Kebab nám chutí, mešít sa bojíme. Prečo politici strašia islamom? S arabistom Kovácsom (videopodcast)

„Strašenie islamom slúži politikom na zakrytie problémov,“ tvrdí arabista Attila Kováč. Politici podľa neho zneužívajú predsudky a stereotypy voči moslimskej komunite, hoci ide o jednu z najmenších menšín v krajine. Zdôrazňuje, že nenávisť voči neznámemu pramení z nedostatku osobnej skúsenosti a slúži ako populistický nástroj na odpútanie pozornosti od reálnych spoločenských problémov.  

Z témy prísnej registrácie cirkví na Slovensku sa opäť stal strašiak mešitami. Rezonuje tu téma islamu, hoci moslimská komunita u nás patrí medzi najmenšie v Európe.

Ombudsman napadol na Ústavnom súde podmienku 50-tisíc veriacich potrebných na registráciu novej cirkvi a časť politikov okamžite začala hovoriť o hrozbe islamizácie či výstavby mešít.

Navyše, samotný ombudsman sa stal terčom nevyberaných útokov, pre ktoré požiadal o policajnú ochranu a aj svoj úrad musel zatvoriť pred verejnosťou.

Sú obavy z islamizácie Slovenska založené na realite, alebo skôr na predstavách a stereotypoch? Prečo sa práve islam stal v slovenskej politike takým silným symbolom, hoci väčšina Slovákov osobne žiadneho moslima nepozná?

O islame, moslimoch, strachu z neznámeho aj o tom, čo táto debata vypovedá o nás samých, sa budeme rozprávať s arabistom Attilom Kovácsom.

Z podania ombudsmana sa okamžite akousi skratkou stala debata o islame a strachu z mešít. Prečo? Ombudsman predsa neriešil islam, ale ústavnosť prísnej registrácie, na ktorú treba u nás 50 000 veriacich. Napriek tomu politici, konkrétne minister obrany Robert Kaliňák a minister vnútra Matúš Šutaj Eštok, túto tému okamžite spojili s moslimami a mešitami. Čím si vysvetľujete, že sa verejná debata posunula týmto smerom?

Ako ste vraveli, ide tu o registráciu aj iných, napríklad kresťanských skupín.

Aktualizačný moment sa týkal starokatolíkov.

No záujem o registráciu by mali napríklad aj budhisti. Ombudsmanovi záleží na tom, aby na Slovensku fungoval demokratický právny štát a uplatňovala sa rovnosť aj vo vyznaní viery. Ústava nám to síce zaručuje, ale v detailoch to kríva. Neregistrovaný duchovný dnes nemôže napríklad oficiálne navštíviť chorého veriaceho v nemocnici, problémy sú vo väzenských službách či pri pochovávaní. To sú dôležité praktické veci každodennosti.

Čiže to sú tie výhody, ktoré zaručuje registrácia konkrétnym cirkvám.

Áno, ale islam bol kameňom úrazu už pred dvadsiatimi rokmi, keď sa začal meniť zákon a vyžadovalo sa 20 000 plnoletých členov. Keď toto číslo v roku 2017 zvýšili na 50 000, vlna islamofóbie bola v strednej Európe asi na vrchole. Už vtedy sa v parlamentných debatách otvorene hovorilo, že ide o islam.

Islamofóbia ako nástroj politikov

Ale prečo sa to otáča práve smerom k islamu?

To je dobrá otázka. Jednak tu bol 11. september 2001 (útok na sídlo Svetového obchodného centra) a neskôr po rôznych útokoch Islamského štátu sa z neho stalo všeobecné strašidlo. Keď sa pozrieme dozadu, pred 20 rokmi to bola výlučne téma krajnej pravice a rôznych fašizoidných strán. Práve po migračnej kríze sa to dostalo do mainstreamovej politiky. Zrazu každý hovorí o islame, čo len chce, a nič sa mu nestane. To je mimoriadne nebezpečná situácia, podobnú sme v Európe zažili v 30. rokoch 20. storočia. Vtedy to boli Židia, o ktorých sa dalo beztrestne povedať čokoľvek.

To sa vraciame k predohre Druhej svetovej vojny. Zasa sa však pýtam, prečo? Podľa oficiálneho sčítania obyvateľstva z roku 2021 je na Slovensku len nejakých 3 860 registrovaných moslimov.

Tu vôbec nejde o fakty, to sa deje výlučne v ľudskej imaginácii. Keď nemáme nepriateľa, musíme si ho vymyslieť. Mimochodom, pokiaľ ide o nenávisť voči islamu, často len recyklujeme staré antisemitské schémy. Podľa štatistík z posledných rokov vedie stredná Európa – najviac nenávidia moslimov na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku a v Česku. Ľuďom chýba osobná skúsenosť, keďže tu žijú len malé komunity. Pritom práve osobná skúsenosť by zmenila veci, ľudia by zistili, že aj to sú len ľudia.

