Štát s kultúrou hazarduje, zachraňujú ju ľudia (videopodcast)

„Na konci dňa máme šancu vybojovať ten zápas úspešne a minimálne dosiahnuť to, čo bolo hlavným cieľom zbierky – nedopustiť, aby žiadne centrum zaniklo,“ hovorí Laco Oravec zo siete centier nezávislej kultúry Anténa, ktorá sa uchádza o priazeň vo verejnej zbierke. „Asi sa nikomu z nás nebude dýchať úplne slobodne tento rok, asi nikto z nás neurobí tak ambiciózny program, ako by sme si želali, možno urobíme toho menej ako pred rokom. Ale na konci dňa je dôležité, či budeme mať kľúče stále od kultúrneho centra a či ho aj 1. januára 2027 budeme môcť otvoriť,“ dopĺňa.  

Namiesto umeleckých nápadov, detského smiechu pri workshopoch či hudby rozširujúcej obzory – púťače herní, opustené priestory zívajúce až hlasným tichom a kultúrna púšť. Perspektíva krajiny, z ktorej vyženú kultúru. Perspektíva, o ktorej hovoria kultúrne centra, ktoré vďaka škrtom v štátnej podpore bojujú o prežitie.

„Čelíme cielenému útoku. Pre odvahu byť slobodnými ostrovmi súčasného umenia, kritického myslenia a občianskej angažovanosti.“ A ak ich od financií odstrihol štát v postave ministerky Šimkovičovej a jej ľudí, o peniaze sa teraz uchádzajú v zbierkach.

Rok 2025: tridsiatka centier siete Aréna zorganizovalo 5600 podujatí, ktoré navštívilo viac ako 280-tisíc ľudí.

Ani nie polovica roka 2026 – mnohé hovoria o existenčnom ohrození.

Ak cieľom ich verejnej zbierky bolo 500-tisíc eur, na čo bude postačovať necelých 182-tisíc, ktoré im dalo 3600 darcov?

Pozrieme sa na to s Lacom Oravcom z Novej Cvernovky, ktorý je podpredsedom siete pre nezávislú kultúru Anténa.

Keď sa z vašej strany ozýva, že tu je cielený útok na nezávislú kultúru, čo sa za posledný rok zmenilo natoľko, že používate až tento jazyk? Cielený útok.

Tento cielený útok je tu od nástupu tejto vlády. Pritvrdzuje sa, situácia sa zhoršila. A to zásadne po personálnom ovládnutí Fondu na podporu umenia. Minulý rok prvýkrát v lete zásadne prekopali programy, alebo čo vlastne Fond na podporu umenia, a tým pádom štát, chce v kultúre podporovať. Niektoré programy nám úplne zanikli a jeden z nich je práve program kultúrnych centier. Keď zrušíte celý program, tak je zjavné, že za tým je nejaký zámer. Bez diskusie, bez analýzy. Čiže v tomto vnímame ten cielený útok. Kultúrne centrá, tak ako ich poznáme, niekomu vadia, a tak sa ich rozhodli úplne prestať financovať.

Vráťme sa k 18. marcu, kedy padlo rozhodnutie zrušiť viacročné zmluvy. Nakoľko spadá tento krok aj do tohto sporu?

To už bola vlastne tá neskoršia fáza, ale vlastne len potvrdzuje, ako keby ten zámer musel byť komplexnejší a že naozaj sú isté typy projektov, inštitúcií, ktoré im vadia viac. Ja si myslím, že v tom čase pred tým polrokom, keď menili tú štruktúru programu, oni vlastne ešte nevedeli, že existujú nejaké trojročné projekty. Oni si vlastne neuvedomili, že keď odstrihnú časť tých žiadateľov, tak že im tam ostáva 30 projektov, ktoré tak či tak už majú garantované financie na dva alebo tri roky, podľa toho, v akej fáze projektu boli. A že tie veľké, tie výrazné vlajkové lode slovenskej kultúry, či už kultúrne centrá, alebo veľké festivaly, alebo časopisy, vlastne majú nárok ešte na financie ďalší rok alebo dva. Keď to zistili, tak vlastne ostali prekvapení a rozhodli sa to teda úplne zrušiť. Ale to už sa dostávame na taký tenký ľad porušovania zásad právneho štátu – vypovedať platné zmluvy ešte nezákonným spôsobom. Za 30 rokov sme na Slovensku zažili všeličo, ale to už patrí k tomu vrcholu mocenskej arogancie.

