Berieme sa príliš vážne? Herečka a pedagogička otvorene o tom, prečo bez kultúry neprežijeme a ako nájsť stratenú ľahkosť

Podľa mňa nám prostredie a každodenný život veľakrát nedovoľujú robiť veci, ktoré nie sú vnímané ako správne, alebo veci, ktoré sa vymykajú nejakej norme. Nedovoľuje nám to náš status alebo nejaká životná situácia. Tým pádom zabúdame na humor, zabúdame na hru a strácame radosť. Okolností, prečo sa to deje, je strašne veľa.

Dôležité je uvedomiť si to: „Aha, okej, niekde v tomto celom som sa stratil, beriem sa asi príliš vážne, potrebujem do svojho života väčšiu ľahkosť.“ Túto možnosť im tu dávame. Tým, že sa stretnú s inými ľuďmi, ktorí sú rovnako nastavení alebo majú podobný spôsob myslenia, vytvárajú sa tu komunity a kolektív, kde sa ľudia cítia dobre. To je podľa mňa najviac.

Máte pocit, že pracujete s odstraňovaním vzorcov, ktoré si mnohí ľudia nesú z detstva? Typu: toto nesmieš, toto smieš, takto sa máš správať…

Motiváciu, prečo k nám začnú chodiť, má každý trošku inú. Niekto príde preto, že sa venoval tvorivej činnosti, keď bol dieťa alebo tínedžer, a teraz sa k tomu chce znova vrátiť. Iný príde preto, že má nad sebou veľkú kontrolu, uvedomuje si to a chce do svojho života vniesť trošku neistoty. Niekto príde, lebo sa chce naučiť prezentovať, niekto preto, lebo má pocit, že potrebuje pracovať so svojou trémou, zlepšiť rečové schopnosti alebo len skrátka potrebuje byť v skupine rovnako nastavených ľudí.

Motivácie sú rôzne, ale čo ich podľa mňa spája, je to, že sa tu môžu cítiť sami sebou a nemusia sa na nič hrať. Aj keď je to taký paradox, že sa nemusím na nič hrať, ale hrám sa. To je pekná myšlienka.

Katarína Baranová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

A keď sa pristavíme pri deťoch, ktoré k vám prichádzajú, ako sa zmenili generácie?

Učím už tridsať rokov a viem, že mnoho dospelých ľudí si myslí, že táto mládež je iná, než bola povedzme za ich čias. Ja si myslím, že deti a tínedžeri síce prežívajú iné životné situácie než my, ale vo svojej podstate sú stále rovnakí. Stále chcú byť vypočutí, stále chcú objavovať, stále sa hľadajú, stále sa chcú hrať a chcú byť šťastní. Tieto základné nastavenia a hodnoty sa nemenia.

My tu nie sme od toho, aby sme im radili, ako majú žiť svoj život. My im len dávame možnosť voľby a ukazujeme im nejaký spôsob myslenia a fungovania. Fungovania, kde rešpektuješ jeden druhého, kde sa učíš spolupracovať – pretože celý život budeš potrebovať spolupracovať s inými ľuďmi. Ukazujeme im priestor, kde máš možnosť naučiť sa improvizovať a preniesť si to potom do normálneho života, aby si bol flexibilnejší. Túto možnosť im dávame.

Vo väčšine sem chodia deti, ktoré sa to chcú naučiť, a tie sú ako špongie. To znamená, že keď sa vytvorí dôvera medzi pedagógom a študentom, veci sa dejú rýchlejšie a premena prebieha ľahšie. Je naozaj krásne vidieť, keď k nám deväťročné dieťa začne chodiť a teraz má šestnásť alebo sedemnásť rokov, stále chodí, a vy vidíte, akým procesom prešlo. Aká výrazná zmena nastala a ako jeho osobnosť vyrástla. To je pre mňa veľmi zmysluplné…

Môžeme povedať, že to, čo deťom dávate, ich pripravuje na spoločenský a sociálny život v dospelosti? Vediete ich vďaka hre k tomu byť motivovovanými, otvorenými a veselými?