Na druhej strane, populistickým politikom vyhovuje vytvárať nepriateľa, ktorým môžu strašiť. Vytvoria hrozbu a potom povedia, že sú tu na to, aby nás pred ňou zachránili. Veľmi výrazne to vypovedá aj o tom, ako slabo máme definovanú vlastnú identitu. Keď nevieme, kto sme, je ľahšie definovať sa negatívne a povedať, kto nie sme – napríklad, že nie sme moslimovia. A čím menej o nich vieme, tým ľahšie sa nám nenávidia.

Ako si vysvetľujete fakt, že samotní politici urobili túto skratku a siahli po strašení mešitami s argumentom, že chcú chrániť kresťanskú identitu Slovenska?

Je to čistý populizmus, ktorý preberá neoriginálne vzorce od krajnej pravice vo Francúzsku či v Holandsku, lebo vedia, že to funguje. Kým sa hovorí o fiktívnom nebezpečenstve z islamu, nemusí sa hovoriť o skutočných problémoch v tejto krajine. Navyše, zaútočiť na slabého, ktorý sa nemôže brániť, je najľahšie.

Čo sa týka argumentácie kresťanstvom a našimi dejinami, už prvý uhorský kráľ Štefan napísal svojmu synovi, že krajina s jediným jazykom a jediným mravom je slabá a má byť milý k cudzincom. Nezabúdajme tiež, že od 9. do 13. storočia žili moslimovia v Uhorsku aj na území dnešného Slovenska. Tvrdiť, že je to pre nás úplne cudzie, je manipulácia dejinami. Ak je kresťanská tradícia dôležitou súčasťou našej identity, mali by sa politici riadiť slovami Ježiša – miluj svojho blížneho.

Čo je vlastne islam?

Téma islamizácie a stavby mešít sa využíva na politické ciele. Pokúsme sa však teraz „obnažiť“ samotný islam, aby sme vedeli, čo vlastne je, odhliadnuc od toho, čo hovoria politici.

Keď hovoríme o islame, nehovoríme o monolitnom bloku. Rovnako ako kresťanstvo, aj islam je obrovská mozaika. V Maroku, Indonézii či v Mozambiku vyznávajú ľudia vieru veľmi rozdielnym spôsobom. A musíme si uvedomiť zásadný rozdiel: islam je náboženstvo, islamizmus je politická ideológia. Nemôžeme dávať znamienko rovnosti medzi to, čo hlása Islamský štát, a to, čo si myslia všetci moslimovia.

Čo hovoríte na to, že islam je vo verejnosti najčastejšie chápaný ako náboženstvo svätej vojny – džihádu?

Niet náboženstva, v ktorom by neboli fundamentalisti a ktoré by nemalo koncepciu spravodlivého násilia – a to vrátane budhizmu. My často nenávidíme to, čo sa trochu líši od nášho presvedčenia, no pritom všetky tri veľké abrahámovské náboženstvá zdieľajú veľmi podobné koncepcie. Majú jedného Boha a prorokov. Diabol sa skrýva v detailoch – napríklad v tom, že moslimovia nepijú alkohol alebo nejedia bravčové.

Keď sa hovorí o svätej vojne, džihádisti si pod ňou predstavujú niečo úplne iné ako klasický islam. Pre islamistov sú nepriateľom číslo jedna samotní moslimovia, ktorí nezdieľajú ich predstavy. V Koráne sa pritom píše: kto zabije jedného človeka, akoby zabil celé ľudstvo, a kto zachráni jedného, akoby zachránil celé ľudstvo. Tiež sa v ňom uvádza, že v náboženstve niet donucovania. Tendenčne si môžeme povyberať iba veci o násilí, no to už vytvárame z reality monštrum.

Pred vyše desiatimi rokmi robil môj kolega rozhovor s katolíckym misionárom z Indonézie, ktorý hovoril o bezproblémovom živote s moslimami. Ich katolícka katedrála stála hneď vedľa mešity a spoločne si dokonca striedali parkovisko podľa toho, kto mal práve bohoslužby. Tento katolícky misionár napríklad hovoril, že „islam je dobrý“.

Historická Európa bola veľmi netolerantná, myšlienka tolerancie sem prišla až s osvietenstvom. Zatiaľ čo v islame je náboženská tolerancia priamo zakotvená v Koráne. Píše sa v ňom, že Židia a kresťania majú kúsok pravdy, a preto ich treba tolerovať. V našom európskom kontexte to vzniklo až neskôr na občianskom princípe, pričom sme tu mali bohaté skúsenosti s pogromami či getami, ktoré na Blízkom východe nikdy neexistovali.

