočnou. Dokonca som dostala aj možnosť súkromného fotenia akrobatického lietadla. Po fotení ma jeho posádka vzala na krátky akrobatický let ako odmenu za moju fotografickú prácu. Zvládla som približne 12 minút a preťaženie 5G. Bol to poriadny zážitok!
Do všetkých sfér sa dostáva AI. Pomáhate si umelou inteligenciou, ak vám záber nevyjde?
Ak mi záber nevyjde, väčšinou putuje do koša. Niektoré fotografie sa síce dajú zachrániť úpravou, ale vždy sa nájde aj ostrejší záber z iného uhla, s ktorým sa mi pracuje lepšie. Čo sa týka umelej inteligencie, nepoužívam ju na vytváranie alebo úpravu fotografií spôsobom, že by som nahrala záber do Gemini alebo ChatGPT a zadala, aby mi ho upravili. To vôbec nerobím. Podľa mňa by už výsledná fotografia nebola autentickým záberom toho, čo som skutočne odfotila.
Fotografie upravujem v Lightroome. Ten síce obsahuje aj funkcie využívajúce AI, ale používam iba dve: Denoise, teda odstránenie šumu, a AI doostrenie fotografie. Sú to nástroje, ktoré mi pomáhajú zlepšiť technickú kvalitu záberu, ale nemenia jeho obsah ani to, čo som v skutočnosti odfotila.
Foto:Marianna Krenarová
Etihad Airways je národná letecká spoločnosť Spojených arabských emirátov.
Aký bol váš najlepší zážitok z fotenia?
Bol to úplne obyčajný deň 29. júl 2026. Celé dopoludnie som fotila na letisku a poobede som sa vrátila domov unavená. Keď som vyšla zo sprchy, telefón mi začal pípať ako šialený. Spotter Daniel sa pýtal: „Videla si ten Etihad a Emirates lietadlá na letisku?“ Odpísala som mu, či si zo mňa robí srandu. O chvíľu mi však poslal screenshoty. Doslova mi padla sánka! Len týždeň predtým sme sa rozprávali, aké úžasné by bolo, keby takéto lietadlá niekedy pristáli v Bratislave.
Ani si neviete predstaviť, akou rýchlosťou som vystrelila z domu. S mokrými vlasmi som o desať minút sedela v taxíku: „Rýchlo, rýchlo, musím stihnúť odlet týchto špeci lietadiel!“ Odlet nebol verejne známy, a tak sme na vyhliadke čakali ešte asi dve hodiny. Holt, to je život spottera. Obe lietadlá vzlietali z dráhy 13 priamo oproti vyhliadke, pár hodín pred západom slnka, v nádhernom svetle. Urobila som svoje prvé naozaj krásne fotky Emirates a Etihad lietadiel, na ktoré som dodnes veľmi hrdá. Bol to jeden z mojich najlepších dní pri planespottingu. Nielen kvôli vzácnym lietadlám, ale aj vďaka ľuďom, s ktorými môžem zdieľať túto vášeň.
Najlepšia fotka, na ktorú ste najviac hrdá?
Táto fotka vznikla hneď počas prvého týždňa s novým fotoaparátom, keď som sa ešte len učila dostať lietadlo správne do záberu. Odfotila som všetko, čo bolo na Flightradare, a sadla si prezerať fotky. Zrazu som začula zvláštny zvuk a zahliadla obrovské sivé vojenské lietadlo so štyrmi motormi, z ktorých sa poriadne dymilo. Na radare nebolo, tak mi ako prvé napadlo, či nejde o núdzové pristátie.
Okamžite som schmatla fotoaparát. Fotky boli amatérske, niektoré rozmazané, ale pár záberov sa predsa len podarilo. Až keď prišiel ďalší spotter a skoro mu oči vyskočili, keď zistil čo pristálo, pochopila som, že som úplnou náhodou odfotila vzácny Boeing 707.
Po zverejnení na Instagrame mi Daniel hneď napísal: „Odkiaľ si vedela, že on priletí?!“ Nikto o tom nevedel, bola som na vyhliadke sama, v správnom čase na správnom mieste. Táto fotka nie je technicky dokonalá, práve naopak. Ale hneď na začiatku mi otvorila dvere do slovenskej planespotterskej komunity a vďaka nej som spoznala ľudí, s ktorými dnes zdieľam svoju vášeň pre letectvo.
Najbizarnejšia skúsenosť z fotenia?
Asi keď 7. Septembra 2026 odlietal v Bratislave Boeing 707 KC-707. Na letisko sa vtedy zišli nielen slovenskí spotteri, ale aj množstvo Rakúšanov a niekoľko Maďarov. Dodnes sa smejem na tom, ako nám Rakúšania obsadili celú vyhliadkovú plošinu a domáci spotteri skončili vyhostení dole pri plote. Nakoniec som si však našla svoje miesto a zábery sa podarili.
© Autorské práva vyhradené
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili
Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