Nakoniec to ale skončilo tak, že oni potom ustúpili a povedali, že nebudú to rušiť celkom, budú „kontrolovať kontrolované“. Ako to skončilo? Lebo od toho 18. marca už máme ďalšie dva mesiace.

Pripomeniem kontext. Týkalo sa to štyroch kultúrnych centier z tých 30 projektov, ale tých najväčších. Novej Cvernovky, kde ja pracujem, A4-ky v Bratislave, košickej Tabačky, žilinskej Novej synagógy a Stanice. Pre nás to bolo existenčné ohrozenie od toho 18. marca. Je pravda, že vo vzťahu k ministerstvu kultúry sa nám nedarí vyhrávať tie naše bitky a zápasy, ale v poslednom období máme jednu-dve, kde sa zdá, že muselo nakoniec ministerstvo ustúpiť. Nehovorím si, že toto ide z Fondu na podporu umenia, to bolo celé riadené naozaj na ministerstve. Stále to má veľmi dynamický vývoj, lebo Generálna prokuratúra ešte stále rozhoduje, či samotné to zrušenie tých projektov nebolo proti zákonu. Oni neskôr povedali, že nič nerušia, ale že idú preverovať nejaké obrovské podozrenia zo zneužívania, z chaosu v tom fonde, z nejakých predražených projektov. Vlastne po dvoch mesiacoch sa dozvedáme, že auditorská spoločnosť odovzdala správu, ktorá nepreukázala žiadne podozrenia, tak poďme podpisovať dodatky.

Hovoríte o rade fondu?

O rade fondu, áno. Vlastne nás vystavili takej neistote, že stále si myslíme, že by mali vyvodiť za toto zodpovednosť. Strašili, nič sa nepreukázalo, dodatky ešte stále nemáme podpísané. Takže ten zápas pokračuje, ale aspoň sa niečo odblokovalo, alebo aspoň pripustili, že tie zmluvy nakoniec chcú podpísať.

Čiže ak hovoríte, že dodatky ešte stále nemáte podpísané, vy už viete, že existujú, videli ste ich a čakáte už len na samotný administratívny úkon?

To áno, od minulého pondelka, čiže vlastne je to týždeň, keď to aj deklarovali. Podľa stavu, v akom sa ten-ktorý projekt nachádzal z hľadiska bežnej kontroly – niekto odovzdáva neskôr vyúčtovanie, niekto skôr – tí, čo už boli najďalej, začali dostávať dodatky. Nová Cvernovka tú zmluvu dostala, to je vždy zmluva na jeden rok, my sme ju už aj podpísali, ale teraz budeme musieť čakať, či ju oni podpíšu. Sú to dva podpisy, podpis riaditeľa fondu, ale aj predsedu rady, pána Oľhu. Nevieme, kedy sa tak stane, nevieme, ako dlho im bude trvať, kým to zavesia na Centrálny register zmlúv a už vôbec netušíme, kedy prídu peniaze. Čiže my napríklad, a viaceré projekty, sme v režime pozastavenia. Veľmi sme obmedzili náš vlastný program, prepustili sme viacerých spolupracovníkov.

Hovoríte o Novej Cvernovke.

Áno. My sme prepustili viacerých spolupracovníkov a kým fakt neuvidíme peniaze, keď to tak poviem, tak odmietame sa čo i len tešiť.

