Riaditeľ Film Europe o Martine Šimkovičovej v Cannes: Byť s ňou na fotke je katastrofa, no stále je to ministerka
obchodnyregister
2026.05.27.
Z festivalu v Cannes sa vracia s filmami, ktoré reagujú na vojnu, migráciu aj morálku.
Riaditeľ distribučnej spoločnosti Film Europe Ivan HRONEC sa nedávno vrátil z prestížneho filmového festivalu v Cannes s úlovkami, ktoré nekompromisne reflektujú aktuálne spoločenské dianie.
V rozhovore približuje film ruského režiséra v exile, nezadržateľnom nástupe umelej inteligencie v kinematografii, ale aj o tom, prečo by kultúra nemala byť stopercentne závislá od štátu.
V rozhovore sa ďalej dozviete:
- Prečo by sme nemali hádzať všetkých Rusov do jedného vreca;
- či nás ministerka Martina Šimkovičová na červenom koberci reprezentovala vhodne na filmovom festivale v Cannes;
- vie alebo nevie umelá inteligencia prevrátiť filmový biznis naruby;
- prečo sa rozhodol budovať kultúrne centrá nielen v Bratislave a v Prahe, ale obrovskú energiu investuje aj do záchrany chátrajúcej školy v jednom z najchudobnejších slovenských regiónov.
Nedávno ste sa vrátili z filmového festivalu v Cannes, ktorý je pre európskych distribútorov kľúčovou udalosťou roka. Aké sú vaše najčerstvejšie dojmy z tohto ročníka a podarilo sa vám pre Film Europe a slovenských divákov uloviť nejaké výnimočné tituly, na ktoré sa môžeme v blízkej budúcnosti tešiť?
Môžem prezradiť tie, ktoré sú už potvrdené?
Samozrejme, čitatelia to ocenia.
Máme potvrdenú Veľkú cenu poroty. Získal ju ruský režisér Andrej Zvjagincev, ktorý žije v exile, za film Minotaur. Distribuovali sme aj jeho predchádzajúce filmy. Režisérsky sme šli na istotu, ale predsa len s obavou, pretože Minotaur je jeho prvý film o Rusku, ktorý nakrúcal mimo územia Ruska. Lokáciou bola Riga v Lotyšsku. Je to však klasický Zvjagincev. Všetky jeho filmy sa odohrávajú v provinčnom ruskom meste, kde sa malá lokálna dráma odvíja na pozadí veľkých ruských problémov.
Film zachytáva začiatok ruskej invázie na Ukrajinu, kedy Rusi potrebujú vojakov a každé mesto dostane kvóty. Starosta ich musí prerozdeliť medzi jednotlivé podniky. Tým sa celý príbeh začína.
Vedeli by ste porovnať film Minotaur s oscarovým dokumentom Pán Nikto proti Putinovi?
Máme tendenciu pozerať sa na Rusko ako na jednoliaty putinovský blok, kde sa vníma vojna cez optiku Dmitrija Peskova, PR človeka Kremľa. Tiež máme chuť hádzať všetkých Rusov do jedného vreca, čo však nie je pravda.
Aj Pán Nikto proti Putinovi, aj Minotaur sú o ľuďoch, ktorí sa stavajú ticho proti, no zároveň musia v systéme žiť, robiť kompromisy a pokúšať sa zachovať si morálnu, osobnú alebo rodinnú integritu. To je tá hlavná spojitosť. Či to už spravíte takým nepraktickým gestom ako v dokumente Pán Nikto proti Putinovi, stále ide o gesto, ktoré vám umožní pozrieť sa na seba o desať rokov a povedať si, že áno, boli časy, kedy to bolo ťažké, ale aspoň som niečo urobil.
Minotaur je film o dobre zarábajúcom Rusovi, ktorý riadi IT firmu v regionálnom meste s miliónom obyvateľov. Putin napadol Ukrajinu a on musí udržať firmu nad vodou. Personalistka sa ho pýta, čo budú robiť, lebo ich mladí mužskí zamestnanci sú na hraniciach s Gruzínskom. Boli to časy masívnych útekov z Ruska. Povedal jej, aby niekoho najala, ona odpovedala, že už nikoho nemajú. Hneď na to prišla spomínaná vojenská kvóta. Vytvoril preto fiktívny projekt a začal naberať zamestnancov, len preto, aby ich o pár dní poslali na front. Čiže vysoko pravdepodobne na smrť. Minotaur má aj druhú, vzťahovú, žiarlivostnú a kriminálnu linku, ale tú nebudem prezrádzať. Hlavná postava nie je morálnym, ale tragickým hrdinom. Pribeh pripomína Dostojevského „raskoľníctvo”. Možno práve preto názov Minotaur. Mýtický tvor v chaotickom labyrinte.
