Pri čítaní vstupujeme do svojho intímneho sveta, v ktorom máme priestor premýšľať hĺbavejšie, hovorí Silvia Hroncová

Silvia Hroncová spája knihy o divadle, politike a histórii do osobného kompasu pre dnešné nepokojné časy. Inšpirujte sa jej výberom aj čitateľskými rituálmi.  

Patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenského kultúrneho manažmentu, má skúsenosti z vedenia národných divadiel v Prahe a v Bratislave a je spoluzakladateľkou nového bratislavského kultúrneho priestoru Edison Filmhub. Profesijné skúsenosti Silvie Hroncovej sa prirodzene odrážajú aj v jej čitateľskom vkuse. V rozhovore pre projekt Knižnica úspešných od Panta Rhei prezrádza, ktoré knihy formujú jej pohľad na kultúru a jej riadenie, a pridáva aj tipy na tituly, ktoré jej pomáhajú pochopiť aktuálne spoločenské a politické fenomény doma i vo svete.

Sú nejaké knihy, ktoré vás ovplyvnili vo vašej profesii alebo z ktorých v rámci nej často čerpáte?

Určite je niekoľko kníh, ku ktorým sa pravidelne vraciam a ktoré ma dlhodobo inšpirujú. Z pozície mojej profesie si prioritne vyberám knihy o kultúre, umení, dejinách, manažmente a verejných politikách. Ak ostanem pri manažmente, tak spomeniem knihu Strategické plánovanie v umení (Strategic Planning in the Arts, 2018) Michaela Kaisera. Útla kniha ma oslovila svojím manuálom a systematickým, strategickým návodom k riadeniu kultúrnych inštitúcií. Hoci je podpora kultúry a umenia v USA nastavená úplne inak než v Európe a vo veľkej miere stojí na súkromných zdrojoch, mecenášstve a filantropii, kniha prináša množstvo podnetných myšlienok o tom, ako komunikovať so súkromným sektorom, neziskovými organizáciami, ako budovať systematickú podporu kultúry a posilňovať mecenášstvo. Sú to témy, ktoré ma pri uvažovaní o kultúre inšpirujú.

V oblasti manažmentu je pre mňa podnetná aj kniha Ako reštartovať divadlo s podtitulom Verejné divadlo medzi trhom a demokraciou autora Ragana Kleica, niekdajšieho riaditeľ Divadelného ústavu v Amsterdame. V knihe, ktorú vydal Divadelný ústav, analyzuje jednotlivé segmenty profesionálneho divadla a venuje sa mu z pohľadu verejnej služby. Na rozdiel od Michaela Kaisera sa na tému postavenia kultúry, špeciálne divadla, pozerá z európskej perspektívy, kde štát zohráva pri podpore zásadnejšiu úlohu. Presne definuje úlohu inštitúcií vo verejnom záujme, popisuje štátnu podporu ako dôležitú garanciu kontinuity a kvality verejnej kultúrnej inštitúcie, ale zároveň zdôrazňuje aj potrebu viaczdrojového financovania, ktoré zabezpečuje stabilitu a vyššiu nezávislosť kultúry a divadla od politickej moci, prípadne závislosti od jedného zdroja.

K tejto téme ma oslovila aj publikácia Nový pohľad na kultúru – Logistika kultúry, analytický zborník mapujúci kultúru a kreatívny priemysel v Česku, vrátane jednotlivých regiónov. Ukazuje, ako vplýva participácia na kultúrne manažmenty a verejné politiky, analyzuje dáta návštevnosti, životnej úrovne a cestovného ruchu, na ich podklade formuluje možný budúci vývoj a predikuje scenáre možného smerovania a potrieb kultúrnych inštitúcií v Čechách. Je to poučné čítanie a myslím si, že podobná komplexná analytická publikácia s dátami o kultúre by bola mimoriadne prínosná aj na Slovensku.

Ktoré knihy vás najviac ovplyvnili osobnostne – vo vašom pohľade na spoločnosť, ľudí či vzťahy?

Každú životnú etapu človeka môže ovplyvniť alebo inšpirovať iný typ literatúry. Zároveň je zaujímavé siahnuť po obľúbených knihách aj s odstupom času, pretože ich človek postupným získavaním životných skúseností môže čítať novými očami. Pre mňa je jednou z takých kníh autobiografický román Stefana Zweiga Svet včerajška. Ikonické dielo zachytáva príbeh Európy na prelome 19. a 20. storočia až po začiatok 40. rokov minulého storočia, nachádzam v ňom mnoho podobností so súčasným dianím. V knihe vystupuje viacero výrazných umeleckých osobností, prináša obraz predvojnovej Európy, nástup nacizmu aj vojnových čias, a tým zachytáva premeny spoločenskej morálky a noriem. Pre mňa je to aj dnes poučné čítanie.

