Bojovali za slobodu, skončili za ostnatým drôtom tábora Vojna. Boli medzi nimi aj Slováci

obchodnyregister 2026.11.15.

Za plotom tábora Vojna pri Příbrami prichádzali o slobodu ľudia, ktorých komunistický režim odsúdil za ich názory, presvedčenie či odpor voči moci.  

Medzi väznenými nechýbali ani Slováci – kňaz Viktor Olos, Vladimír Štúr, ktorého prapredok bol strýkom Ľudovíta Štúra, člen Bielej légie Michal Pavlík, básnik a spisovateľ Rudolf Dobiáš či bývalý pilot RAF Silvester Müller, ktorý tu zahynul.

Jeden z väzňov v tábore Vojna, Silvester Müller, ktorý pri ťažbe uránu zahynul.Foto:
Pavol Urbánek
Jeden z väzňov v tábore Vojna, Silvester Müller, ktorý pri ťažbe uránu zahynul.

Jediný zachovaný pracovný tábor svojho druhu v bývalom Československu dnes odkrýva ich osudy a pripomína praktiky totalitného režimu. Jeho príbeh má osobitnú výpovednú hodnotu práve pri príležitosti 17. novembra – Dňa boja za slobodu a demokraciu.

Prácou ku slobode. Nápis nad vstupnou bránou bývalého tábora Vojna pri obci Lešetice neďaleko Příbrami pôsobí v kontraste s ostnatými drôtmi a strážnymi vežami mrazivo ironicky. Pripomína nacistické heslo „Arbeit macht frei“ z koncentračných táborov. Vojna však odhaľuje inú temnú kapitolu dejín. V 50. rokoch tu komunistický režim väznil svojich domnelých nepriateľov a nútil ich pracovať v uránových baniach. Ich previnením často nebol zločin, ale nesúhlas s mocou, odlišné presvedčenie či odvaha postaviť sa totalite.

Model tábora VojnaFoto:
Pavol Urbánek
Model tábora Vojna

Uprostred lesov stredných Čiech, neďaleko Příbrami, sa zachoval areál bývalého pracovného tábora, dnes Pamätník Vojna. Dvojité oplotenie, strážne veže prezývané špačkárne, drevené baraky a priestory na trestanie väzňov približujú podmienky, v ktorých žili ľudia zbavení slobody.

Názov tábora pochádza od neďalekého vrchu. História areálu sa začala krátko po druhej svetovej vojne a v nasledujúcich rokoch sa stal jedným z významných miest komunistickej väzenskej perzekúcie v Československu.

Vyhliadková veža, z ktorej je výhľad na celý areál tábora VojnaFoto:
Pavol Urbánek
Vyhliadková veža, z ktorej je výhľad na celý areál tábora Vojna

Od nemeckých zajatcov k politickým väzňom

Tábor Vojna budovali v rokoch 1947 až 1949 s pomocou nemeckých vojnových zajatcov. Po ich odchode sa jeho účel postupne menil. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 začal slúžiť novému režimu. V rokoch 1949 až 1951 fungoval ako tábor nútených prác, neskôr sa zmenil na väzenské zariadenie – nápravnovýchovný tábor Vojna pod označením NPT-U. Až do roku 1961 v ňom držali odporcov komunistického režimu. V roku 1953 vybudovali v susedstve ďalší väzenský tábor, pomenovaný podľa neďalekej obce Bytíz. Po zatvorení Vojny v júni 1961 tam presunuli aj časť jej väzňov.

Příbramsko patrilo k významným oblastiam ťažby uránu, o ktorý mal po druhej svetovej vojne mimoriadny záujem Sovietsky zväz. Strategická surovina bola nevyhnutná pre sovietsky jadrový program a výrobu atómových zbraní. Československo sa tak stalo dôležitým dodávateľom uránu pre Moskvu. Na zabezpečenie ťažby režim potreboval tisíce pracovníkov. Do uránových baní preto posielal aj väzňov, ktorí museli pracovať v náročných a zdraviu škodlivých podmienkach. Ťažba na Příbramsku pokračovala až do roku 1991 a za celé obdobie sa tu vyťažilo približne 50-tisíc ton uránu.

Expozícia venovaná politickým väzňom v Československu.Foto:
Pavol Urbánek
Expozícia venovaná politickým väzňom v Československu.

Za ostnatým drôtom sa ocitli ľudia rôznych profesií a životných osudov: bývalí vojaci zo západného odboja, príslušníci československej armády, podnikatelia, roľníci odmietajúci kolektivizáciu, duchovní, skauti, umelci, športovci a ďalší odporcovia komunistickej ideológie. Mnohých odsúdili v politicky motivovaných procesoch, iných prenasledovali pre kontakty so zahraničím, rodinné väzby či pomoc ľuďom pokúšajúcim sa utiecť za hranice.