Konečne si aj prostredníctvom takýchto filmov uvedomíme, že hoci Putin je hrozný a nešťastný, neznamená to, že všetci Rusi sú takí istí. Mnohí žijú svoj normálny život. A mnohí život nenormálny, do ktorého boli okolnosťami dotlačení. Či chceme alebo nie, kultúrne sú nám blízki a my ich musíme chápať. Odmietajme putinovskú vojnu a politiku, ale chápme ľudí, ktorí ju musia prežiť.
Ivan Hronec
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Veľmi mi to pripomína filmovú snímku Pán Nikto proti Putinovi, pretože aj tam sa učiteľovi Pavlovi Talankinovi zmenil pohľad na situáciu v momente, keď začali jeho študentov brať na front.
Predstavme si, že by sme boli pod rovnakým tlakom a možno o týždeň by sme museli narukovať. Nie brániť Slovensko, to by som šiel, ale napadnúť Moravu, pretože sme v 9. storočí boli v jednom kráľovstve. A tento zbabelý útok by sme nesmeli volať vojna, ale špeciálna operácia.
Rok 1968 sme dokonca zažili na vlastnej koži, videli sme ich príchod.
Vždy si treba pripomínať, že posledným tankom v bojovej akcii na území Slovenska nebol tank americký, ani nemecký, ale ruský. Patrím do poslednej generácie, ktorá ho na vlastné oči videla. Mal som 4 roky. Rovnako netreba zabúdať, že podstata ruskej politiky sa nezmenila. Je taký vtip. Viete ktorá hranica je pre Kremeľ bezpečná? Len tá, ktorú stráži z oboch strán ruský vojak.
Každý ročník v Cannes zvykne nejakým spôsobom reflektovať aktuálne dianie a to, čím žije svet. Aké spoločenské témy alebo trendy dominovali tento ročník?
Hovorí sa, že Cannes je prehliadkou kinematografickej kvality a Berlín je skôr politický festival. Dnes však nie je festivalový film, ktorý by bol dobrý a zároveň neriešil rezonujúcu tému. Zoberme si prvé tri najvyššie ocenenia. Zlatú Palmu získal film Fjord od Rumuna Christiana Mungiu. Na osudoch rumunských emigrantov rieši nórsku rodinnú politiku, ktorá prioritizuje práva dieťaťa nad právom rodičov vychovávať deti po svojom. Nórsko je jedna z najbohatších zemí s dlhou demokratickou tradíciou a napriek tomu tento film nabáda, aby ste o pravidlách, ktoré boli demokraticky potvrdené, pochybovali.
Druhým filmom je spomínaný Minotaur, ktorý presne reflektuje súčasnú ruskú situáciu. Ďalší výrazný film Fatherland od poľského režiséra Pawlikowského, získal cenu za najlepšiu réžiu. Jeho film rozpráva o návrate Thomasa Manna do rozvráteného povojnového Nemecka s fikciou, že teraz po vojne, už bude všetko len dobré. Staré protirečenia však bez vysporiadania nemiznú. Tak v Nemecku, ako na Slovensku. Máme vari Slovenské národné povstanie vysporiadané? Nemáme o ňom poriadny film. Máme len Kapitána Dabača a zopár ďalších pokusov. Máme vysporiadanú prvú Slovenskú vojnovú republiku, alebo rok 1968, alebo mečiarizmus? Môžu Slováci poriadne spať, kým nebude objasnená vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej?
Ďalší skvelý film, ktorý prinesieme na Slovensko a do Česka, je o Jeanovi Moulinovi, francúzskom vodcovi odboja počas druhej svetovej vojny. Je to silný skutočný príbeh, ktorý režíroval maďarský držiteľ Oscara za Saulovho syna, László Nemes. Vrátil sa tak k téme drastických udalostí druhej svetovej vojny, v ktorej sa ako tvorca cíti veľmi isto.
