Kauza kontroverzného pamätníka v Dunajskej Strede smeruje krátko po maďarských voľbách k verdiktu. Čo zaznelo na súde?

Prvá Viedenská arbitráž sa konala začiatkom novembra 1938. Nacistické Nemecko a fašistické Taliansko vtedy donútili Česko-Slovensko vzdať sa územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi v prospech horthyovského Maďarska.

Prokurátor je presvedčený, že siedmi obžalovaní, ktorí s iniciatívou prišli a výstavbu repliky pamätníka zaplatili z vlastných zdrojov, si uvedomovali „význam, charakter a symboliku novopostaveného a verejne odhaleného pamätníka”, ako aj to, že Maďarské kráľovstvo v čele s regentom Miklósom Horthym bolo v období rokov 1920 až 1944 spoločenským zriadením „založenom na nacionalizme, antisemitizme, antikomunizme, rasizme, militarizme, iredentizme a protofašistickej ideológii” a aj na juhu dnešného Slovenska potláčalo základné práva a slobody.

Martin Nociar v záverečnej reči spochybňoval ich vyjadrenia, že nepoznali význam pôvodného pamätníka a historické udalosti, ktoré sa s ním spájali. Počas pojednávanie sa to snažil dokázať aj statusmi obžalovaných zo sociálnych sietí, či rozhovorom jedného z nich, ktorý poskytol jednému z médií po odhalení pamätníka.

Prečítajte si tiež:

Máme právo vyjadriť svoju identitu, bránili sa

Všetci siedmi muži, ktorých ich advokát nazval intelektuálnou elitou súčasnej Dunajskej Stredy, od začiatku vinu odmietajú a žiadajú súd o oslobodenie spod obžaloby.

Verdikt samosudcu Romana Púchovského zaznie vo štvrtok (21. 5.). Už záverečné reči oboch strán konania v utorok naznačili, že pôjde najmä o to, či samotné vybudovanie pamätníka môže byť extrémizmom. Prípad sa začal pojednávať krátko pred maďarskými parlamentnými voľbami a rozsudok padne nie dlho po nich. O tom, že prípad z juhu Slovenska môže byť citlivým, svedčí skutočnosť, že na marcovom pojednávaní sa okrem novinárov objavil ako verejnosť aj maďarský veľvyslanec Csaba Balogh.

Pozemok pod pamätník zapožičalo občianskemu združeniu Miklós Kondé, ktorého členmi však nie sú všetci obžalovaní, samotné mesto Dunajská Streda. Bezodplatne na 99 rokov. Zmluvu za združenie podpísal jeho predseda, v minulosti riaditeľ jednej z dunajskostredských základných škôl, Olivér Ibolya. Okrem neho sú obžalovaní Attila Hencze, László Csörgei, András Kiss, Sándor Patassy, Ferenc Zirig, ale aj Zoltán Zalaba, vedúci oddelenia územného plánovania, výstavby a dopravy dunajskostredského mestského úradu.

V záverečných rečiach všetci opätovne vyhlásili, že sú nevinní a že nie sú žiadnymi extrémistami. Odmietli, že by maďarskú trikolóru vyvešiavali na stožiar na pol žrde. To, že nebývala vytiahnutá úplne na vrchol stožiaru vysvetľovali už skôr estetickými dôvodmi aj technickými problémami.

Inšpiráciou pre pamätník bola podľa nich zmena vnímania výročia Trianonskej mierovej zmluvy v Maďarsku, keď 4. jún prestal byť od roku 2010 Dňom národného smútku, ale začal sa pripomínať ako Deň národnej spolupatričnosti. Malo ísť o spolupatričnosť všetkých Maďarov, aj tých za hranicami Maďarska. „Pamätník mal symbolizovať, že chceme žiť v porozumení a nechceme konať proti niekomu alebo niečomu,” povedal v záverečnej reči László Csörgei, ktorý pamätník navrhol.

Pripomínal, že politike sa chceli vyhnúť od začiatku, a tak pamätník financovali z vlastných zdrojov. Z rovnakého dôvodu na pamätníku nie sú žiadne nápisy. Ak sa tam stretávajú motorkári s vlajkami alebo nejakí iní ľudia, robia tak podľa neho bez ich súhlasu.

Zacitoval aj známeho slovenského historika a odborníka na slovensko-maďarské dejiny, ktorý sa venoval i Trianonu, Romana Holeca. „Nemusím s výstavbou takéhoto pamätníka súhlasiť a nemusí sa mi páčiť, ale pod extrémizmom rozumiem úplne iné prejavy,“ povedal nedávno denníku Napunk Holec a Csörgei jeho slová zopakoval na súde. Pripomínal slobodu prejavu, ktorá má byť podľa neho pilierom demokratického štátu.

„Celý proces bol vykonštruovaný a slúži na umelé vyvolávanie vášní,” myslí si ďalší z obžalovaných Attila Hencze. Zdôrazňoval, že ani znalec Matej Medvecký nenašiel na samotnom pamätníku extrémistické znaky.

Interpretáciu, že pamätník rozdeľuje, odmieta Olivér Ibolya. V záverečnej reči sa sťažoval, že pre obvinenie sa nemohol znovu uchádzať o post riaditeľa školy a kauza zasiahla nielen jeho kariéru, ale aj jeho rodinu a zdravie. Vyjadril presvedčenie, že ak by v ich prípade išlo o príslušníkov iného národa, nie Maďarov, kauza pamätníka by vôbec nevznikla.

Trval na tom, že s priateľmi chceli vyjadriť spolupatričnosť Maďarov žijúcich za hranicami Maďarska. „Aj Maďari majú právo vyjadriť svoju spolupatričnosť,” vyjadril sa.

András Kiss pripustil, že v historických súvislostiach môže byť pamätník niektorými ľuďmi vnímaný kontroverzne, no on sám ho vníma ako vyjadrenie kultúrnej identity maďarskej komunity na juhu Slovenska. „Verím, že v 21. storočí v demokratickej krajine nemôže byť nikto odsúdený za prejavenie identity,” povedal.

Ako v demokratickom štáte neudržateľnú označil obžalobu Ferenc Zirig. Ten pripomínal, že projekt schválilo dunajskostredské mestské zastupiteľstvo a uznesenie podpísal primátor.

„Ak štát zastúpený samosprávou povie áno, občan má právo veriť, že koná zákonne. Ak som tu ja, kde na tejto lavici sedia tí, čo projekt schválili?” pýtal sa a volal po právnej istote.

Obžaloba podľa neho nestojí na dôkazoch, ale pocitoch. „Odmietam byť súdený za pocity a asociačné hry druhých ľudí,” povedal o spájaní historického a súčasného pamätníka v posudkoch znalcov. Proti sebe podľa neho stoja výklad histórie na jednej strane a nedostatok dôkazov na druhej. Na pamätníku totiž nie je žiadny zakázaný symbol, ani nápis a ani polícia na podujatiach pri pamätníku podľa neho nikdy nezdokumentovala žiadne prejavy extrémizmu. Sudcu Púchovského žiadal uplatniťzásadu in dubio pro reo – v pochybnostiach v prospech obvineného.

Rovnako ako jeho spoluobžalovaní odmietol, že by sa on sám niekedy prejavoval ako extrémista.