Aby sme mali predstavu, keď hovoríte o prepúšťaní a rušení, v akom to bolo pomere v Novej Cvernovke?

To je vlastne veľká debata o tom. Kultúra a istý typ nezávislej kultúry vie fungovať len vďaka verejným financiám. Je tu časť nejakej komerčnej kultúry, ktorá sa uživí, ale v našom prípade Fond na podporu umenia predstavoval asi 40 % nášho ročného rozpočtu. Ešte máme okrem toho ďalšie granty, niečo si vieme zarobiť práve predajom lístkov, vstupeniek, prenájmom priestorov. Ale 40 % bolo približne to naše financovanie z toho celoročného grantu. To je taký veľký výpadok, že v tej chvíli už musíte začať niečo obmedzovať a prepnúť do krízového režimu. Môžem povedať aj sumu: Nová Cvernovka dostávala vlastne 200-tisíc eur na rok od Fondu na podporu umenia. Patríme k tým úplne najväčším projektom.

A teraz očakávate, že koľko to bude po novom?

Tam by sa nič nemalo meniť. Oni tiež otvorili túto tému, ale komisia, ktorá raz ten projekt na tri roky schváli, povie aj, akú sumu schvaľuje na každý rok. Čiže opäť, my sme stále pripravení sa aj súdiť, alebo ak budeme mať pocit, že dochádza k nejakým neprávostiam. Problém tých súdnych žalôb je, že to je na roky. My keby sme aj dnes tie žaloby podávali, tak máme neistotu niekoľko rokov a ten výsledok môže vždy dopadnúť rôzne.

Čiže v realite by to bolo tak, že by ste možno aj zanikli, kým by ste sa dočkali výsledku súdu.

Áno. Alebo aj keby sme sa súdili, tak máme pokračovať v realizácii projektov? Nemáme totiž úver, ani možnosti financovať to z vlastných peňazí. Čiže je veľmi ťažké fungovať v takomto medziročnom období a už len chceme, aby sa to nejakým spôsobom uzavrelo, lebo si myslím, že to je veľmi vyčerpávajúce byť v neistote.

Spomínate tie štyri veľké projekty a centrá, ale máme tu ďalšiu tridsiatku menších. Keď sa tam skloňovalo “existenčné ohrozenie” kultúrnych centier, čo si pod tým máme v praxi predstaviť a čo by zaniklo? A čo možno ako prvé?

Máme niektoré centrá, ktoré prestali fungovať. Napríklad ostali ešte v našej sieti, ale buď majú nejaký dlhodobejší zámer, že možno obnovia svoje centrum a podobne. To bola napríklad Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.

Vidíme to aj na mape, ktorú tu máme.

Tam sa stretlo viacero faktorov, aj ten, že im končil nájom. Ale keď vôbec chcete uvažovať o pokračovaní v nájme, tak je veľmi dôležité, či máte zabezpečené financovanie. Čiže v mnohých prípadoch, ak sa stretnú dve-tri nejaké ohrozenia, tak si rozmyslíte to pokračovanie. Pred rokom takto prestala fungovať T3-ka v Bratislave, to bola tá slávna električka pri Dunaji na Tyršovom nábreží, kde boli po tých rokoch činnosti dosť vyčerpaní. Mnoho z práce menších centier je naozaj neplatené. To sú ľudia, ktorí buď majú inú prácu popri tom a veľa z tej práce alebo toho programu v tých kultúrnych centrách robia naozaj ako svoju dobrovoľnícku činnosť, alebo ako keby niečo navyše popri svojej základnej práci.

Dobrovoľníctvo, čosi komunitné. Ako ste vnímali ten obraz, keď v tom horizonte pár dní po tom, ako sa otvorila veľká téma “kontroly kontrolovaného”, vyšiel do terénu Lukáš Machala a konštatoval: „Veď za mnou umývajú stoly v akýchsi kaviarňach, čo majú byť vlastne kultúrne centrá“?