Viackrát som sa vrátila aj k románu Anna Karenina, ktorý mám rada od mladosti, videla som aj jej viacero filmových spracovaní s Gretou Garbo, Vivien Leighovou či Sophie Marceau. Nie je to len silný ženský príbeh, ale aj fascinujúca výpoveď o morálke dobovej spoločnosti. Ukazuje spoločenské vrstvy, normy ich správania, spoločenské naratívy, ale aj proces sebapoznávania a vnútornej vzbury.

Ako často čítate a koľko kníh prečítate za rok?


Čítam denne, popri knihách rada počúvam podcasty, audioknihy či rozhlasové relácie a hry, najmä na českej stanici rádio Vltava. Neraz sa mi stane, že mám rozčítané dve či tri knihy naraz. Pri faktografickej, historickej či teatrologickej literatúre je môj proces čítania pomalší. Ak ma kniha osloví, trvá mi dlhšie, kým ju dočítam, pretože sa k nej vraciam, robím si poznámky, podčiarkujem si myšlienky a premýšľam nad nimi. Beletriu a divadelné hry prečítam spravidla rýchlejšie.

Ako si vyberáte, do ktorých kníh sa pustíte?


Veľmi často ma ku knihám priviedlo divadlo alebo film. Mnohé inscenácie či filmy vznikajú ako dramatizácie alebo adaptácie literárnych diel, a práve to býva pre mňa silným impulzom siahnuť po pôvodnej predlohe.

Silným zážitkom bola pre mňa novela Pes na ceste Pavla Vilikovského, podľa ktorej vznikla aj oceňovaná divadelná inscenácia v Činohre SND. Novela aj inscenácia veľmi citlivo spracúvajú tému postkomunistickej spoločnosti, je to realistické ale aj sebaironizujúce rozprávanie o našom vnímaní sveta po Nežnej revolúcii. Otvorenie hraníc sa nestalo automaticky bránou do sveta, ale postupným spoznávaním života za železnou oponou a našej neskúsenosti sa v tomto svete pohybovať. Nechýbajú úvahy o kultúre, tvorcoch, o našej krajine. Jednoducho nadčasová reflexia o nás s jemnou iróniou a nadhľadom.

A pridávam jeden aktuálny tip. Divadlo Pôtoň z Bátoviec uviedlo angažovanú inscenáciu Prestaňte! inšpirovanú románom z konca 19. storočia Zložte zbrane! od Berthy von Suttner, ktorá v roku 1905 ako prvá žena získala Nobelovu cenu za mier.

Ak divák vidí kvalitnú divadelnú adaptáciu, často príde prirodzená túžba prečítať si aj predlohu. A platí to aj opačne – ak človek pozná literárnu predlohu, zaujíma ho, ako ju uchopí divadlo či film. Niekedy môže byť prekvapený interpretáciou či škrtmi, no práve tieto umelecké reinterpretácie v čase robia umenie zaujímavým.

Aktuálne si popri divadelnej literatúre rada vyberám knihy z vydavateľstiev Absynt a Denník N, pretože ponúkajú tituly, ktoré mi dnes pomáhajú lepšie vnímať a pochopiť dianie v spoločnosti a vo svete okolo nás.

Existujú tituly, ku ktorým sa vraciate opakovane?

Medzi autorky, ku ktorým sa rada vraciam patrí americká novinárka a spisovateľka Anne Applebaum. Spomeniem knihy Súmrak demokracie a Autokracia, s.r.o., v ktorých detailne analyzuje fungovanie autoritárskych režimov a mocenských štruktúr 21. storočia. Ako manželka dlhoročného politika, aktuálne poľského ministra zahraničných vecí, Radoslawa Sikorskeho, sa dlhodobo pohybuje v diplomatickom prostredí a venuje sa strednej a východnej Európe. Témy, ktoré vnímame cez médiá a literatúru, dokresľuje cez zákulisie diplomacie a zažité ľudské príbehy. Popisuje mechanizmy oslabovania demokracie, mocenské stratégie a formovanie autoritárskych režimov.

Vraciam sa aj ku knihe Identita svetoznámeho politológa Francisa Fukuyamu, ktorú považujem za mimoriadne poučnú a varovnú. Autor v nej predpovedá nástup vládnutia Donalda Trumpa a popisuje typy vládcov, fungovanie demokracie, ako aj varovné signály jej oslabovania.

Aktuálne žijeme v dobe, keď sme pomaly tlačení k múru a človek má stiesnený pocit, že sa mu ukracuje zo slobody a zužuje životný priestor. Často sa pri tomto pocite vraciam k poviedke Pena dní od Borisa Viana, v ktorej sa existenčný priestor aktérov rovnako symbolicky postupne zužuje.

