Slovenka podniká v Dubaji: Chýba mi život na Slovensku, ale kliniku zatiaľ nedokážem opustiť (rozhovor)

Prečítajte si tiež:

Letecké spoločnosti si zakladajú na bezchybnom imidži palubného personálu. Je náročné udržiavať tento štandard „dokonalosti“ aj po toľkých rokoch?

S vekom si musím viac dávať pozor na to, čo jem. Kedysi som po 15-hodinovom lete išla ešte na tri hodiny do mesta. Teraz prídem na hotel a už z neho nevyjdem. Telo už toľko nevládze a tie mestá som už všetky videla. Takže, áno, je to náročné aj po tých rokoch.

Z Myjavy ste odišli do Anglicka. Ako ste sa napokon dostali do Dubaja?

Päť rokov som študovala v Anglicku manažment cestovného ruchu. Skúšky na letušku som robila v Londýne. Vtedy som mala 23 rokov. Vybrali ma a ja som sa presťahovala do Dubaja. Keď som tam pristála a videla som to mesto, pripadala som si ako vo filme. Bolo to úplne iné, ako som dovtedy poznala. Vtedy to tam bolo oveľa striktnejšie ako dnes a mala som predtým veľký rešpekt.

Dnes ste už na pozícii supervízorky, čo je naozaj vysoký post.

Začínala som v ekonomickej triede, potom som prešla do biznis triedy, prvej triedy a teraz som supervízorka. Na každom lete sme dve supervízorky a aby to bolo fér, striedame sa. Raz mám na starosti biznis triedu, inokedy ekonomickú. Na starosti mám manažovanie paluby, tím letušiek, riešim krízové situácie a dohliadam na dodržiavanie špičkového servisu.

Je vôbec za tie roky ešte niečo, čo vás prekvapí?

Raz sme mali v menu omeletu a praženicu. Jeden pán si pýtal volské oko a čudoval sa, že ho nevieme čerstvé pripraviť priamo na palube. Prišlo mi to veľmi milé, že si myslel, že my počas letu varíme.

Manažérka v plášti veterinárky

Nikdy ste neuvažovali nad tým, že by ste boli veterinárka? Predsa len, láska k zvieratám vás sprevádza od detstva.

Zvieratá som vždy milovala, ale veľmi ma lákalo lietanie. Minule som nad tým premýšľala, či by som ešte zvládla ísť študovať veterinu. Len mám 37 rokov a keď som si k tomu pripočítala šesťročné štúdium, potom prax, aby som bola skutočnou odborníčkou, tak mi to už nedáva zmysel.

Prečítajte si tiež:

Tri roky máte veterinárnu kliniku, takže napokon sa tejto oblasti aspoň čiastočne venujete.

Robím si rôzne kurzy, aby som bola čo najbližšie pri zvieratách a rozumela im. Mám napríklad diplom v „Assisted Animal Therapy“, čo je liečba chorých detí, autistov či starých ľudí cez zvieratá, alebo v „Animal Welfare“, teda v záchrane zvierat a fungovaní útulkov.

Neľutujete teda, že ste na školu nešli, keď sa aj tak v tejto oblasti vzdelávate?

Áno, ľutujem to. Dnes ma veľmi baví a napĺňa viesť kliniku a manažovať ju. V tom som sa našla viac, ako v lietaní, ak mám byť úprimná.

Takže ste manažérka v saku za kancelárskym stolom? Z toho, čo hovoríte, tuším, že to úplne tak nebude.

Som naozaj iná ako manažéri v sakách, ktorí len sedia v kancelárii. Robím všetko, od čistenia klietok po zdvíhanie telefónov. Samozrejme, na dôležité stretnutia sa oblečiem reprezentatívne, ale bežne pracujem na recepcii, upratujem, robím nákupy a objednávky. Najťažšia je vždy komunikácia s majiteľmi. Zvieratá sú úžasné, kiežby k nám mohli chodiť samy.

Ak Darina nie je na palube lietadla, tak je vo veterinárnej klinike
Zdroj: Darina Boháčová

Kedy vznikol nápad, že si otvoríte vlastnú kliniku v krajine s prísnymi legislatívnymi a finančnými pravidlami?

Keď som prišla do Dubaja, stále sme niečo s kolegyňami zachraňovali. Mali sme neoficiálnu charitu „Crew for Paws“ (Letušky pre labky, pozn. redakcie), pretože v Dubaji je veľmi ťažké získať oficiálnu licenciu na charitu. Robili sme bazáre, zbierky, sterilizačné programy a kŕmne stanice. Vďaka tomu som sa stretávala s ľuďmi z veterinárnej oblasti.

Časom som si začala viac veriť, no bála som sa vstupného kapitálu. Otvoriť si kliniku nie je ako otvoriť kaviareň. Je tam veľké riziko, množstvo licencií a prísne kontroly, keďže pracujete s anestéziou či röntgenom.

Myslíte ten röntgen, ktorý vidím za vami?