Ja si myslím, že pre bežného človeka je už veľmi ťažké aj sledovať, čo sa za tie dva roky všetko udialo v zápase o charakter kultúry a jej definíciu. Táto jeho kontrola nadväzuje na slávnu kauzu OZ Limetka, ktorá otvára kaviareň v nákupnom stredisku v Bratislave.

Za veľké peniaze.

Vlastne akoby sa snažili relativizovať, špeciálne pán Machala, ako keby – my sme spochybnili, či toto je kultúrny projekt, tak on prichádza spochybňovať našu činnosť. Bola to absurdná kauza, lebo kto ste boli v synagóge, viete, že to je jedno z tých najkrajších vecí, čo tu máme, ktoré vie konkurovať aj štátnej kultúre. Ostať tam pri kaviarenskom stole a podľa toho posúdiť vôbec hodnotu obnovenej synagógy za milióny eur, spochybňovať, že toto je prínos pre mesto a pre kultúru, je až na hlavu postavené.

Je to skôr dokument o samotnom Lukášovi Machalovi.

O ňom, ale je to vlastne aj dokument o rozdelenej spoločnosti, ktorá ako keby si hľadala dve rôzne definície toho, čo je vlastne kultúra. Ako by sme nemali zhodu ani na tom, či tá sieť kultúrnych centier, ale povedzme aj celej nezávislej kultúry v tejto krajine, tu má vôbec existovať a či má nejaký prínos pre mestá a ľudí, ktorí tu žijú. Alebo celé toto je fakt len nejaká krčmová kultúra, keď to tak poviem.

No a váš pohľad? Aký prínos má pre spoločnosť napríklad zariadenie, ako je Nová Cvernovka? Pre komunitu, v ktorej funguje…?

Opäť, v nejakom krátkom horizonte ja sa ani nechcem zaoberať súčasným vedením ministerstva. To, čo my robíme, sú rokmi budované projekty, ktorým veríme a ktorým aj chceme veriť, že prežijú túto vládu. Vlastne to sú miesta, ktoré sú oveľa viac ako len nejaká séria kultúrnych podujatí, ktoré sa udeju za týždeň alebo za mesiac. To sú miesta, kde sa stretávajú isté komunity, isté typy ľudí. Často sú to vlastne nejaké ostrovčeky v tom meste, kde možno nachádzať niečo iné, alternatívne, niečo, kde sa bežne diskutuje, kde sa vedie dialóg na lokálnej úrovni. Či už o vysokej politike, alebo o lokálnych problémoch. Kde sa veľmi často otvárajú rôzne hodnotové a spoločenské témy. Netvárme sa, tieto centrá naozaj sú poprepájané s mnohými zápasmi, ktoré v tejto krajine zvádzame. Ak sa organizujú protesty za Jána a Martinu, za Ukrajinu, to sú ľudia, ktorí vlastne nejakým spôsobom sú tou občianskou spoločnosťou mesta a často sa stretávajú práve v týchto priestoroch, ktoré potrebujeme aj pre našu demokraciu, aj pre vzdelávanie ďalších generácií. Čiže organizovanie koncertov a divadelných podujatí je len čerešničkou na torte tej nejakej miestnej občianskej spoločnosti.

Čo ja vnímam ako to bytostne dôležité, je to zastúpenie až na rovinu ja – ty. Keď sa v rámci komunity stretnú jednotlivci a dokážu komunikovať. Tam sa potom rodia tie väčšie veci, až to podhubie samotnej demokracie.

To by som podčiarkol, že mnohé z týchto priestorov, ale nie len tých našich, ale aj niektorých iných, umožňujú stretávanie ľudí, ktorí by sa inak nestretli. Kultúra má práve tento dar, ak nie je príliš úzko zameraná – a teraz nechcem tiež, aby to vyznelo elitársky, lebo vo filharmónii stretnete podobný typ ľudí, by som povedal.

Boli by ste prekvapený, aké rôznorodé tipy ľudí tam chodia.

