Poslať Fica do politického dôchodku nestačí, tvrdí Radičová. Prečo polovica krajiny koketuje s vládou tvrdej ruky?

obchodnyregister 2026.11.15.

Prečo takmer polovica populácie pociťuje hlboké sklamanie zo svojej sociálno-ekonomickej situácie a je ochotná vymeniť občianske slobody za sľuby finančnej istoty? Iveta Radičová Bez obalu analyzuje dedičstvo socializmu v nás, dopady oligarchizácie štátu aj vplyv digitálnych algoritmov na rozpad spoločnej reality. Zároveň upozorňuje, že výmena Fica na ozdravenie krajiny nestačí. Vedieme hlboký civilizačný spor, už nezdieľame spoločné hodnoty, tvrdí Radičová.  

V rozhovore sa dočítate:

  • ako je slovenská spoločnosť v pohľade na demokraciu rozdelená;
  • koľko máme na Slovensku priaznivcov autokracie;
  • prečo toľko z nás berie politických konkurentov ako existenčnú hrozbu;
  • aké sú 4 dimenzie demokratickej erózie;
  • v čom tkvie nostalgia po socializme;
  • aké dedičstvo normalizačnej morálky v sebe nesieme;
  • akú daň platíme za nástup tvrdého individualizmu v divokých 90. rokoch;
  • prečo sme ochotní vymeniť svoju frustráciu a sklamanie za ľudské práva;
  • na akom základe funguje korumpovanie voličov cez sociálne balíčky;
  • prečo už výmena Fica nestačí;
  • ako dôveru v právny štát a spravodlivosť podkopali nepotrestané privatizácie a rezignácia na oligarchizáciu štátu;
  • ako digitalizácia a vplyv algoritmov rozbili spoločnosť a posilnili príklon k autokratickému mysleniu;
  • prečo je dnešný zápas civilizačným sporom;
  • aké sú 3 kroky na zastavenie autokratizácie.

Nový empirický výskum Fakulty masmédií PEVŠ a agentúry IPSOS odhalil alarmujúci posun v hodnotách slovenskej spoločnosti 37 rokov po Nežnej revolúcii. Kým deklaratívne demokraciu podporujú tri štvrtiny ľudí, v každodennej praxi jej pravidlá pevne obhajuje už len približne tretina obyvateľov.

O tom, prečo zvyšok krajiny koketuje s autokraciou a čo všetko k tomuto stavu prispelo, sme sa Bez obalu zhovárali so sociologičkou a expremiérkou Ivetou Radičovou. Sledujete Bez obalu, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Je 37 rokov od Novembra 1989, je čas bilancovať, kam sme sa na ceste transformácie socialistickej spoločnosti na demokraciu vlastne dostali. Začnime aktuálnym výskumom Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy a agentúry IPSOS. Ten odhalil alarmujúci trend: pevne demokraticky orientovaná je dnes už len tretina Slovákov, kým zvyšok spoločnosti sa buď prikláňa k autokracii, alebo akceptuje jej prvky.

Asi nepoteší, že tu máme veľkú skupinu ľudí, ktorých nemožno nazvať priamo autoritármi požadujúcimi pevnú ruku, no sú nakročení na pol ceste k tomu, aby ju akceptovali. Demokracia v tejto podobe im nevyhovuje a koketujú s myšlienkou, že by bolo možné autokraticky pritvrdiť.

Ak môžem na úvod vysvetliť, aby nedošlo k omylu – toto zisťovanie a meranie si kládlo veľmi jednoduchú otázku, ktorú si sama kladiem už tridsaťsedem rokov: V čom sme sklamali alebo aké chyby urobili demokrati, keď demokracia nemá v populácii jednoznačnú väčšinovú podporu? Túto otázku si ako osoba kladiem dennodenne. Potrebovala som si pomôcť a spýtať sa občanov, kde sú príčiny. To bol hlavný impulz, prečo sme cez projekt Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV) na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy spustili relatívne veľký empirický výskum.

Prvýkrát po dlhom čase sme sa pozreli na demokraciu nie v deklaratívnej podobe – teda či ľudia hovoria, že chcú voliť a podobne –, ale aké hodnoty sú reálne zakotvené v ich životoch, ktoré garantujú, že môžeme systém chápať ako demokratický, že v ňom platí pluralita či funkčné demokratické inštitúcie. Opreli sme sa o množstvo veľkých teoretických poznatkov a merali sme hodnoty demokracie, teda reálne každodenné zážitky s ňou, na štyroch nosných dimenziách.

Výsledky nie sú odvodené z jediného znaku. Naozaj ide o štruktúrovanú veľkú maticu, v ktorej bolo viac ako dvadsať nosných ukazovateľov, rozdrobených na ďalšie znaky, aby sme zachytili celú pestrofarebnosť postojov a orientácií.

Jednou z nosných dimenzií je odmietanie demokratických pravidiel. Musím vysvetliť, že skúmame, či občan popiera legitimitu volieb, alebo či odmieta akceptovať ich nepriaznivé výsledky. Dobrým príkladom zo sveta je Donald Trump. Patrí sem aj pokus o podkopanie ústavných obmedzení alebo porušovanie ústavy. Príkladom za všetky je konanie premiéra Roberta Fica, ktorý sa rozhodol, že vráti poverenie viesť rezort, čo je v rozpore s ústavou.

Doplním ešte dva príklady priamo z tejto vládnej koalície. Inštitút parlamentného odvolávania ministrov sa stal prakticky obsoletný, pretože koalícia jednoducho neschvaľuje takýto program rokovania NR SR. A pri ústavnom zákone o dlhovej brzde musel až Ústavný súd vysvetľovať vláde a premiérovi, že výraz „bezodkladne“ neznamená šesť mesiacov a viac.