Minimálne k tomu, aby boli angažovanejší. Aby to boli tí, ktorí sa dokážu postaviť sami za seba, a ktorí si dokážu vytvoriť vlastné možnosti v živote. Ak si z toho zoberú to, čo im dávame, tak to v neskoršom dospelom veku vedia naozaj vyhodnotiť a povedia si, čo im to dalo.

Cielene to však takto nerobíme, že by sme si povedali: „Ideme pracovať na tom, že ťa ideme otvárať alebo ti ideme meniť spôsob myslenia.“ Takto to nefunguje. Život a komunita, ktorá tu je, sú pre tie deti prirodzené. Keď sa tu cítia dobre, oveľa ľahšie sa učia a veci sa na ne nalepia prirodzenou formou. Cvičenia, hry a celý spôsob práce sú nastavené tak, aby sa všetky spomínané veci v deťoch rozvíjali.

Nejde to však zo dňa na deň, niekedy sa bavíme o rokoch. Niekedy si pedagóg až po rokoch povie: „Aha, tak to, čo som do nich hustil, mi teraz po štyroch rokoch dalo zmysel, lebo to pochopili a podvedome to použili.“ Je to proces.

Každý dospelý bol kedysi dieťaťom, len na to možno zabudol. Keď sa pozrieme na hru a odvahu zostať hravými aj v dospelosti, práve o tom bude vaše vystúpenie na TEDx-e… Prečo považujete za dôležité, aby si dospelí ľudia uvedomovali tento aspekt života nebyť len uniformným človekom?

Pretože si myslím, že je to dôležité. Hra a hravosť ako taká – a teraz sa nebavíme o nejakej detskej hre, ale o vnímaní sveta – nás vnútorne oslobodzuje. Sme pri nej sami sebou. Prekážky, ktoré v živote máme, dokážeme vďaka tomu prijať s oveľa väčšou ľahkosťou a mení sa naše prežívanie. Keď sa mení naše prežívanie, menia sa aj naše reakcie a správanie.

Ak do toho dokážeme dať ešte aj humor a veci trochu odľahčiť v situáciách, ktoré sú naozaj ťažké, pomáha nám to všetko vybalansovať. Preto si myslím, že tento spôsob fungovania je nesmierne dôležitý. Nielen samotná hra, ale aj kreatívne myslenie či schopnosť improvizovať v živote. S tým je spojená fantázia a predstavivosť. Je to celý balík, ktorý človeku na duševnej úrovni dokáže veľmi pomôcť.

Možno sa netreba brať tak vážne?

Presne tak, to k tomu patrí.

Katarína Baranová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Vo vašom bloku na TEDxe bude Divadlo Houže, ktoré bude mať umelecké vystúpenie, a Danny Bate. Ako vnímate túto kombináciu? Ako sa na to pripravujete?

Tým, že sa venujem mnohým oblastiam, tak sa ma ľudia z TEDx-u pri oslovení sami spýtali, na akú tému by som chcela mať svoj príspevok. Keď som rozmýšľala, čo by pre mňa bola tá najlepšia téma, vyšlo mi z toho, čo spája všetky činnosti, ktoré v živote robím. Bola to práve hra. Odpoveď na to, o čom budem rozprávať, mi bola úplne jasná.

Mala som absolútne slobodnú ruku v tom, ako to poňať. Veľmi dobre sa mi spolupracovalo s kolegami z TEDx-u, pretože mi dôverovali v tom, ako bude reč vyzerať. Nasmerovali ma v tom, čo by bolo dobré rozvinúť viac a čomu sa venovať menej, keďže s tým už majú skúsenosti, ale nechali mi úplne voľnú ruku. Pre mňa ako kreatívca to bolo veľmi dobré. Viem, že niekto by potreboval veci viac zarámcovať, ale ja to nepotrebujem. Mohla som si to vytvoriť podľa seba.