Súhlasím. Ale zároveň v týchto kultúrnych centrách sa strieda program, jeden deň tam je také kino, druhý deň niečo také, alebo fakt koncert, kde sa stretnú generácie, ktoré by sa inak bežne nestretli. To si myslím, že je veľký dar toho, že sa len porozprávate v kaviarni, v tej hroznej kaviarni, kde si človek dáva víno alebo pivo, alebo hocičo. Porozprávate sa možno s človekom, ktorého fakt nemáte inde šancu stretnúť.

Môžeme hovoriť pokojne o obohatení. V úvode som spomínal zbierku s cieľovou sumou 500-tisíc eur. Všimol som si, že deň pred ukončením je tam približne 182-tisíc eur. Na čo tieto peniaze reálne vystačia a na čo už nie?

My veríme, že toto ešte porastie a už je to asi o 20-tisíc viac. Objavili sa tam viacerí darcovia aj v tento deň. Samozrejme vieme, že tie posledné dni zbierky vedia byť ešte veľmi akceleračné, aj preto…

Takže už tam je 200-tisíc?

Už je tam 207-tisíc a ešte veríme, že práve aj vďaka koncertu, ktorý robíme, že to ešte pôjde viac, ale stále to nie je ten splnený cieľ. Keď sme zvažovali, ako si nastaviť tú hranicu – a pol milióna je veľmi ambiciózne – chceli sme ukázať, aký je ten výpadok, o koľko sme reálne fakt oproti minulému roku prišli. Nikto z nás nemal veľké oči v zmysle, že určite sa nám to podarí, ale nechceli sme ísť nízko s tou sumou. Lebo keď si vezmete, že z tých 33 centier najmä niektoré veľké centrá majú zabezpečené nejaké financovanie, niektoré menšie možno niečo majú, ale väčšina z nás vlastne potrebuje, a to je veľké množstvo organizácií. My sme veľmi radi za každý jeden dar, ale popri tých daroch sa objavili aj niektorí ďalší, najmä firmy, firemné nadácie, ktoré nám ponúkli pomoc, ale nie cez Donio. Čiže vlastne ten celkový efekt je väčší už v tejto chvíli. Vieme aj o viacerých firemných nadáciách, ktoré spustili grantové programy, a niektorí nám prisľúbili inú pomoc. Dokonca komunikujeme aj so zahraničnými nadáciami, ktoré by boli ochotné nás podporiť. Takže si myslím, že na konci dňa máme šancu vybojovať ten zápas úspešne a minimálne dosiahnuť to, čo bolo hlavným cieľom zbierky – nedopustiť, aby žiadne centrum zaniklo. Asi sa nikomu z nás nebude dýchať úplne slobodne tento rok, asi nikto z nás neurobí tak ambiciózny program, ako by sme si želali, možno urobíme toho menej ako pred rokom. Ale na konci dňa je dôležité, či budeme mať kľúče stále od toho kultúrneho centra a či ho aj 1. januára 2027 budeme môcť otvoriť.

A to znamená, že do dnešného dňa žiadne centrum nezaniklo? Lebo spomínali ste napríklad Liptovský Mikuláš a jeho Dieru do sveta.

V tomto období od spustenia kampane nie. Jedno centrum vlastne je v priestoroch mesta, takže má špecifickú situáciu, mení sa tam ten vzťah s mestom, ale samotný zánik činnosti žiadneho z centier nenastal.

Celá sieť centier vrámci Antény ste sa v týchto dňoch stretli v Bratislave, ako ste si tie peniaze rozdelili? Akým kľúčom sa tá suma delí?