Pri pokuse o útek stráže bez váhania použili strelné zbrane.Foto:
Pavol Urbánek
Pri pokuse o útek stráže bez váhania použili strelné zbrane.

Medzi väzňami boli aj muži, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali proti nacizmu – vojnoví letci, dôstojníci a účastníci zahraničného odboja. Niektorí z tých, ktorí nasadzovali život za slobodu Československa, sa po návrate do vlasti stali obeťami nového režimu. Ich vojnové zásluhy ich neochránili pred prenasledovaním, pretože ich postoje a skúsenosti sa nezlučovali s predstavami komunistickej moci.

Najdesivejší bol bunker

Tábor bol vybudovaný na izoláciu, neustálu kontrolu a zastrašovanie väzňov. Obklopovalo ho dvojité oplotenie z ostnatého drôtu, na strážnych vežiach stáli ozbrojené hliadky a odsúdení museli nosiť väzenský odev s bielymi pruhmi a farebnými označeniami. Zelená farba označovala politických väzňov, čierna kriminálnikov.

Disciplínu pomáhalo udržiavať aj zámerné rozdeľovanie väzňov. Niektorí kriminálni odsúdenci získavali postavenie takzvaných kápov a dohliadali na ostatných. Strach z trestu sprevádzal každodenný život. Postihovať mohli pokusy o útek, neposlušnosť aj porušovanie táborových pravidiel.

K najdesivejším miestam areálu patril takzvaný bunker. Podzemná betónová kobka s rozlohou necelých 12 štvorcových metrov nemala okná, kúrenie ani sociálne zariadenie. Napriek tomu v nej podľa historických údajov mohlo byť natlačených až 40 väzňov. Neľudské podmienky mali človeka vyčerpať a psychicky zlomiť.

Korekcia, kde si na samotke bez kúrenia odpykávali trest väzni.Foto:
Pavol Urbánek
Korekcia, kde si na samotke bez kúrenia odpykávali trest väzni.

Ďalším miestom trestania bola takzvaná korekcia. V chladnej miestnosti bez základného vybavenia trávili väzni niekoľko dní, často v úplnej izolácii. Obe priestory dodnes dokumentujú tvrdosť väzenského režimu a metódy, ktorými sa usiloval potlačiť odpor i posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti.

V druhej polovici 50. rokov bolo v tábore približne 2 000 väzňov. Zlom priniesla amnestia z roku 1960, po ktorej začali politickí väzni z uránových táborov postupne odchádzať. Vojna však ako väzenské zariadenie fungovala až do roku 1961.

Utrpenie väzňov sa nekončilo za bránami tábora. V uránových baniach ich čakala fyzicky vyčerpávajúca práca v zdraviu škodlivom prostredí. Bez primeranej ochrany čelili banským úrazom, prachu aj rádioaktívnemu prostrediu vrátane radónu a jeho rozpadových produktov.

Trpeli tu aj Slováci

Temná história tábora Vojna sa spája nielen s osudmi českých politických väzňov, ale aj Slovákov, ktorí sa stali obeťami komunistických represií. Medzi nimi bol napríklad slovenský katolícky kňaz Viktor Olos či Vladimír Štúr z Lubiny, odsúdený za pokus o útek za hranice. Medzi slovenskými politickými väzňami, ktorých životné osudy sa navždy spojili s uránovými baňami, bol aj básnik a spisovateľ Rudolf Dobiáš. Sedem rokov strávených v pracovných táboroch na Jáchymovsku, Slavkovsku a Příbramsku sa hlboko zapísalo do jeho života i literárnej tvorby.

Tzv. kaplnka s veľkým krížom a menami 247 ľudí popravených komunistickým režimom.Foto:
Pavol Urbánek
Tzv. kaplnka s veľkým krížom a menami 247 ľudí popravených komunistickým režimom.

Svoje skúsenosti z väzenia a príbehy spoluväzňov neskôr pretavil do kníh ako Svedectvo troch krížov, Temná zeleň či dokumentárneho cyklu Triedni nepriatelia. K väzenskej minulosti sa vracal aj v poézii. Osobitne silná je jeho báseň Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?, v ktorej spomína na mužov, s ktorými zdieľal tvrdý osud uránových baní. Už počas väznenia pritom písal básne a vo väzenských kobkách vytvoril aj zbierku Akvárium, ktorú sa mu však nepodarilo prepašovať na slobodu.

Tábor Vojna mal dvojité ostnaté drôtyFoto:
Pavol Urbánek
Tábor Vojna mal dvojité ostnaté drôty

O život prišiel v tábore Vojna ďalší Slovák, vojnový hrdina Silvester Müller z Dolného Lopašova, bývalý príslušník 312. československej stíhacej perute RAF a účastník bitky o Britániu. Za boj proti nacizmu získal československé, francúzske aj britské vyznamenania. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 ho však prepustili z armády. Neskôr sa zapojil do protikomunistického odboja a pomáhal ľuďom pri útekoch za hranice. Po odhalení skupiny ho zatkli a v júni 1949 odsúdili za velezradu na doživotie. Trest mu neskôr zmiernili na 20 rokov a skončil vo Vojne, kde musel pracovať v uránovej bani. Dňa 28. januára 1954 ho v bani zasiahla uvoľnená skala. Zomrel vo veku iba 36 rokov.