Nevieme sa ešte úplne zhodnúť na správnom používaní umelej inteligencie, pričom s ňou majú problém dokonca aj samotné filmové spoločnosti. Niektoré ju však už naplno zavádzajú, pričom jej využívanie nechýbalo ani vo viacerých oscarových filmoch, do ktorých bola zapracovaná. Ako sa v Cannes pozerajú na túto problematiku?
V druhej súťažnej sekcii Un Certain Regard, sa hral americký film Teenage Sex and Death at Camp Miasma. Je to zábavný film, kde časť práce zastala umelá inteligencia, predovšetkým v oblasti dizajnu, prípravy scén a hlavne a inovatívne vo virálnych marketingových kampaniach.
Otázka využívania AI, ktorá by nahrádzala hlas hercov a dabing, bola horúcou témou. Disney aj Netflix avizujú, že ich knižnica bude predabovaná AI do všetkých jazykov a že si priamo na platforme budeme voliť hlas herca či herečky, ktorých chceme. Zároveň nám Disney ponúkne svoje ikonické charaktery a dizajn. Máme si z nich urobiť vlastné TikTok videá. Len si to predstavte. Po Bratislave sa bude s hlasom Jozefa Kronera prechádzať Leví Kráľ a pri Tabačke v Košiciach pristane Luke Skywalker zo Star Wars. Všetko v dokonalej kvalite ako váš post na sociálnej sieti do 30 sekúnd. A tento post budete môcť za poplatok predávať. Práve spojenie malej osobnej kreativity a zábavy s ikonickými brandami bude pre veľké štúdiá novým obchodným modelom.
Ivan Hronec
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Tohtoročný festival v Cannes zarezonoval v domácom mediálnom priestore aj vďaka účasti ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Mali ste možnosť sa s ňou stretnúť a hovoriť o slovenskom filme?
Nie, nestretli sme sa. Hovoril som však s ľuďmi, ktorí mali náš slovenský filmový stánok na starosti. Je to dilema. Ministerka Martina Šimkovičová je extrémne nepopulárna a byť s ňou na jednej fotke je pre mnohých mediálna katastrofa. Ale je to ministerka. Zastupuje úrad, ktorý našu oficiálnu účasť v Cannes platí, a tak má na návštevu právo. Humorným faktom je, že sme tento rok nemali v oficiálnom programe Cannes žiaden film. Ministerka v médiách avizovala, že v Cannes navštívila projekciu filmu Cukrkandl. Nebola to ale oficiálna súčasť filmového festivalu, ale filmového trhu. Zariadiť si to môže každý. Ak natočíte film, zaplatíte si projekciu a pozvete nákupcov, aby sa naň prišli pozrieť.
A nebola to dokonca z väčšej časti česká produkcia?
Áno bola. Pri koprodukciách je to ale štandard, Slováci to prezentujú ako slovensko-český film a Česi si zasa tvrdia opak. Ministerka Šimkovičová sa zúčastnila akcie, ktorá združuje filmové komisie jednotlivých krajín. Tam sa naša Slovenská filmová agentúra dostala do výberu na udelenie ocenenia. Cenu sme síce nakoniec nezískali, ale samotná účasť vo výbere sa počíta. Treba uznať, že naša filmová agentúra, Slovak Film Commission, je momentálne veľmi aktívna a viditeľnejšia než v minulosti, rovnako jej komunikačný marketing je na naše finančné pomery efektívny. Zahraničiu ponúkame lokácie ako sú naše hory, hrady a historické mestá. Ministerka sa zúčastnila práve tohto stretnutia a prešla sa aj po červenom koberci. Kto by sa tam napokon nechcel prejsť, však? Má na to právo, lebo zastáva funkciu ministerky kultúry.
Prejavila ministerka kultúry Martina Šimkovičová záujem o pôsobenie a výsledky vašej distribučnej spoločnosti Film Europe? Mali ste možnosť absolvovať oficiálne stretnutie na pôde ministerstva s cieľom diskutovať o stave a perspektívach slovenskej kinematografie? Vzhľadom na vaše významné aktivity, akými sú otvorenie nového kina Edison či pravidelná organizácia prehliadky Crème de la Crème, evidujete z jej strany záujem o tieto iniciatívy?