Aby som to zase nezľahčoval, hrozba zániku tam je a práve preto sme aj my potrebovali nejaký rozumný termín, kedy tú zbierku uzavrieme. Keď sa začneme baviť o rozdeľovaní, lebo niektorí naozaj čakajú na nejakú čiastku, sú odkázaní alebo tušia, že do konca roka tá situácia ešte bude veľmi ťažká a potrebovali by vedieť, s akou sumou môžu rátať, čo je dôležité pre plánovanie. Niekoľko centier je naozaj stále takých, by som povedal, že úplne balancujú na tej hrane prežitia. Práve pre nás bolo veľmi dôležité jednak spustiť zbierku spoločne, lebo to prvé pokušenie, keď sme vedeli, že tie granty nebudú na tento rok, bolo: tak poďme každý robiť zbierku. Ale to sa jednak aj kanibalizuje a jednak, samozrejme, centrá, ktoré sú viacej známe alebo väčšie, by mali oveľa väčšiu šancu vlastne vo vlastnej zbierke uspieť.

Bol by to prirodzený výber, keby sme to zobrali z toho darvinovského pohľadu.

Bol by to prirodzený výber a v niektorých oblastiach a možno aj vo firemnom prostredí konkurencia má túto väčšiu logiku. Ale keď chcete udržať ekosystém, a keď aj chceme kultúru stavať stále silne aj na princípe solidarity, tak je vlastne veľmi dôležité prekonať prirodzený výber. Vlastne si myslím, že za posledné dva roky sa naša sieť aj veľmi vnútorne posilnila. Sme oveľa k sebe bližší a vlastne bolo pre nás od začiatku dôležité, aby sme sa pokúsili udržať všetkých. Práve aj v tom prerozdeľovaní sme sľúbili na začiatku toho 10. marca, keď kampaň štartovala, že každý má garantované svoje percento, ktoré vyjde podľa počtu tých centier.

Percentá – môžeme povedať – sú jasným kritériom.

To bol taký základ, aby nikto nemal neistotu, ale že vlastne skúsime vymyslieť spoločný model a vtedy sa každý môže rozhodnúť, či si nechá len to svoje – ten rovnaký podiel, tie 3 % z celej čiastky – alebo vstúpiť do solidárnejšieho modelu. To sme sa práve včera snažili vymyslieť. V podstate v tejto chvíli to vychádza každému, že by tých 6 000 eur mal mať garantovaných. Teraz sa každé centrum rozhodne, do akej miery si uplatní nárok na tých 6 000 a do akej miery je schopné sa podeliť s ostatnými, ktorí potrebujú trošku viac. My vieme, že budú viacerí, ktorí vlastne v tejto chvíli sa vzdajú svojej čiastky, lebo sa im podarilo nejak zabezpečiť to svoje fungovanie. Ono každé centrum je v inej situácii, niekomu sa zadarilo v grantoch, niekto má nízky nájom, niekomu možno pomohlo mesto v tomto roku.

Čiže solidarita medzi vami je. Zaujalo ma však, že ste spomínali, že ste mali pripraveného aj mediátora. Počítali ste teda s možnosťou, že sa nebudete schopní dohodnúť?

V rôznych oblastiach, aj neziskových a iných, účelom sietí alebo networkov alebo platforiem, ako je Anténa, je vlastne zlaďovať záujmy veľmi rozmanitého spektra. Tie centrá sú fakt rozdielne, že to nie je ako 20 podobných galérií, ale čo centrum, to iná história, iná forma. Vlastne byť schopný viesť ten dialóg aj demokraticky, by som povedal, je práve niekedy najľahšie za účasti niekoho, kto vám s tým pomáha. My sme chceli veriť, že práve vieme byť ukážkou aj toho, že sa vieme dohodnúť a že to vie byť výrazne solidárne, bez ohľadu na to, akú čiastku rozdeľujeme. Je strašne dôležité ukazovať, že niekedy je dôležitejšie uprednostniť možno ten spoločný záujem pred záujmom každého z nás. Napokon to vlastne prebehlo veľmi, povedal by som, konsenzuálne. My sme boli pripravení hlasovať a nakoniec tie hlasovania prebehli jednohlasne. Čiže ja stále verím, že nielen v Anténe, ale v celej tej kultúre je aj bezprecedentná miera tej vzájomnej podpory a solidarity. Že to proste tie dva roky stále žijeme aj na tej vlne schopnosti pomáhať si.