Mala by som tam mať tiež jeden workshop cez prestávku, takže pre mňa je to absolútne prirodzené prostredie. Zároveň mám rada aj vzdelávacie prostredie, vo svojom živote sa veľmi rada vzdelávam. Keď som už v nejakej oblasti dosiahla úroveň vzdelania, ktorá mi nateraz stačí, vždy si nájdem niečo iné, v čom by som sa chcela zlepšiť a posunúť. Dúfam, že mi toto nastavenie vydrží dlho, lebo si myslím, že keď sa človek prestane vzdelávať, začne stagnovať.

Pôsobíte v rôznych oblastiach, ste aj súčasťou združenia Červený Nos Clowndoctors. Prečo ste sa rozhodli ísť aj týmto smerom?

To už je tiež dosť dlhá doba, čo som v občianskom združení Červený Nos Clowndoctors – je to už vyše dvadsať rokov. Humor mi bol blízky odmlada a nejakým spôsobom sa ku mne dostalo, že sa koná takýto konkurz. Vtedy to tu na Slovensku len začínalo, boli sme v podstate prví šiesti zdravotní klauni, ktorí začínali a učili sa praxou. Nemali sme to od koho napozerať a nemali sme sa čoho chytiť, lebo pred dvadsiatimi rokmi sa ešte do nemocníc na klaunské návštevy nechodilo.

Učili sme sa za pochodu, postupne sa združenie začalo rozrastať a dnes je hodnotovo veľmi silne založené. Cítim sa v ňom naozaj dobre, pretože nám dáva možnosť rásť a vzdelávať sa. Dnes sme už vyše šesťdesiatčlenná komunita zdravotných klaunov z celého Slovenska, ktorí sa môžeme navzájom inšpirovať. Absolvujeme rôzne workshopy, učíme sa od zdravotného personálu, s ktorým máme školenia. Je to cesta, kde stále objavujeme niečo nové a zároveň v nemocnici neustále improvizujeme a hráme sa. Má to svoje princípy a rámce, ale v podstate je to veľmi slobodné a hravé.

Posledné roky robím v združení okrem zdravotného klauna aj umeleckého kouča. Aby naše združenie neustále napredovalo, boli určení klauni, ktorí sú koučmi a mentormi pre ostatných. Dávame im spätnú väzbu počas klauniád v tom, čo by bolo dobré zlepšiť, čo funguje, a nastavujeme veci tak, aby umelecká hodnota stále rástla.

Vy, respektíve klauni, liečite v nemocniciach. Kultúra a umenie tiež do istej miery liečia našu spoločnosť. Myslíte si, že v aktuálnej situácii, v ktorej sa Slovensko nachádza, sú kultúra a umenie niečím, čo nám môže pomôcť dostať sa z niektorých rán?

Toto je veľká téma, takže neviem, do akej miery sa chcem do nej púšťať (smiech). Ale povedala by som, že kultúra je všade okolo nás. Paradoxne sa jej dáva veľmi malý priestor. Bez kultúry to však nejde – a je jedno, či je to kultúra v divadle, vo výtvarnom umení, kultúra jazyka, etiketa alebo kultúra vyjadrovania. To všetko je kultúra.

Pokiaľ sa tomu nebude dávať vážnosť a nebudeme to brať ako nevyhnutnú súčasť nášho života, neposunieme sa. Myslím si, že na školách by sa mala učiť kultúra akéhokoľvek typu oveľa viac. Mala by sa jej dávať väčšia možnosť prejaviť sa, čo v našom školstve nefunguje. Možno v niektorých špeciálne založených školách, ktoré nemusia ísť striktne podľa bežných osnov, tomu dávajú väčší priestor. Ak sa však bavíme vo všeobecnosti, systém je nastavený tak, že už odmlada v nás kultúra nie je prirodzene a každodenne podporovaná.