Neviem, čo by som urobil, keby ma na ministerstvo pozvala. Asi by som sa zľakol a požiadal manželku (Silvia Hroncová, bývalá ministerka kultúry v úradníckej vláde, pozn. redakcie), aby šla so mnou.
Ministerka kultúry Šimkovičová počas tlačovej konferencie so SNM – Múzeom Slovenských národných rád k téme Chránime naše dejiny – Obnova múzea na Myjave. Apríl 2026.
Zdroj: TASR/Martin Medňanský
Čiže žiadne pozvanie ste nedostali.
Nie, a je to tak asi správne, verejné financie tvoria 10 až 15 percent našich ročných príjmov. Nie sme od nich väčšinovo závislí. Keď hovorím o verejných peniazoch, nemyslím len tie slovenské, ale aj mestské, krajské či európske prostriedky z Bruselu. Priamu finančnú dotáciu od ministerstva kultúry nemáme lebo nie sme príspevková organizácia. Cez fondy sme dostali príspevok na sedačky a projektor do nášho kina Edison Filmhub a na akcie a distribúciu niekoľkých festivalových filmov.
Robíte predsa Slovensku dobré meno v kultúrnej oblasti, nie?
V ideálnom svete by to mohlo fungovať tak, že minister kultúry „vie, kto vie“ a vytvorí reprezentatívnu skupinu poradcov zo štátnych, pološtátnych aj súkromných inštitúcií. Kultúru tvorí zdravá kombinácia súkromných a verejných peňazí. Je to ale mimoriadne citlivá téma, ktorá rozdeľuje aj „našu“ stranu barikády. Diskutujeme nielen o tom kto, koľko, a ako by mal kultúru financovať, ale aj – či je zdravé a bezpečné ak „nezávislých“ financuje na 100 percent štát. Nedá sa byť závislý od niekoho, koho kritizujete.
Súčasná ministerka len využíva systém. Veci robí zle, ale na svoje kroky má právo. Riešme preto podstatu. Ministerka Šimkovičová je následkom, nie príčinou. Príčinou je premiér, ktorý cez ňu trestá a rozkladá svojich nevoličov. Pani ministerke však treba aj poďakovať. Svoju historickú úlohu perfektne splnila. Máme vyhrať voľby a potom systém zmeniť tak, aby sa podobná situácia v budúcnosti už nikdy nezopakovala. Toto ma úprimne zaujíma viac ako či nás ministerka v Cannes reprezentovala vhodne alebo nevhodne.
Priblížme si festival Crème de la Crème, ktorý ste priniesli na Slovensko. Ide už o 11. ročník a z môjho pohľadu je to prehliadka toho najlepšieho, čo aktuálne francúzska kinematografia ponúka. Akú máte návštevnosť? Skutočnosť, že festival prežil už celú dekádu, asi svedčí o jeho úspechu.
Nejde len o samotnú návštevnosť divákov, ale tiež o počty kín v regiónoch, ktoré sa do prehliadky zapojí. Sú ich desiatky. Na kinárov nevyvíjame nátlak a nemáme voči nim žiadne páky. My pripravíme ucelený festivalový koncept, ponúkneme program a oni sa do projektu sami pridávajú. Vysoké zapojenie kinárov je pre nás dôkazom úspechu. Keď si dokonca aj v menších obciach povedia, že tento obsah bude ich ľudí zaujímať, máme spolovice vyhraté.
Ako napríklad v dedine, v Trsticiach, ktorá je len kúsok od Dunajskej Stredy…
Nie sme závislí výlučne na našom vlastnom marketingu, ale aj na prístupe lokálnych kinárov. Aj na tých v Trsticiach.
Pripravujeme celkovo tri prehliadky. Najúspešnejšia z nich je zimná prehliadka Scandi, ktorá prezentuje severské filmy a máva cez 20-tisíc divákov za týždeň. Naším druhým najsilnejším projektom je práve jarný Crème de la Crème, ktorý robíme iba pre slovenský trh a tam sa návštevnosť pohybuje v rozmedzí od 7- do 10-tisíc divákov. Jesenná prehliadka Be2Can mieri na 5- až 10-tisíc divákov, hoci sme s veľmi silným komerčným titulom dosiahli už aj 14-tisíc.
