
V sobotu 14. novembra oslávi herec František Kovár 80. narodeniny. Samú ma to prekvapilo. Vždy som ho považovala za oveľa mladšieho odo mňa a zrazu – aj on má už osemdesiat. Ako rýchlo to ubehlo!
Zdá sa mi, že to bolo len nedávno, čo sme sa osobne zoznámili po jednom predstavení na Novej scéne. Robila som s ním rozhovor ako s mladým hercom, lebo v Bratislave vtedy ešte len začínal. Vysokú školu múzických umení skončil v roku 1967, potom hral v Divadle Andreja Bagara v Nitre a v roku 1971 začal účinkovať na Novej scéne v Bratislave. Však toto naše stretnutie sa odohralo v kaviarni Olympia, ktorá sídlila v budove divadla.
Pamätám si, že Ferko Kovár mal na sebe vlnený pulóver s tzv. nórskym vzorom a veľmi mu to seklo. Mňa ale nadchol najmä svojimi výkonmi na javisku, veľmi sa mi páčilo jeho človečenské herectvo, ktoré vyvolávalo silné emócie. Ako staršia a (v mojich predstavách) skúsenejšia som si dovolila veštiť mu budúcnosť. Nie z kávy, ale z toho, čo som videla na javisku. Hovorila som mu, že má pred sebou veľkú budúcnosť, že iste bude raz hrať v Národnom divadle a že ho uzná publikum a aj kritika. Určite aj iní budú cítiť to, čo ja teraz.
On sa iba skromne usmieval: „Naozaj? Myslíš?” Nadšenie pre umenie nás rýchlo zblížilo, veľa sme si toho povedali a zostalo nám z toho večera take zvláštne kamarátstvo na celý život. Bolo mi jasné, že Ferko Kovár je charakter a talent. Neraz som to o ňom napísala.
Foto:Jana Nemčoková
Krehká rovnováha (1998) – František Kovár a Emília Vášáryová
Teraz, pri bilancii k osemdesiatke, si už teda môžem byť istá – nemýlila som sa, veštby sa naplnili. Tento umelec patrí k špičkám slovenského divadelného umenia a osobnostiam s kreditom.
Ako v tej Olympii
Už koncom 90. rokov stál František Kovár pri zrode Divadla Korzo’ 90, ale zaujímalo sa o neho aj Slovenské národné divadlo. Nastúpil tam a členom činohry SND je od roku 1987 dodnes. Za ten čas som ho videla v množstve úloh – vždy prinesie na javisko niečo zvláštne, jedinečné a aj niečo zo seba, na čom vytváraný charakter stojí.
Stále je taký nadšený umením, ako sme boli v tej Olympii. Je divadelnik “každým cólom”, ako sa hovorí v Bratislave, kde na Mýtnej ulici vyrástol. Do školy chodil na Jelenej a na Vazovovej, bol vzorný žiak a to na ňom stále vidno. A je to v dnešných časoch príjemné – dá sa mu veriť, je rýdzy.
Cítili sa niekedy prehliadaní ako duchovia? František Kovár a Emília Vášáryová: Radi si vystrelíme z vlastnej staroby
V sobotu 14. júna má v SND premiéru hra Duchovia sú tiež len ľudia – trpko-komická kolektívna meditácia o starobe a jej krutosti, zomieraní a bezmocnosti. V hre ako ,,Účastníci starnutia” účinkujú aj František Kovár a Emília Vášáryová. Ako sa im to pozdávalo?
Zdroj:
Ivan Majerský
tv
Medzi divákmi
Vídala som ho často nielen na javisku, ale aj v hľadisku – vždy sa zaujímal o prácu kolegov, divadlo berie ako kolektívne dielo, čo je veľmi sympatické. Nevzrušuje ho len vlastná úloha, ale vyznenie celej inscenácie. Niekedy mi aj zavolal, aby sme sa o predstavení pozhovárali, aby som mu povedala, ako sa mi páčilo. Nielen on, ale celok. To je na ňom úžasné. Mám však rada aj jeho nitrianske obdobie, jeho recitovanie a aj jeho rozprávanie o tom, ako hrali v detstve s kamarátmi na dvore divadlo. Ako mal rád futbal a športovanie.