Podnetnou knihou je aj Naša nemoc od Timothyho Snydera. Prináša hlbkovú reflexiu krízových situácií spoločnosti a človeka a o našej pripravenosti čeliť krízam čeliť.

Aký literárny žáner uprednostňujete najviac?


Aktuálne najviac siaham po literatúre faktu, ďalej po teatrologických publikáciách a knihách, ktoré sú denníkmi či spomienkami zaujímavých osobností a silných životných príbehov. Jednou z takých je pre mňa kniha Prebytočný človek! od Dariny Bancíkovej. Bola prvou ordinovanou evanjelickou farárkou, ktorá zažila veľmi krutý životný príbeh pripomínajúci osudy Milady Horákovej či Františky Plamínkovej v Čechách. Bola predstaviteľkou slovenskej evanjelickej inteligencie druhej polovice 20. storočia. V 50. rokoch čelila perzekúciám, prešla veľmi ťažkými životnými skúškami. Pochádzala z Kokavy nad Rimavicou, kde má korene aj môj manžel, a tento región je nám preto veľmi blízky.

Aj na základe tejto knihy a jej životného príbehu sme v Kokave založili novú tradíciu Memoriál Dariny Bancíkovej. Zaujímavosťou je, že Darina Bancíková bola sesternicou herečky Márie Bancíkovej, jednej zo zakladateliek Ćinohry SND v 30. rokoch 20. storočia. Hoci bola Darina Bancíková evanjelickou farárkou a študovala v Bratislave, práve vďaka tomuto rodinnému prepojeniu často navštevovala divadelné prostredie. Bola nesmierne inšpiratívnou ženou so silným životným príbehom. Stojí za to si tieto spomienky prečítať, lebo našu históriu lepšie pochopíme cez silné ľudské príbehy a osudy.

Ktorí slovenskí spisovatelia patria medzi vašich obľúbených?

Mojou obľúbenou je spisovateľka Eva Borušovičová. Jej knihy Nádej je pri nás a šuchoce krídlami či Plán B prinášajú nádherné príbehy, pri ktorých má človek pocit, akoby mnohé z opísaných momentov sám zažil. Dokáže zachytiť detaily každodenného života a fascinuje ma, ako vie z drobných, láskavých príbehov vybudovať hlboké nadčasové posolstvo. Každý jej text je pre mňa intenzívnym čitateľským zážitkom. Je mi veľmi ľúto, že nás Evička tak skoro opustila, ale verím, že jej knihy zostanú silným odkazom aj pre ďalšie generácie.

Z divadelných autorov spomeniem dramatika Viliama Klimáčka, ktorý za rok 2025 získal Cenu Dominika Tatarku za knihu Hejtovaňja. Originálnym spôsobom nazerá na našu históriu a na to, ako by na súčasnosť reagovali známe osobnosti z našich dejín, Štúr, Štefánik či Tiso. Je to výnimočné spojenie histórie a súčasnosti. Viliam Klimáček je zdatný autor, ktorý dokáže prepájať zdanlivo nespojiteľné veci, pracovať s historickými faktami, ale aj so sarkazmom a iróniou a zároveň si zachovať láskavosť a humor. Dokáže neuveriteľne pútavým jazykom presne diagnostikovať našu spoločnosť.

Spomeniem aj knihu Horieť intenzívne výtvarníka Tomáša Libertínyho, ktorá vyšla vo vydavateľstve Absynt. Výtvarné dielo autora, ktorého aktuálne vystavujeme v Edison Filmhube galérii do 5. júna, prepája umenie, dizajn a prírodu. Je známy tým, že svoje diela vytvára v spolupráci so včelami. Pripraví základný modul a konečnú podobu dotvoria včely. Takto vzniklo aj jeho slávne dielo Nefertiti, vystavované vo viacerých významných svetových galériách. V knihe popisuje, ako možno prepájať svet prírody a umenia. Je to nesmierne citlivý pohľad do vnútorného sveta umelca, ktorý dokáže krásne pospájať svoje skúsenosti, vedomosti aj estetické cítenie. K téme kultivovanosti píše: „Schopnosť byť vnímavý a citlivý je prejavom kultivovanosti. Je to nadstavba k hrubej sile a mala by patriť do základnej výbavy každého jednotlivca žijúceho vo vyspelej a hlavne kultúrnej spoločnosti“.

Nedávno sme v Edison Filmhube uviedli do života knihu Patrik Illo: Sklo vydanú vo vydavateľstve Slovart. Je to súborná publikácia venovaná tvorbe jedného z najvýraznejších slovenských sklárskych dizajnérov. Rozsiahlu analytickú štúdiu o jeho tvorbe napísal Peter Nový. Patrik Illo je v publikácii predstavený nielen ako sklársky dizajnér, ale aj ako kurátor, pedagóg a kreatívny tvorca. Kniha zachytáva jeho pohľad na súčasný sklársky dizajn, obsahuje rozsiahlu štúdiu o vývoji československého sklárskeho dizajnu a zároveň mimoriadne precízne mapuje Illovu tvorbu aj prostredníctvom vynikajúcich fotografií.

