Zabudnite na anglický trávnik, klíma sa mení. Ako musíme prerobiť slovenské mestá, aby sme v nich cez leto vôbec vydržali?
obchodnyregister
2026.05.28.
Sucho má riešenie a je bližšie, než sa zdá. Ivana Némethová z hnutia Znepokojené matky opisuje, ako premeniť mestá na chladnejšie a vodu šetriace.
Sucho je dlhodobý problém, ktorý sa bude len zhoršovať, pokiaľ nezačneme konať. Dobrou správou však je, že riešenia existujú a máme ich na dosah ruky. Od zelených striech a retenčných jazierok v mestách až po obnovu prirodzených korýt riek a záchranu rašelinísk na vidieku. A to všetko môžeme zanechať aj našim deťom. O tom, ako vrátiť vodu nielen do mestskej krajiny, sme sa porozprávali s Ivanou Nemethovou z hnutia Znepokojené matky.
V rozhovore sa dozviete:
– Ako v hnutí spájajú klimatickú krízu s materstvom a čo znamená sucho pre budúcnosť detí;
– kedy si uvedomila zmenu vo vnímaní horúceho leta a kde v mestách robíme chyby;
– čo znamená koncept takzvaných špongiových miest.
Pozrite si náš VIDEOpodcast EKOcast:
Ako v hnutí spájate klimatickú krízu s materstvom? Keď sa povie sucho na Slovensku, čo to znamená pre budúcnosť našich detí? Čoho sa ako matky najviac obávate?
Voda a potraviny sú základné ľudské potreby a bez nich by sme neprežili. Ani naše deti bez nich neprežijú. Tým, že sa ako matky a rodičia pozeráme na tú budúcnosť trošku z iného uhla – máme ten horizont o niečo ďalej – tak nás zaujíma, ako sa to sucho a dopady klimatickej krízy budú vyvíjať v ďalších desaťročiach. Preto, keď počúvame varovania vedcov, sme naozaj veľmi ostražité a rozmýšľame nad tým, v akej krajine a v akom svete budú žiť naše deti. Rodičovstvo nie je len o tom, že deťom zabezpečíme dobré školy a pekné detstvo, ale ich budúcnosť bude naozaj závisieť od toho, ako bude vyzerať naša planéta a aká odolná bude naša krajina.
Ste veľmi aktívne na sociálnych sieťach a v jednom z vašich nedávnych statusov ste písali, že sucho má riešenie, ale politici situáciu podceňujú. Máte pocit, že si bežní ľudia a možno aj naše vedenie štátu neuvedomujú vážnosť situácie?
Ja si myslím, že si to neuvedomujú hlavne tí naši politici, naši volení zástupcovia a zástupkyne. Od tejto vlády naozaj nevidíme, že by reálne riešila klimatickú krízu a adaptáciu či prispôsobovanie našej krajiny. Kroky, ktoré robí napríklad náš minister Tomáš Taraba, ktorý by mal mať ako hlavnú úlohu chrániť životné prostredie a riešiť klimatickú krízu, sú často úplným opakom.
My sa potrebujeme prispôsobovať zmeneným podmienkam, lebo vieme, že Slovensko sa otepľuje, prichádzajú suchá, záplavy a horúčavy. Zároveň však potrebujeme znižovať emisie skleníkových plynov, ktoré klimatickú krízu spôsobujú, lebo bez toho sa tá situácia bude zhoršovať čoraz viac. Toto sa týka všetkých odvetví – energetiky, priemyslu, dopravy, poľnohospodárstva či obehovej ekonomiky.
Niekedy vidíme úplne kontraproduktívne kroky. Uvediem príklad: pán minister Taraba presadzuje prečerpávaciu vodnú elektráreň v Čechánkach na Podpoľaní, čo je projekt, ktorý je úplne nezmyselný z energetického hľadiska a nie sú k nemu dobré odborné podklady. Zároveň môže ohroziť zdroj pitnej vody Málinec, ktorý je zdrojom pre 60-tisíc ľudí. Toto sú veci, ktoré by sa v súčasnosti absolútne nemali diať.
Voda je potrebná pre poľnohospodárstvo, ale aj pre energetiku a priemysel. Málo sa hovorí o tom, že aj naše jadrové elektrárne nutne potrebujú vodu na chladenie. V takejto realite sa ocitlo napríklad Francúzsko, ktoré už viackrát muselo odstaviť jadrové elektrárne kvôli tomu, že nemalo dostatok vody. Aj toto je niečo, čo by sme na Slovensku mali brať do úvahy.
Keď hovorím o technológiách, novinkou je napríklad umelá inteligencia. Málo sa hovorí o tom, aké má dopady na životné prostredie. Dátové centrá vytvárajú obrovské emisie, pretože majú vysokú energetickú spotrebu, a zároveň potrebujú množstvo vody na chladenie. V USA sa miestne komunity búria proti výstavbe dátových centier, lebo sa obávajú o svoju vodu. Je tam viacero vecí, ktoré treba domyslieť. Mali by sme sa venovať riešeniam do hĺbky a nastaviť ich tak, aby boli spravodlivé k ľuďom.