Áno, je to popieranie ústavnosti a navrhovanie takzvaných mimoprávnych opatrení na udržanie si moci. Príkladom je viac ako pätnásť novelizácií Trestného zákona a sedem či osem noviel Trestného poriadku.

A myslel som aj na ten úskok, keď potrebovali odvolať riaditeľa RTVS, ktorý vládnej moci nevyhovoval, tak skrátka zmenou zákona RTVS zrušili a tým automaticky skončil aj jej riaditeľ.

Presne tak, ide o popieranie štandardných zákonných a právnych postupov.

Druhou dimenziou je popieranie legitimity oponentov. Ide o nesmierne vážnu vec, ktorá tu beží v priamom prenose dlhodobo. Oponenti sa označujú za zločincov, zradcov, nepriateľov štátu, protislovenské živly či dokonca existenčné hrozby.

Typickým príkladom je snaženie delegitimizovať opozíciu – napríklad tvrdením, že predstavitelia Progresívneho Slovenska chodia po školách a chcú z detí urobiť ľudí s transrodovou identitou, zneistiť ich rodovú identitu či ich zmiasť tzv. LGBTI propagandou. Premiérovi však neprekáža, že on sám chodí po školách a prezentuje tam svoje videnie sveta.

Do tejto dimenzie patria aj návrhy na vylúčenie súpera z férovej súťaže či výmeny názorov. Politická súťaž sa potom nezobrazuje ako normálny spor, ale ako boj na život a na smrť.

Ak môžem uviesť konkrétny príklad – vyrazilo mi dych, keď som videl, ako predseda Výboru pre obranu a bezpečnosť Richard Glück sedí s bývalým pobočníkom Mikuláša Černáka Miroslavom Sujom a spolu si notujú, že vraj Slovenská informačná služba označila Progresívne Slovensko za extrémistov. Sama SIS to pritom poprela.

Zoznam takýchto príkladov je dlhý. Preto sme ich zaradili do merania, aby sme zistili, aký dopad majú na hodnoty verejnosti – a ten dopad je zásadný.

Treťou dimenziou je tolerancia alebo povzbudzovanie násilia. Potom sa čudujeme streľbám, pričom nechcem opakovať šialený zoznam toho, čo už Slovensko zažilo. Mám na mysli chválenie násilných podporovateľov, obhajobu násilia, odmietanie odsúdiť politické násilnosti, vyhrážanie sa oponentom či využívanie štátnych bezpečnostných zložiek na zastrašovanie kritikov. To sa začalo už za čias Vladimíra Mečiara únosom Michala Kováča mladšieho a skartovaním petičných hárkov Demokratickej únie.

Štvrtou dimenziou je ochota obmedziť občianske slobody. Tu vidíme obmedzovanie slobody tlače a verejnoprávnych médií, sledovanie kritikov, ich právne obťažovanie a zastrašovanie, obmedzovanie práva na protesty, ako aj oslabovanie nezávislosti súdnictva a verejnoprávnych inštitúcií ako celku.

Keď sa na tieto štyri dimenzie pozriete komplexne a analyzujete, ako navzájom súvisia, závery sú jednoznačné a nespochybniteľné. Keďže ide o vedecké merania, nedávam im prívlastok, či ma potešili, lebo by som musela byť veľmi smutná.

Kontext sme odvíjali od medzinárodných porovnaní. V spoločenských vedách sa verifikácia faktov robí tak, že merania sa opakujú v rôznych krajinách a overujú ich nezávislé výskumné tímy. Ide o dlhodobé trendy a medzinárodne overené dáta. Ak si vezmete index V-Dem, Timbro Index populizmu alebo Democracy Index, všetky avizujú alarmujúco nízku dôveru Slovákov v politikov i v demokratické inštitúcie.

V najnovšom reporte Timbro o indexe populizmu a autokratizácie je Slovensko spomenuté dvadsaťtrikrát ako krajina, kde najrýchlejšie, najhlbšie a najdynamickejšie prebieha proces autokratizácie. Strata dôvery je totiž jednou z hlavných príčin rastu populizmu. Pri indikátoroch ako spokojnosť s fungovaním demokracie, dôvera v parlament, vládu či právny systém dosahuje Slovensko desivo nízke hodnoty – jedny z najnižších v Európe i vo svete.

Od týchto politikov pritom opakovane počúvame, aké nehodnoverné sme my ako médiá.

Presne tak. Najnižšiu dôveru má momentálne samotná politická reprezentácia. Výsledkom je, že významná časť verejnosti prestáva veriť, že demokratické inštitúcie dokážu účinne riešiť problémy krajiny.

Nechcem poslucháčov preťažovať, no záujemcom odporúčam štúdie o demokratickej erózii. Vo svete dnes prebieha viac tranzícií od demokracie k autokracii než opačne a autokracií je dnes viac ako demokracií. Teórie autorov ako Nancy Bermeo, Anna Lührmann či Staffan I. Lindberg ukazujú, že demokracia nemôže byť len volebná. Slobodné voľby samy o sebe nestačia – veď aj Adolf Hitler bol zvolený v slobodných voľbách.

Musí tu existovať každodenný mechanizmus a podpora demokratických hodnôt zo strany občanov, čo vo svojich prácach precízne popísali Robert Dahl, Larry Diamond, Gabriel Almond, Sidney Verba či Pippa Norris.