Erik Tomáš sa cynicky chváli absurdným úspechom. Vláde chýba základná empatia (názor Veroniky Šrobovej)
obchodnyregister
2026.05.24.
Patria k najviac ohrozeným, no zostali na chvoste záujmu. Tisíce osamelých rodičov doplácajú na politickú nevšímavosť. Odkladajú návštevy lekárov a žijú v strachu z vyúčtovania za energie.
Autorka je poslankyňa NR SR za Progresívne Slovensko
Mnohí rodičia už nevládzu, a preto žiadajú o pomoc. Dúfajú, že sa vyhnú byrokracii, nedostatočným kapacitám a nekonečnému čakaniu na ceste k podpore, na ktorú majú podľa zákona nárok.
Je to príbeh mnohých jednorodičov, ktorí sa obracajú na štátom prevádzkované poradne komplexnej podpory. Tam sa však dozvedia, že sa dostali iba na čakaciu listinu, pretože systém nestíha reagovať na reálne potreby. Pomoc, ktorá mala byť adresná a rýchla, sa tak mení na ďalší zdroj stresu a neistoty.
Keď sa zlyhanie štátu prezentuje ako úspech
Takýchto osudov neustále pribúda. Kroky súčasnej vlády, ktorá celú konsolidáciu prenáša na plecia ľudí, nedoliehajú len na jednorodičovské domácnosti. Tie však patria k vôbec najzraniteľnejším a pomoc potrebujú najakútnejšie.
Je absurdné a mimoriadne cynické, ak minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš považuje za úspech rastúci počet žiadateľov o pomoc. Ak by štát skutočne myslel na tých najslabších, zjednodušil by legislatívu a odbúral byrokraciu, aby k takejto situácii vôbec nemuselo dôjsť.
Prečítajte si tiež:
Sme však na Slovensku v roku 2026, po pätnástich rokoch vlád Roberta Fica. Namiesto sebareflexie vidíme len prehlbujúcu sa chudobu a väčšiu závislosť ľudí od štátu. Čoraz viac ľudí žije od výplaty k výplate a akékoľvek ďalšie zdražovanie ich posúva na pokraj existenčnej priepasti.
Kvôli drahému bývaniu, palivám a potravinám rodiny obracajú každé euro. Odkladajú návštevy lekárov, šetria na základných potrebách, rušia deťom krúžky a žijú v neustálom strachu z najbližšieho vyúčtovania za energie.
Vláda dlhodobo zlyháva
Jednorodičovské domácnosti patria k skupinám, ktoré sú u nás najviac ohrozené chudobou, no štát sa k nim napriek tomu správa, akoby išlo o okrajovú tému. Pritom hovoríme o tisíckach rodičov, ktorí denne úplne sami zvládajú prácu, starostlivosť o deti aj enormný existenčný tlak.
Prečítajte si tiež:
Problémom však nie je len samotná nefunkčnosť systému. Vláda dlhodobo zlyháva v prinášaní systematických riešení. Namiesto premyslenej a koncepčnej podpory rodín sledujeme iba improvizáciu, neefektívne krátkodobé balíčky a hasenie požiarov až vo chvíli, keď sa situácia stáva spoločensky či politicky neúnosnou.
Rodiny nepotrebujú ďalšie tlačové besedy ani prázdne marketingové slogany o sociálnom štáte. Potrebujú štát, na ktorý sa môžu reálne spoľahnúť – stabilný, predvídateľný a schopný podať pomocnú ruku včas.
Mohli sme pomôcť polmiliónu ľudí
Musíme v prvom rade legislatívne ukotviť definíciu jednorodičovských domácností a zároveň prijať okamžité, adresné opatrenia na ich podporu. Príkladom je náš návrh príspevku na bývanie. Tento príspevok mal adresne pomôcť domácnostiam ohrozeným vysokými nákladmi na bývanie a energie, a to formou kompenzácie výdavkov, ktoré presahujú 30 percent ich celkového príjmu.
Prečítajte si tiež:
Toto opatrenie mohlo pomôcť viac než polmiliónu ľudí na Slovensku, pričom vyše 300-tisíc z nich žije pod hranicou chudoby. Návrh zároveň prinášal chýbajúcu definíciu energetickej chudoby. Podpora tak mala byť dostupná nielen pre nízkopríjmové rodiny, ale aj pre celú nižšiu strednú triedu. Koaličná väčšina v parlamente však tento návrh odmietla.
To je ten najvýstižnejší a najsmutnejší obraz politiky súčasnej vlády. Kým pri témach, ktoré sú osobne či politicky výhodné pre koaličných predstaviteľov, dokáže vládna moc konať bleskovo a bezvýhradne sa dohodnúť, pri jednoduchom a nesmierne potrebnom kroku na pomoc tým najzraniteľnejším už zrazu nevie nájsť ani vôľu, ani základnú ľudskú empatiu.