Máte obľúbeného autora, od ktorého máte doma všetky diela?


Systematicky zbieram knihy Rutgera Bregmana. V mojej knižnici mám jeho diela Ľudskosť, Utópia pre realistov a Morálna ambícia. Všetky tri tituly považujem za mimoriadne podnetné a dôležité.

Ktoré knihy by ste odporučili mať doma všetkým Slovákom?


Odporúčam monografiu Slovensko v 20. storočí od Ľubomíra Liptáka. Vyšla v roku 1968 a dlhé roky musela zostať „v trezore“. Paradoxné je, že aj dnes nám dokáže veľa povedať o nás samých, o našej krajine aj o našom národe. Je to jedna z kľúčových kníh, ktoré by mal mať každý z nás vo svojej knižnici.

Do pozornosti dávam knihu Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra, ktorá si zaslúži našu pozornosť. Bola vydaná pred vyše sto rokmi, ale jej odkazy sú aktuálne aj v dnešných časoch. Inšpiráciou pre prečítanie tohto diela môže byť aj návšteva divadelnej inscenácie Text Lajčiak v Divadle P. O. Hviezdoslava.

K titulom, ktoré považujem za nadčasovo dôležité, patrí aj román 1984 od Georga Orwella. Je to kniha, ktorú treba dnes čítať, pretože ukazuje nebezpečenstvo zneužívania moci a nástroje k nástupu diktatúry. Myslím, že by ani toto dielo nemalo chýbať v žiadnej knižnici, najmä u tých, ktorí chcú lepšie rozumieť dnešnému svetu.

Je nejaký žáner, po ktorom siahnete, keď si chcete oddýchnuť?


Keď relaxujem, rada siahnem po ženských autorkách. Obľubujem Elizu Reid a jej knihu Tajomstvo islandských žien. Je to fascinujúce rozprávanie novinárky, ktorá sa spoznala na Oxforde s budúcim manželom, ktorý pochádza z Islandu. Keď sa za ním presťahovala, krajinu nepoznala, ale postupne sa do nej asimilovala. Neskôr sa nečakane stala prvou dámou Islandu, keď bol jej manžel zvolený za prezidenta. Kniha veľmi pútavo opisuje postavenie žien v islandskej spoločnosti, ktorá patrí medzi najrovnoprávnejšie na svete, a ukazuje, ako funguje tamojší sociálny, zdravotný či vzdelávací systém. Je napísaná veľmi pútavým novinárskym štýlom, vrelo odporúčam.

Máte tip pre ľudí, ktorí si nevedia vytvoriť čitateľský návyk?


Ak sa niekomu nedarí dostať ku knihám, dobrou cestou je začať filmom alebo divadelnou inscenáciou podľa literárnej predlohy. Mnohých môže táto cesta priviesť ku knihe. Aj v našej rodine si niektorí po pozretí Harryho Pottera išli prečítať všetky diely tejto ságy. Je to výborný most ku knihám. Čítanie je dôležité aj preto, že pri ňom človek vstupuje do intímneho sveta, v ktorom má priestor premýšľať hĺbavejšie.

Plánujete napísať vlastnú knihu?


Momentálne nemám ambíciu písať knihu, hoci mi viacerí hovoria, že by bolo zaujímavé spracovať moje skúsenosti z vedenia Slovenského národného divadla, príbehu jeho otvorenia či z pôsobenia v Národnom divadle a Štátnej opere v Prahe. Skôr než memoáre by ma možno lákalo pripraviť praktický manuál o riadení verejných divadiel. Počas výučby na VŠMU som si uvedomila, ako málo materiálov na túto tému existuje a aké užitočné by bolo zhrnúť skúsenosti a poznatky do jedného uceleného zdroja.

V tomto období je pre mňa najdôležitejší Edison FilmhHub, ktorý sa nám podarilo otvoriť po šiestich rokoch výstavby. V čase, keď kultúra čelí mocenskej deštrukcii a mnohým výzvam, vnímam vznik nového kultúrneho priestoru ako nesmierne dôležitý. Edison Filmhub má dve kinosály, ale nie je to len kino. Je to aj miesto pre diskusie, kritickú reflexiu, galériu a budovanie kultúrnej komunity. Verím, že práve takéto priestory sú dnes kľúčové, aby sa komunity prepájali a spoločne dokázali prekonať toto ťažké obdobie a opäť vstať z popola.

Knižné odporúčania ďalších osobností nájdete na stránke Panta Rhei v sekcii Knižnica úspešných.

Rozhovor bol pripravený v spolupráci s Panta Rhei.