Mne osobne prináša najväčšiu radosť skutočnosť, že ide o celoslovenskú prehliadku, ktorá sa neodohráva iba v niekoľkých kinách v Bratislave a v Košiciach.
Ivan Hronec
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Myslíte si, že je u nás stále úzka skupina divákov, ktorí kultúrou natoľko žijú, že by nemali problém cestovať za dobrým filmom napríklad z Poltára až do Bratislavy?
Takíto diváci skutočne existujú a mňa samého to veľmi príjemne prekvapuje. Hovoríme im festivaloví cestovatelia. Mnohí pravidelne cestujú na Art Film Fest, Cinematik do Piešťan alebo do Karlových Varov. Iní zas neváhajú cestovať do susedného okresu, len aby videli film v rámci našej prehliadky.
Náš festivalový program musí byť plastický a pestrý. Prinášame divákom úplnú novinku, ktorá ešte nebola uvedená ani vo francúzskych kinách – svižnú komédiu z divadelného prostredia Comédie-Française – jednoznačne to potvrdzuje kvalitu festivalu. Bude to otvárací film Creme de la Creme a príde ho podporiť osobne aj hlavná herečka Pauline Clement. Je to ale nesmierne náročné. Musíte najprv získať samotný materiál a presvedčiť agentov a producentov, aby vám vôbec dovolili film premietať. Nasleduje skladanie zmysluplnej žánrovej ponuky, od romantiky a psychologickej drámy až po sci-fi.
Ako po pár mesiacoch fungovania hodnotíte prijatie bratislavského Edison Filmhubu publikom?
Prevádzku stále ladíme a optimalizujeme. Náš projekt je ambiciózny, pretože spájame viaceré roviny kultúrneho podnikania do jedného celku. Ponúkame festivalové dvojsálové kino, ponúkame bistro s kaviarňou a končíme vo vlastnej galérii. Snažíme sa nájsť optimálny balans medzi vysokou kultúrou a udržateľnou ekonomikou. Robíme to takmer bez štátnej finančnej pomoci, čo je do veľkej miery v slovenskom, ale aj českom kontexte stále odvážny postup.
Slovenská národná galéria, rovnako ako vy, disponuje kaviarňou a tiež kvalitnou kinosálou. U vás chýba k dokonalosti snáď už iba knižnica.
Slovenská národná galéria je štátom riadená a platená príspevková organizácia, zatiaľ čo náš podiel zo všetkých verejných prostriedkov je na úrovni spomenutých 15 percent. Mnohé skvelé kiná narážajú aj na limity v podobe mestských priestorov. Pre porovnanie spomeniem naše prvé bratislavské kino v Pisztoryho paláci. Nie je to náš priestor a tým sú naše možné investície limitované. Ale áno, potvrdzujem, dnes musia všetci cieliť na komplexný zážitok. A kvalitná kaviareň nie je dnes pre naše kino aj galérie pridanou hodnotou ale nutnosťou.
Prečítajte si tiež:
Váš syn, Dominik Hronec, na konci minulého roka hovoril aj o možnosti zavedenia predplatených voucherov a permanentiek na vstupy a filmy. Je to vo fáze prípravy?
Áno, už to máme vyriešené a vouchery sa dajú normálne kúpiť. Je to šek napríklad za 30 eur a postupne z neho platíte predstavenia, alebo cafe. A je to samozrejme super darček. Všetko to postupne dolaďujeme. Stále tiež zvažujeme, či je reálne náš koncept preniesť aj do iných slovenských miest. Momentálne budujeme nový priestor v Prahe a na Slovensku zas zveľaďujeme Starú školu v obci Kokava nad Rimavicou. Aj keď sme v jednom z našich najchudobnejších regiónov, rekonštruujeme veľké priestory bývalej školy z roku 1913 a pretvárame ich na plnohodnotné kultúrne centrum. Budujeme tam galériu skla, malý hotel a letné kino. Ku Kokave a Starej Škole máme osobný aj filantropický vzťah. Študovali a neskôr učili tam moji rodičia. Splácame tak osobný dlh a snažíme sa o rozvoj kultúry aj mimo Prahy a Bratislavy. Finančne i prevádzkovo je to extrémne náročné a vyčerpávajúce, ale musíme bojovať a zvládnuť to.