Čiže tá výsledná situácia útlaku zvonku tá aj zjednocuje. Nechceli ste sa veľmi rozprávať o ministerstve, o jeho obsadení, o jeho politike, ale predsa len poďme aj k tomu.

Kľudne.

Ministerstvo kultúry argumentuje tým, že peniaze vo Fonde na podporu umenia sa rozdeľujú spravodlivejšie a že kultúra nie je likvidovaná. Čo je podľa vás najlepší dôkaz, že realita v teréne vyzerá inak?

Tak jednak, aby bežný poslucháč tomu úplne rozumel, toto je úplný nonsens a hlúposť. Oni porušili všetky princípy toho, na čom bol ten fond postavený. Nikde nie je napísané, že krajina ako Slovensko musí mať Fond na podporu umenia. Predtým peniaze rozdeľovalo priamo ministerstvo. V niektorých iných oblastiach tejto krajiny stále rozhodujú ministerstvá o financiách. Ale dlhodobo v zahraničí v tej vyspelej Európe sa presadzuje princíp takzvaný arms length, alebo na dĺžku ruky sa to hovorí. To je princíp, keď štát potrebuje niekedy prerozdeliť financie, ale nemal by priamo o tom rozhodovať, respektíve nemali by rozhodovať politici alebo ministerskí úradníci. Hľadajú sa nástroje, často-krát fondy, ako zabezpečiť to nezávislé odborné rozhodovanie. O tom bol celý Fond na podporu umenia, ale aj Audiovizuálny fond, ktorý vznikol ešte skôr, a ktorého pointa je tiež, že filmárskej branži predsa nemôže rozumieť nejakých päť úradníkov a každé štyri roky spolitizujeme našu kinematografiu.

Tak sa hľadajú tie mechanizmy, keď naozaj ľudia z toho prostredia na základe veľmi prísnych kritérií a konfliktov záujmov rozdeľujú peniaze do tej svojej oblasti. Toto všetko oni porušili. V minulosti rozhodovali len odborné komisie, rada nemala vôbec možnosť meniť tie rozhodnutia. Dnes ministerka ovláda kompletne radu. Každý jeden človek, ktorý tam je, je vlastne už z jej nominácie. Rada rozhoduje o všetkom, mení obrovské množstvo rozhodnutí. Totálne potlačili princíp odborných komisií. Naposledy vymenovali už takzvanú univerzálnu komisiu. Tí ľudia vôbec nemajú dôveru kultúrnej obce. V minulosti oni šíria mýtus o nejakých úspešných uchádzačoch. Ale aj ja, čo píšem projekty pre Novú Cvernovku, sme boli toľkokrát neúspešní a nevypisoval som vždy sťažnosti alebo nezvolával som protesty, lebo sme chápali, že vlastne je to nejaká nezávislá komisia, ktorá raz sa im viacej páči to, čo chceme robiť, raz menej. Vytvárať ten dojem, že my sme tam vlastne automaticky každý rok si len hodili kupón a dostali sme peniaze, je nezmysel. To, čo je dnes, to je úplný rozvrat. Dnes zase zverejnili výsledky. Oni to najlepšie… takto ešte – čo možno nevidieť a o čom sa málo hovorí, často-krát projekt, ktorý dostane najvyššie bodové hodnotenie od odbornej komisie, dostane nulu nakoniec od rady. Čiže vlastne oni úplne tú kvalitu postavili na druhú koľaj.

