Polemiku ovládlo jediné slovo. Mešita. Chcete, aby vás namiesto romantických zvonov prebúdzal muezín? Budú si musieť oravskí chlapi nakúpiť nové ponožky, aby sa mohli spokojne vyzuť pred dedinskou mešitou? Alebo máte chuť na dva pôsty – okrem „nášho“ rýdzo slovenského aj na ramadán?
K tomu podvedomý obraz islamistov, ktorí podrezávajú hrdlá ľuďom v oranžových overaloch. Nie, nie, nie – Cyrila a Metoda si nedáme! Za toto bojovali naši praprapraotcovia vo svätých protitureckých vojnách?
Táto sloboda by bola lacná
Miera pomýlenosti pri rozprávaní o tejto téme je neuveriteľná. To, že ju ešte viac prekrúcajú aktívni politici, je ďalším kúskom do zbierky zvráteností. Ak by to niekto myslel s takto primitívnym stotožnením islamu a terorizmu vážne, potom je dôvod všetkých moslimov už dnes z podtatranského raja deportovať.
Namiesto toho však Robert Fico pred niekoľkými mesiacmi pozýval do slovenských fabrík desaťtisíce uzbeckých robotníkov. Ich vieru im prikáže zatvoriť doma do starej almary? Alebo z nich sama vyšumí pri montovaní nových aut?
Ak už budú sedieť v autobusoch na prvú pracovnú zmenu, nebude od veci limit pre novoregistrovanú cirkev zvýšiť rovno na päť miliónov. Pre istotu. Novú cirkev nikomu nedáme, ani bohovi! Ombudsmanove vysvetlenia nikto nepočúva, každý si ďalej spieva svoju pesničku. Vraj netreba ďalšie cirkvičky nacucnuté na štátny rozpočet.
Po desiatkach miliónov venovaných najväčším cirkvám je nevyhnutné ušetriť desaťtisíc, ktoré by mohli chcieť maličké cirkvi. Pritom o dotáciách vôbec nie je reč. Registrácia nebude znamenať automatický nárok na štátnu podporu, hoci tá by pri dnešnom výpočte bola symbolická.
Novoregistrovaná cirkev by štát stála menej ako jeden notebook kúpený pre štátneho úradníka… Téma finančnej odluky cirkvi od štátu so zákonom o registrácii v tejto chvíli nijak nesúvisí.
Zrušíme cirkevné sobáše?
Ak niekto chce, aby sa štát nemontoval do náboženstva, môže tak spraviť. Napríklad sa môže vrátiť k povinným sobášom na úradoch. Nebolo by na tom nič boľševické. Potom by už nikoho netrápilo, kto ponúkne snúbencom náboženský obrad.
Alebo štát môže zrušiť všetky doterajšie projekty duchovnej starostlivosti v nemocniciach či ozbrojených zložkách. Potom nebude v kasárňach a na nemocničných recepciách nikto kontrolovať, ktorý duchovný je registrovaný, a ktorý patrí k freestylu.
Sloboda, aj tá náboženská, sa občas stáva ošemetnou záležitosťou. Aj by sme ju chceli, ale znamená komplikácie. Žiada dôveru v dobré úmysly a veľkorysosť veľkých voči malým. Preto je najjednoduchšie sa na ňu vykašľať a utekať výlučne za chlebom. Ozaj, kto prvý z politických obhajcov duchovných hodnôt odmietne heslo “mešita” a pridá sa k tejto bohumilej aktivite v prospech slobodného vyznávania viery?