Hudobník s nadsázkou hovorí, že vojna ho zastihla vo veku, keď sa mnohí už pripravujú na pokojný život a „kopanie cibule v záhrade“. On naopak v päťdesiatich rokoch absolvoval vojenský výcivk v Španielsku.
„Keď tam zistili, koľko mám rokov, nechceli tomu uveriť. Niekedy je nevýhodou vyzerať mladšie, než je váš skutočný vek, pretože ste vystavení rovnakej fyzickej záťaži ako oveľa mladší muž. Ale u nás bojujú aj starší muži. Povedal som si: Radšej pôjdem ja, než nejaký mladý chlapec. Už som niečo videl a zažil, a naša mládež má celý život pred sebou,“ hovorí Pidlužnyj.


Útok na mesto Kramatorsk 5. mája si vyžiadal najmenej šesť obetí.
Zdroj: Reuters/Tlačová služba 93. brigády Cholodnyj Jar
Pevne držíte prilbu a lúčite sa so životom
Spomína pritom na mnohé momenty, keď mu nebolo všetko jedno.
„Sedíte v kaponieri (typ obrannej stavby, pozn. red), jame hlbokej a širokej sedem metrov v uzavretom špeciálnom kontajneri vojenského nákladiaka. Je strašná zima, v lese je taká tma, že nedovidíte na vlastnú ruku. Je nemožné ísť ďaleko, ani pre základné potreby, pretože ruské sabotážne skupiny (skratka DRG, pozn. red) neustále číhajú okolo. Vo vysielačke počuť: „Pozor! Na území nepriateľské DRG!“ Potom začnú chaoticky lietať guľky, mieri na vás nepriateľské delostrelectvo a vy úplne nechápete, čo sa deje. Sedíte na mieste, ktoré nemôžete opustiť, a uvedomíte si: stačí jeden zásah a môžete uhorieť zaživa. Pevne zvierate prilbu a v duchu sa rozlúčite so životom,“ opisuje ukrajinský muzikant skúsenosť z frontovej línie.
V živej pamäti má aj jeden z ruských útokov na mesto Družkivka v Doneckej oblasti, od ktorého je dnes front vzdialený len niekoľko kilometrov. Rusi podľa Pidlužného vtedy mesto, ktoré malo pred inváziou okolo 50-tisíc obyvateľov, ostreľovali raketami Iskander.
„Jedna z nich preletela ponad mňa tak blízko, že sa mi zdalo, že počujem zvuk akejsi mimozemskej kozmickej lode, ktorá letí zo samotného pekla. Ten zvuk je taký hrozivý a nepríjemný, že vám doslova paralyzuje ruky a nohy. Zamrznenete na mieste, akoby cez vás prešiel elektrický prúd,“ spomína.
Andrij Pidlužnyj opisuje, že vojna môže v rôznych častiach krajiny znieť inak. V meste časť tlakovej vlny z výbuchov absorbujú budovy, zatiaľ čo na vidieku alebo pod holým nebom počuť ich čistý zvuk – desivý, akoby zem rozrezával na polovicu.
„Pamätám si začiatok vojny v Kyjeve: ostreľovanie bolo také silné, že som sa budil s pocitom, že sa mi roztrhne srdce. Teraz som si už zvykol, nereagujem tak prudko. Najhoršie je, že si na toto všetko zvykajú deti a žijú v tomto pekle. Teraz žijem v Kramatorsku – prifrontovom meste, ktoré denne trpí. Rusi útočia raketami, šáhidmi, dronmi FPV. Ale najstrašnejšia vec sú FAB-y a KAB-y (navádzané letecké bomby, pozn. red) s hmotnosťou 1 500 kilogramov. Ničia obrovské územia a zabíjajú veľa ľudí. Doslova ich trhajú na kusy. Ľudia vrátane detí zomierajú takmer každý deň,“ približuje tragickú realitu miest, ktoré sa nachádzajú v blízkosti frontu.
S propagandou sa systematicky nebojovalo
Napriek všetkým hrôzam vojny rodák z Ternopiľa hovorí, že mu ukrajinský východ mimoriadne učaroval.
„Je tu krásna príroda, ktorú môžete vidieť napríklad v dielach talentovaného umelca zo Slovianska Serhija Smetankina, ktorý na debny, v ktorých sa skladuje munícia, maľuje podoby krajiny Doneckej oblasti. Je tu veľa patrioticky založených ľudí,“ hovorí.
Pidlužnyj spomína, ako sa v roku 1993 v Donecku zúčastnil celoukrajinského festivalu Červona ruta.
„Vtedy sme sa báli ísť zo západu na východ, pretože nám hovorili, že baníci sú veľmi agresívni. Potom sa uskutočnil festival Vietor z východu, kde sme získali Grand Prix, a opäť v Donecku. Stretli sme tam mnoho úžasných ľudí. Už vtedy sa šírila umelá ruská propaganda – a, žiaľ, nikto sa nesnažil systematicky s ňou bojovať na štátnej úrovni. Nikto sa nesnažil situáciu vysvetliť alebo zmeniť. To viedlo k tomu, že tzv. piata kolóna získala na východe silu a moc. Rusi a ich poskoci prenikli do vyšších úrovní moci a obsadili kľúčové štátne a vojenské pozície. To bola katastrofa,“ dodáva Pidlužnyj.