Na túlavých psov posielali kata a a šarha brázdil ulice mesta. Ako vyzeral život štvornohých miláčikov pred stáročiami?
obchodnyregister
2026.05.23.
Chov psov nie je záležitosť posledných desaťročí, práve naopak.
Pes ako jeden z najznámejších predstaviteľov živočíšnej ríše sa vyskytoval v Košiciach už v 16. storočí. Podľa historika Východoslovenského múzea Richarda Papáča plnil v podstate rovnaké úlohy ako dnes – na jednej strane bol strážcom dvora, majetku a domácim miláčikom, na strane druhej verným pomocníkom pri poľovačkách.
„Aj v týchto časoch sa vyskytovalo viacero túlavých psov, ktorých prítomnosť bola v uliciach mesta skôr príťažou, keďže boli nosičmi chorôb a takisto z ich strany hrozilo napadnutie obyvateľov mesta. V pramenných materiáloch sa okrem slovenskej podoby pomenovania – pes – stretávame aj s latinskou – canis, nemeckou – hund a maďarskou – kutya,“ vysvetľuje historik.
Pes ako urážka
Pre súčasníkov môže byť prekvapujúcim zistenie, že pes bol napriek vyššie spomenutým pozitívam vnímaný skôr ako nečisté zviera, a to platilo obzvlášť pri urážkach a nadávkach. „Konfliktné situácie, pri ktorých tieto nadávky padali, možno zaznamenať v krčmách, na trhu, pri rôznych zhromaždeniach ľudu alebo naopak v súkromí, často pri susedských sporoch,“ priblížil Papáč.
Foto: Markus Hirte a Andreas Deutsch. Hund und Katz, Wolf und Spatz. Tiere in der Rechtsgeschichte
„V roku 1793 sa krajčírsky tovariš Ignác Kulp dopustil blasfémie (bohorúhačstva), keď v dome svojho majstra Jána Pocsátka pod vplyvom alkoholu nazval krucifix s Kristom slovami: „Toto je ten pes, pri ktorom ja nezostanem,“ uviedol historik príklad z minulosti. Vyšetrovanie sa naťahovalo a po výpovediach svedkov bol previnilec napokon pre nedostatok dôkazov oslobodený.
V roku 1781 bol košický mešťan Pavol Sztolártsik vyšetrovaný kvôli tomu, že na richtára Jozefa Klesztinského nadával slovami: „Do teho liszeho psza nye poydem, siczke szu Psy Polaczy“ a vicenotára Vincenta Bodenlosza pohanil: „Ten csarni pes, hunczfut sag ja nye dral zdechleho konya anyi psza.“ Napriek všetkým týmto dehonestáciám na adresu mestskej vrchnosti bol nakoniec s prísľubom polepšenia oslobodený.
Foto: Archív mesta Košice
Neraz však išlo aj o pikantnejšie výrazy. „Častou nadávkou bol nemecký výraz hundsfutt, teda psia riť, ktorý sa v rôznych poslovenčených podobách ako hunczvutt, hundsvut, neskôr huncút vyskytoval hojne a bol dôvodom viacerých súdnych konaní. Kontakt so psom však napríklad v 16. storočí znamenal aj určitú potupu.
„V roku 1574 takáto strata cti hrozila jednému mäsiarovi po tom, ako pred mäsiarskymi krámami (stánkami mäsiarov v strede mesta) ubil palicou na smrť jedného psa. Po výpovedi pred mestskou radou sa napokon rozhodlo, že si udrží svoju česť a zostáva na svojom mieste aj v cechu, aj v meste,“ ilustroval Papáč ďalším prípadom pomery spred stáročí.
Na psov poslali kata
Odchytávanie túlavých zvierat a ich odpratávanie z mestských ulíc mal na starosti kat, v novších obdobiach šarha. „V účtovnej knihe z roku 1533 sa uvádza, že mestský kat poberal od mesta za jeden kus odchyteného zvieraťa (najčastejšie psa) dva denáre. Často v priebehu jedného týždňa takto odchytil aj okolo 30 až 40 psov. Keďže táto činnosť patrila medzi nebezpečné, nariadilo sa, aby kat disponoval zbraňou, ktorou by sa v prípade potreby mohol obrániť pred útokmi zvierat alebo ich vedel z nariadenia mesta utratiť,“ skonštatoval historik s odkazom na dokument z roku 1577.
Besnota bola strašiakom
Problémom boli aj choroby, hlavne besnota. „V roku 1765 ohrozovali časť mesta dva pravdepodobne besné psy, ktoré chovali tunajší mäsiari. Tým sa nariadilo, aby ich v nočnom čase nepúšťali von. V prípade porušenia nariadenia ich mal odchytiť kat a na predmestí mali byť tieto psy zastrelené,“ poznamenal Papáč.
Foto: Markus Hirte a Andreas Deutsch. Hund und Katz, Wolf und Spatz. Tiere in der Rechtsgeschichte
O niečo neskôr, v roku 1816, v súvislosti s konštituovaním mestskej polície mesto vydalo vlastné policajné predpisy a nariadenia. „Body č. 30 a 31 nariaďovali všetkým obyvateľom, ktorí majú psy, aby ich na noc zatvárali a nepúšťali na ulicu. Ak sa tak stalo, pes mal mať na šiji náhubok, pričom každý pes, ktorý náhubok nemal, mohol byť považovaný za túlavého,“ opísal historik.
„Psy, ktoré nemali majiteľov alebo boli chytené, mali byť utratené. Vzhľadom na predošlé napadnutia ľudí besnými psami sa zakazovalo chovať viac ako dvoch psov predovšetkým takým osobám, ktoré nemali možnosť ich patrične zabezpečiť,“ dodal.
Foto: Východoslovenské múzeum v Košiciach
V druhej polovici 18. storočia bol kat zbavený povinnosti odchytávať túlavých psov a jeho dovtedajšiu náplň práce prebral šarha (canicida), ktorý v rámci vtedajšej spoločnosti patril takisto na jej okraj. Šarhovská služba v Košiciach pretrvala do začiatku 20. storočia. Historik spomína aj jeden úsmevný prípad, ktorého spúšťačom bol pes a ktorý sa odohral v roku 1821 v kaviarni v budove vtedajšej košickej Reduty (na jej mieste dnes stojí Národné divadlo).
„Po skončení panského bálu konaného počas fašiangov hrali dvaja páni biliard, pričom k nim prišiel, nevedno odkiaľ, jeden pes, ktorý tam pri stole vykonal potrebu. Doslova sa píše: „w ten čas se geden pes pry tim gistim Billiardu wibridzel“. Na odpratanie zavolali tunajšieho sluhu Tomáša Zaleza, ktorý to vyčistil, avšak spomínaný pes vykonal potrebu aj druhýkrát, čo sluha opäť vyčistil. Keď sa to stalo po tretí raz, sluha sa zahnal na psa metlou so slovami „Marš von“, na čo ho však jeden z pánov udrel palicou a nazval ho huncútom. Prípad sa dostal pred súd, ktorý rozhodol, že spomínaný pán Fridrich Rosa, košický mešťan a vyšívač, je povinný zaplatiť mestu pokutu 40 zlatých, bolestné sluhovi a uhradiť súdne trovy,“ uzavrel historik vtipnou príhodou spred vyše 200 rokov.