Ako prekonať predsudky a strach z neznámeho

Kde sa to teda v našich geografických končinách premenilo na strach z islamu a mešít? Kde sú pramene tohto pohľadu?

Z časti za to môže naša provinciálnosť – nedôverujeme ničomu cudziemu a medzinárodnému. Výrazne k tomu prispela aj izolácia počas komunizmu, kedy tu vyrástli generácie odrezané od sveta, ktoré už nezažili multietnické Rakúsko-Uhorsko. Zatiaľ čo v Nemecku sa s historickými traumami vyrovnávali cez spoločenské debaty, my sme reálne dejiny nahradili národnou mytológiou, do ktorej nám nepasuje nikto cudzí. K nenávisti prispievajú aj naše učebnice dejepisu, ktoré o islame podsúvajú obraz „zlého a agresívneho Turka“. Tieto veci dlhodobo ignorujeme a zametáme pod koberec, čo je veľmi zlá stratégia.

Hovorili sme o veľkých teroristických útokoch, akými bol 11. september či útoky v Európe. Nie je to oprávnený dôvod na obavy?

Prevažnú väčšinu teroristických útokov v Európe nerobia moslimovia, podľa Europolu za ne môžu separatisti a krajná pravica. Naopak, v moslimských krajinách, ako napríklad v Turecku, bolo za posledných 20 rokov viac islamistických útokov ako v celej Európe. Problém nie je v samotných moslimoch, ale niekde v nás, v neochote integrovať a uplatňovať občiansky princíp.

Keby ste mali pred sebou podporovateľa politikov typu Kaliňák či Šutaj Eštok s ich vytváraním strašiaka z islamu a mešít, čo by ste mu so svojimi znalosťami o islame odkázali? Prečo sa nebáť islamu?

Títo ľudia zvyčajne nepočúvajú racionálne argumenty, pretože politici pracujú s ich emóciami a strachom.

Ale prečo sa nebáť?

Je to náboženstvo, ktoré tu bolo doma tisíc rokov. Mimochodom, islam bol na Slovensku legálny, keď sme boli v rokoch 1991 až 1993 súčasťou Československej federácie. Tí ľudia tu žijú, jeme ich kebab, pijeme kávu, ktorú nám priniesli Turci. Keď túto situáciu neriešime a ľudí odsúvame na okraj, vyrábame si problémy sami. Z bezpečnostného hľadiska by bolo dokonca veľmi výhodné mať ich registrovaných a povoliť im islamské centrum – mali by sme ich na jednom mieste a bezpečnostné zložky by mali jednoduchšiu úlohu.

Čiže pri tom kebabe alebo káve sa s nimi treba aj rozprávať, aby sme spoznali ich komunitu?

Určite áno, osobná skúsenosť je kľúčová. Ľudia, ktorí mali možnosť zoznámiť sa s moslimami, zisťujú, že sú to obyčajní ľudia – medzi ktorými sú dobrí aj zlí. Keby mali ľudia vlastnú skúsenosť, demagógia a strašenie od politikov by už nefungovali. Ideologické karty slúžia len na zakrývanie skutočných problémov, ktoré štát má. My sme dnes jediná krajina v Únii, kde islam nemá právne postavenie a kde nemáme oficiálnu mešitu, pričom niektorí politici sa tým ešte chvália.

O čom teda vypovedá kvalita diskusie, ktorú pri téme registrácie spustili politici svojím presmerovaním na islamofóbiu?

Vypovedá to o tom, že neustále zvádzame vinu na niekoho iného. Ukázať prstom na suseda je vždy ľahšie, než si upratať vo vlastnom byte. Je to zámienka, aby sme neriešili to, čo by sme naozaj mali – zdravotníctvo, školstvo či ekonomiku. Najsmutnejšie je, že používanie nenávistnej reči posúva slovenskú spoločnosť do pozície, odkiaľ už nemusí byť návratu.

Na záver tu mám citát z knihy Adriena Candiarda Pier a Mohamed, čo je príbeh o katolíckom biskupovi a jeho moslimskom vodičovi. Znie takto: „Ak uvidím v tebe len moslima a ak ty uvidíš vo mne len kresťana, tak už viac nemôžem stretnúť Mohameda a ty nespoznáš nikdy Piera.“ Možno práve toto dnes potrebujeme – zostúpiť na úroveň „ja a ty“ a rozprávať sa ako človek s človekom.

Súhlasím.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.