Tam je nedôvera, ide o prejav nedôvery k odborníkom. Zaujíma ma však, či nebadáte vo svojich radoch náznaky autocenzúry. Teda, že by organizácie začali meniť program, alebo že by sa začali prispôsobovať vládnym predstavám…

Dobrá a závažná otázka a ktokoľvek povie, že minimálne nepremýšľa niekedy, ako veľmi neprovokovať, alebo aj tým, či vlastne za tejto situácie to stále má zmysel. Je veľmi málo takých slobodných ľudí, ktorí sa vedia úplne od tohto odosobniť. Čiže určite aj my sme viedli rôzne debaty. Nastala tam tiež paradoxná situácia, že v jednej chvíli, keď už na nás tak veľmi tlačili, tak už sme si povedali, že my už nemáme čo stratiť a odvtedy si myslím, že sme ešte radikálnejší. Vlastne už nemáme čo stratiť a už sa nebojíme ani rozprávať. Ale určite, keď čakáte na schválenie grantov, tak zvažujete každé jedno vyhlásenie, ktoré dáte, alebo projekt, aký robíte. Nehovorím, že robíme nejaké ústupky, ale je strašné žiť v dobe, keď vám takáto otázka napadne, alebo keď si ju musíte klásť. Stále verím, že nás čakajú ešte časy, keď tú absolútnu slobodu tvorivosti a slobodu prejavu budeme cítiť a keď človek fakt nebude zvažovať a premýšať nad tým, kto je riaditeľ Fondu na podporu umenia. Sme v neštandardnej situácii a myslím si, že miera občianskej participácie je jedna z najnižších, akú si pamätáme.

Ale napriek týmto kritickým konštatovaniam za veľmi pozitívne vnímam schopnosť hľadieť dopredu a fakt, že ľudia z vášho prostredia dokážu stále snívať. O čom sníva v súvislosti s kultúrnymi centrami Laco Oravec?

Dám len dva drobné príklady, lebo naozaj niečo treba aj napravovať a poviem len drobnosť. Na tých ministerstvách musia pracovať kvalitní ľudia, a keď vám z nich polovica ľudí odišla a ani predtým to nebola oxfordská univerzita, tak vlastne to bude veľmi ťažké tam získať tých ľudí, vôbec ich presvedčiť, aby sa tam vrátili. To, že bol zrušený Inštitút kultúrnej politiky, je pre mňa katastrofa. V 21. storočí sa už nedá robiť žiaden typ politiky bez dát, bez analýz, bez nejakého rozumného argumentovania a toto teraz nemá kto robiť na tom ministerstve. Čiže snívam o tom, že sa obnoví Inštitút kultúrnej politiky, keď poviem len takú krátkodobú vec.

V tom dlhodobom opäť pôjdem možno do širšieho rámca, až do takého veľmi filozofického. Kultúra a umenie sa často-krát spájajú s kreatívnym priemyslom a my sa o ňom ako krajina vlastne vôbec nebavíme. Máme automobilový priemysel ako jadro našej ekonomiky. Pre mnoho európskych krajín je jasné, že kreatívna ekonomika je tá, ktorá rastie, tá, ktorá dokáže vlastne generovať čoraz viacej zdrojov, tá, ktorá vie mať veľkú pridanú hodnotu. Sú už menšie krajiny aj v našom okolí, ktoré si povedali, že chcú investovať do nejakého typu kreatívnej ekonomiky – film, architektúra, dizajn, niečo ďalšie. Toto sú veci vlastne, o ktorých my ani ešte len poriadne nevedomky debatujeme. Čiže tiež by som bol veľmi rád, keby raz opäť po roku si Slovensko vedelo povedať, čo preňho znamená kultúra, umenie a kreatívny priemysel a na čo sa chceme sústrediť, aby sme boli zaujímaví pre svet a pre Európu.

Nech vám tie sny vyjdú. Toľko teda Laco Oravec zo siete nezávislých kultúrnych centier Anténa.

Ďakujem pekne a chcem povedať, že včera bol ten posledný koncert, ale aj dnes, zajtra, pozajtra budú ďalšie. Takže ostaňte verní kultúrnym centrám a iným kultúrnym inštitúciám. Jedno z toho mála, čo viete urobiť, je naozaj ich navštevovať aj naďalej.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.