Áno, presne ten. Dnes máme inak na klinike rušno, tak som sa sem prišla schovať (do jednej z ambulancií, pozn. redakcie). Nachádzame sa v nákupnom centre, takže máme stále dosť veľa pacientov. V prednej časti otváram aj hotel pre zvieratká, aby ich majitelia mali kde nechať, keď niekam cestujú.

Akých veterinárov zamestnávate?

Môj hlavný doktor a chirurg je z Iraku. Potom mám doktorku z Južného Sudánu, ďalšieho lekára z Brazílie a pomocnú doktorku z Alžírska. Väčšina mojich hlavných lekárov je moslimského pôvodu.

Pomoc opusteným zvieratám

Okrem komerčnej veterinárnej starostlivosti sa venuje aj pomoci opusteným a chorým zvieratám. Čo to pre vás znamená z hľadiska financií?

Mám dva cenníky. Jeden pre bežných klientov a druhý je takzvaný záchranársky cenník, čo je v podstate len moja nákladová cena. Chcem tak podporiť ľudí, aby sa nebáli priniesť zranené zviera z ulice kvôli vysokým účtom.

Ktorých klientov máte viac?

Práve tých zachránených z ulice. V Dubaji sú aj množiarne psov, najčastejšie množia pudle, buldočky a jorkšíry. Práve dnes tu mám dvoch psov z množiarne vo veľmi zlom stave, jedna sučka je slepá a hluchá.

Asi 80 percent našich klientov sú mačky a zvyšok psy. Mali sme v klinike aj veľa vtákov, kým sme tu mali špecialistu z Brazílie. Ak niekto volá so zajacom alebo korytnačkou, radšej ich posielame na špecializované kliniky pre exotické zvieratá. Chcem poskytovať len stopercentnú starostlivosť.

Ako je to s pouličnými zvieratami v Dubaji?

Pouličných psov tu, našťastie, veľa nemáme, ale mačky áno a tie sú problémom. Na Slovensku sa mačky v prírode dokážu o seba postarať, napijú sa z rieky a niečo si ulovia. Tu je to však betónová džungľa a zvieratá sa nemajú kde napiť. Sú až príliš inteligentné na to, aby sa napili z mora alebo z chlórového bazéna. V podstate sú tak úplne odkázané na pomoc ľudí.

Prečítajte si tiež:

Predpokladám, že zvieratá máte aj doma.

Tie, ktoré nikto nechcel. Sú hendikepované a majitelia nám ich priniesli na eutanáziu. Snažím sa ich nemať doma veľa, aby som im dokázala poskytnúť všetko, čo potrebujú. Už som adoptovala a našla domov pre 200 zvierat v zahraničí. Niektoré sú už v Anglicku, Nemecku či Holandsku. Takže ich zachránim a hľadám im domov, aby som si k nim nevytvorila príliš silné citové puto, pretože potom by už odo mňa neodišli.

Koľko stojí taká adopcia? Ak by napríklad niekto chcel mačku priamo z Dubaja.

Stojí to okolo tisíc eur, platí sa letenka, klietka, pas a všetky potrebné papiere. Psom sa mi zvyčajne podarí nájsť domov priamo v Dubaji a mačky posielame viac do zahraničia.

Domovom bude vždy Slovensko

Videli ste takmer celý svet a to hneď niekoľkokrát. Ktorá krajina vás najviac ohúrila?

Bolo to Peru. Absolvovala som sedemdňový Inca Trail k Machu Picchu. Vidieť tam východ slnka bol nezabudnuteľný zážitok. Chcela by som ešte navštíviť Nepál a Galapágy kvôli unikátnym zvieratám.

Keď človek trávi väčšinu času v lietadle, zrejme sa mení aj jeho pohľad na cestovanie. Dokážete si ešte vôbec užiť klasickú dovolenku?

Pre mňa je najlepšia dovolenka byť doma na Slovensku s rodinou na záhrade. Keď dolietam, lietadlo nechcem vidieť. Aspoň nejaký čas.

Plánujete sa niekedy vrátiť na Slovensko?

Som hrdá Slovenka a Slovensko milujem, aj v Dubaji sa stretávam najmä so Slovákmi. Mojím snom je žiť 20 dní na Slovensku a 10 dní v Dubaji na klinike. Mnohí si myslia, že v zahraničí je všetko ideálne, ale my sa na Slovensku nemáme zle. Stále je to bezpečná krajina, bezplatné školy a zdravotníctvo. Život v zahraničí nie je ľahký, človek je tu v podstate sám.

Letuška Darina sa túži vrátiť domov na Slovensko
Zdroj: Darina Boháčová

Keď sa obzriete späť, stálo tých 14 rokov v oblakoch za všetky tie zmeškané rodinné oslavy a obety v osobnom živote?

Určite áno. S rodinou sme si to kompenzovali, často za mnou chodili do Dubaja aj na dlhšie. Prvé tri roky som bývala v ubytovaní od Emirates, potom som si začala prenajímať vlastný byt. Hoci tu žijem štrnásť rokov, nevlastním žiadnu investičnú nehnuteľnosť a Dubaj nepropagujem ako investičný raj.