Pamätník obetí komunistickej perzekúcie

Tábor Vojna ukončil svoju činnosť v roku 1961. Neskôr areál prevzala armáda a viaceré objekty postupne zanikli. Zachovali sa však dôležité časti pôvodného komplexu vrátane veliteľstva, väzenských barakov, ošetrovne, jedálne a priestorov na trestanie väzňov.

V roku 1992 toto miesto navštívil vtedajší československý prezident Václav Havel. Areálom ho previedol bývalý politický väzeň František Zahrádka, ktorý mu opísal pomery v tábore a ukázal mu aj podzemný bunker. Havlova návšteva podnietila úsilie zachovať tábor ako autentické svedectvo komunistickej represie.

Na podnet Konfederácie politických väzňov rozhodla česká vláda v roku 1999 o vybudovaní pamätníka obetiam komunistického režimu. V roku 2001 areál vyhlásili za kultúrnu pamiatku a o štyri roky neskôr ho sprístupnili verejnosti. Dnes ho spravuje Hornické múzeum Příbram.

Prehliadka Pamätníka Vojna trvá približne hodinu, jeho atmosféra však zostáva v pamäti oveľa dlhšie. Zachované baraky, strážne veže, dvojité oplotenie a odvaly po ťažbe uránu pripomínajú podobu niekdajšieho väzenského komplexu. Jeho rozsah a usporiadanie si možno prezrieť z modernej rozhľadne, odkiaľ prehliadka pokračuje do budov s expozíciami približujúcimi každodenný život väzňov.

Pamätník politických väzňov od akad. sochára Jiřího Sozanského znázorňujúci ľudské bytosti pod tlakom.Foto:
Pavol Urbánek
Pamätník politických väzňov od akad. sochára Jiřího Sozanského znázorňujúci ľudské bytosti pod tlakom.

V obytných barakoch sa v jednej miestnosti tiesnilo približne 20 väzňov. Spali na poschodových posteliach a v zime zápasili s nedostatočným vykurovaním. Súčasťou areálu boli kuchyňa, jedáleň, práčovňa, ošetrovňa, sklady, veliteľstvo aj kultúrny dom. Každodenný režim určovali spoločné nástupy, kontroly a presne stanovené pracovné povinnosti.

Návštevníci môžu vidieť aj korekciu, chladnú betónovú miestnosť, kam zatvárali väzňov za neposlušnosť. V kontraste s ňou pôsobia veliteľské miestnosti a táborová knižnica. Jej police zapĺňala ideologická literatúra vrátane diel Marxa a Lenina, zatiaľ čo zo stien na väzňov hľadeli portréty Klementa Gottwalda a Josifa Stalina. Aj tieto detaily dokumentujú všadeprítomnosť komunistickej propagandy.

Mimoriadne silným miestom je miestnosť nazývaná kaplnka. Dominuje jej veľký kríž a stena s menami 247 ľudí popravených komunistickým režimom. Medzi nimi sú aj právnička a politička Milada Horáková a generál Heliodor Píka. Za každým menom sa skrýva konkrétny ľudský osud poznačený politickými procesmi a represiou.

Expozície približujú politické procesy po februári 1948, protikomunistický odboj, prenasledovanie skautov aj nebezpečenstvá uránového baníctva. Vystavené sú dobové dokumenty, fotografie, osobné predmety, banské nástroje a ukážky uránovej rudy. Umelecký pohľad na život človeka pod tlakom totality prinášajú aj diela sochára Jiřího Sozanského – dominuje jeho Pamätník obetiam komunizmu. Plastiku Zoufalství od českého sochára Vladimíra Palečka odhalili 17. novembra 2017 pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu. Plastika pripomína utrpenie politických väzňov, ktorí prešli táborom Vojna.

Kontrastom k pochmúrnej minulosti je galéria v bývalej väzenskej jedálni. Nachádza sa v nej výstava Orbis Pictus: Europa s takzvaným Nekonečným plátnom – približne 200 metrov dlhým umeleckým dielom, na ktorom sa podieľali tvorcovia z takmer 20 krajín. Priestor, ktorý kedysi slúžil väzňom, dnes poskytuje miesto umeniu, kultúre a slobodnej tvorbe.

Témy:
vojna
komunistický režim
Vladimír Štúr
Rudolf Dobiáš
pracovný tábor

debata

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

mReportér

Zdielajte článok

Ľutujeme

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.