To je veľká škoda, pretože keď nebudeme kultúrnym národom, budeme sa spolu rozprávať úplne inak. Budeme mať názory, ktoré nebudeme vedieť ani odargumentovať, nebudeme sa vedieť rozprávať a komunikovať nekonfliktným spôsobom. Tam sa to všetko len začína. Dáva sa malý dôraz na to, aká je kultúra dôležitá.

Vidíte tu teraz silu spojenia nezávislej kultúry na Slovensku?

Umelci si vždy nájdu cestu, sú kreatívni a hľadajú riešenia. Sú presne tým typom ľudí, ktorí sa nenechajú len tak ľahko zastaviť. Tým, že sú kreatívni, tie cesty vždy nájdu. To je na tom super. Ak si niekto myslí, že nás niekto zastaví, tak to nebude také ľahké.

Hľadáte si rôzne cestičky, ste všestranná, učíte sa aj učíte, na Slovensku vzniká veľa divadelných hier, seriálov či filmov. Je niečo z toho, čo už vo svojom živote nechcete robiť?

Mňa baví diverzifikácia toho všetkého. Keď začnem niečo robiť, je to u mňa vždy tak, že veľakrát za mnou ľudia chodia s nápadmi: „Mohli by sme urobiť toto, mohli by sme založiť takúto agentúru, robiť takéto eventy…“ Ja to nechávam sebou prechádzať a viem, že na niektoré veci v živote príde čas. Aby sa však mohli začať diať – keďže rada vytváram nové veci – človek potrebuje mať pri sebe správnych ľudí a musí prísť ten správny čas, kedy ste na to pripravení.

Mám to šťastie, že si tie možnosti viem vytvoriť, a tiež, že mi bol základný stavebný kameň položený už v mladosti. Ja na tom základnom kameni staviam, posúvam ho ďalej a vytváram si cesty, kadiaľ môžeme ísť. Takto sme pred pár rokmi s mojím manželom založili tábor osobnostného rozvoja pre tínedžerov.

Keď robíte veci, ktoré vám dávajú zmysel a ste v tom aktívni, prídu do vášho života ľudia, ktorí sú na podobnej vlnovej dĺžke, a môžete spolu niečo vytvoriť. Málokedy sa mi stáva, že by som robila niečo, o čom by som si povedala, že toto nechcem robiť. Samozrejme, ak sa bavíme z pozície riaditeľky, že musím robiť papierovačky a administratívu, ktoré ma nenapĺňajú energiou, ok, ale to k tomu patrí, je to nevyhnutná súčasť práce. Tieto drobné veci človek musí urobiť, ale vo všeobecnosti sa posledné roky snažím robiť v živote len tie veci, ktoré naozaj chcem.

Máte v mysli nejaký projekt, na ktorý ešte neprišiel čas, ale raz by ste sa mu chceli venovať, keď budete mať okolo seba tých správnych ľudí a budete to tak cítiť?

Tým, že som teraz znovu založila občianske združenie Divadlo Ludus a spojili sme znovu školu a divadlo, si myslím, že najbližšie obdobie a najbližší rok budem svoju energiu investovať presne do toho, akým spôsobom vieme vytvárať aktivity a divadlo pre mladých tak, aby ich to napĺňalo a dávalo im to zmysel. Chceme robiť aktivity štýlom „mladí pre mladých“ v spojení s profesionálmi.

Chcela by som založiť rôzne diskusné večery, kde sa budú môcť mladí ľudia angažovať a učiť sa argumentovať. Budú to také argumentačné večery, kde zistia, čo znamená argumentácia a že môžeme mať pokojne rôzne názory, ale dôležité je pochopiť, že to, že mám nejaké presvedčenie, neznamená, že je nemenné a nemôže sa zmeniť. To, ako to odkomunikujeme a odargumentujeme, je nesmierne dôležité, aby to v druhej strane mohlo zarezonovať. Chcela by som vymyslieť formát, ktorý bude pre mladých ľudí atraktívny, kde budú môcť prísť a o daných témach diskutovať.