Foto:Photographer: Radovan Dranga
František Kovár s Ľubošom Kostelným a Jánom Gallovičom v hre Veselé paničky windsorské.
Ako dostal od otca na Vianoce fotoaparát Flexaret a hneď išiel fotiť Bratislavu. Na Fazuľovej ulici boli vraj ešte plynové lampy a na nich srieň – to zachytil. Fotil aj ulice pod hradom, starú architektúru. Skrátka je to kultivovaný romantik, ale aj tá romantika musí mať zmysel. V podstate je racionálny. A všetko robí uvážene a s noblesou. Tú v ňom asi umocnil Ladislav Chudík, ktorý ho učil na Vysokej škole múzických umení. V takomto duchu sa František Kovár vyjadruje aj k veciam verejným. Vždy povie niečo múdre a povzbudzujúce.
Má rád Shakespeara aj rozprávky
Raz mi rozprával, že rád pozerá televíziu, prijímač má vraj aj v kuchyni. A na Vianoce si nenechá ujsť rozprávku Kráľ Drozdia brada, v ktorej aj on hrá. V posledom čase vzbudil pozornosť v úlohe otca autistického syna v hre Etudy. K oslave jubilea si ale vybral svojho milovaného Shakesepara, a to Veselé paničky windsorské.
Mne sa však páčil aj v hre Dnes večer nehráme v réžii Jiřího Havelku, kde sú herci na javisku v pulóvroch a svetroch (ten pulóver z Olympie!). Je to hra o revolúcii v roku 1989, ktorá vychádza z osobných zážitkov účinkujúcich. Po premiére sme robili s Ferkom Kovárom rozhovor, ktorý som nazvala Dnes večer hrám vo svetri. Hovorí tam o tom, ako sa nespokojenci zišli v Umeleckej besede v predvečer revolúcie, aby ju odštartovali. Bolo to vraj na prízemí Umeleckej besedy, vo výstavnej sieni. Prišlo tam plno ľudí, aj takých, ktorych nepoznal. Nič nebolo isté. On tam bol s 15-ročným synom a bol napätý. Cítil, že aj ostatní majú trocha strach.
Foto:Jakub Gulyás
František Kovár a Jana Oľhová v hre Pri močiari mačiek.
November 89 je stále aktuálna a aj háklivá téma. Ľudia sa k nej stavajú rôzne a František Kovár je ten človek, ktorý o veciach vie hovoriť ľudsky a prijateľne pre všetkých. A tak aj hrá. Analyzuje javy, ktoré človeka v živote stretávajú a konzultuje s dušou. Pomáha nám premýšľať. Vďaka mu za to.
Keď som Františkovi Kovárovi osobne blahoželala k narodeninám, neodpustila som si ešte pár otázok. Pýtala som sa ho, kedy hral najzamilovanejšieho. Povedal, že nikdy nemal úlohu, v ktorej by hral bezhlavo zamilovaného, ale láska sa vraj hrá dobre. Cíti vtedy lásku nielen voči ženám, ale aj voči postavám. Novinári ťa majú radi, vyzvedám ďalej, je to obojstranné? „Novinárov si veľmi vážim, lebo ich prostredníctvom sa herec dostáva medzi ľudí, bližšie k divákom, ale keby som vycítil, že novinár ma chce využiť na to, aby zaujal nejakou bulvárnou správou, odmietol by som.“ A ešte taká echt jubilejná otázka: Vidí v niektorom mladém hercovi svojho pokračovateľa? „Každý herec je individualita, nesie svoj vlastný príbeh a vždy začína od nuly. I ja sám začínam, pri každej novej úlohe, jubileum nejubileum, od začiatku.“
Ešte chcem dodať, že o hercovi vyšla zaujímavá životopisná kniha, ktorú napísala novinárka Silvia Lispuchová (aby to nevyzeralo, že len ja mám na Kovára patent). Kniha sa volá Jednoducho Ferko, čo tiež jubilanta výborne vystihuje. Takže, všetko najlepšie, Ferko!
Témy:
František Kovár
Slovenské národné divadlo
divadlo
SND
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu
Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.