Všetko, čo hovoríte, nám dáva chrobáka do hlavy v tom, prečo sa tie procesy nedejú tak, ako by sa mali diať. Nie ste jediná organizácia, ktorá bojuje za zlepšenie situácie na Slovensku. Stále sa však v rozhovoroch spomína pán minister Taraba – ako nerešpektuje, nereaguje a ignoruje odborníkov či zainteresovaných ľudí. Prečo to podľa vás tak je?
Nechcem pána Tarabu hodnotiť osobne, ale z jeho krokov vyplýva, že je mu často prednejší zisk podnikateľov alebo ekonomické priority. Nepochopil svoju úlohu, že musí chrániť životné prostredie. On by mal byť ten, ktorý bude bojovať za to, aby naše národné parky boli viac chránené ako doteraz. Keď prebiehali zonácie, videli sme, že v nich boli návrhy, ktoré ochranu prírody oslabujú. Naša príroda je pritom kľúčová na to, aby sme klimatickú zmenu dokázali zvládnuť. Je tu veľká hrozba, že prídeme o naše prírodné dedičstvo.
EKOcast s Ivana Némethová a Martinou Beňovou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Opäť sa začína letné horúce obdobie. Niektorí ľudia to vnímajú tak, že je to len pár letných horúcich dní, potešme sa. Ale tie letné horúce dni kedysi nebývali až také horúce a Slovensko bolo v trochu inom pásme. Premýšľali ste niekedy nad tým, kedy sa zmenilo vnímanie Slovákov, čo znamená horúce leto?
Neviem hovoriť za iných ľudí, ale ja si to uvedomujem dosť intenzívne a začala som si to viac uvedomovať najmä ako mama. Keď som bola na materskej s malými deťmi v Bratislave, počas horúčav sme na ihriská chodili ráno o siedmej. Zbalila som dve deti, išla som s kočíkom na ihrisko, aby sme sa dve hodinky zahrali, a potom sme išli dovnútra. Za zatvorenými žalúziami sme sa snažili prežiť tie horúce letné dni, niekedy naozaj izolovane.
Myslím si, že toto zažíva mnoho ľudí v Bratislave, ale aj v iných mestách, ktoré sú zasiahnuté horúčavami. Na severnom Slovensku je to možno iné, ale južné Slovensko zažíva extrémne letá. Vidíme, že už teraz je máj a je 30 stupňov. Bude to možno ešte horšie, lebo tento rok nás varujú, že bude opäť El Niño.
Ľudia to zažívajú na vlastnej koži a to súvisí aj so suchom. My aj v mestách potrebujeme vlahu a vodu, aby nás ochladzovala. Potrebujeme zeleň, ktorá dokáže vodu odparovať naspäť do prostredia, aby sme mali chladnejšie ulice. Stromy nám pomáhajú evapotranspiráciou – vlahu dávajú naspäť do vzduchu a hneď je tam prostredie príjemnejšie, ochladzujú priestor.
Kde robíme v mestách chybu? Vieme, že v mestách sú tepelné ostrovy, naozaj sa to tam inak drží, ako keď sme v lese. Čo môžeme zlepšovať priamo v mestách?
V mestách je problém, že je tam veľa budov a vybetónovaných či vyasfaltovaných povrchov, ktoré nevsakujú vodu priamo na mieste. Veľa vody odteká do kanalizácie alebo infraštruktúrou preč. To by sme vedeli zmeniť tým, že povrchy urobíme viac priepustnými, budeme sadiť viac zelene, dávať zelené strechy na budovy či budovať retenčné jazierka a vodné prvky.
Zároveň sa to dá spraviť aj tak, že obnovíme prirodzený tok riek cez mestá. Nie tak, ako je to zregulované teraz do betónových korýt, ale že okolo riek vytvoríme prirodzené meandre, ktoré vytvárajú príjemnejšie prostredie. To, ako využívame plochy v meste, je veľmi dôležité.
V poslednom storočí pribudlo do miest obrovské množstvo áut a dopravy. Automobilová doprava si vyžaduje veľa miesta a je veľmi neefektívna, keďže potrebuje obrovský priestor aj na parkovanie. Mnoho ulíc vyzerá v podstate ako parkovisko. Je to nespravodlivé voči ľuďom, ktorí napríklad auto nemajú a chceli by tam mať namiesto parkovacieho miesta strom. Myslím si, že by to pomohlo všetkým, aby sme mali zdravšie a zelenšie mesto.
EKOcast s Ivana Némethová a Martinou Beňovou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Videla som veľmi pekný príklad, ako sa to dá. Na parkovisku vybudovali striešky, ktoré boli buď fotovoltické, alebo to boli zelené strechy. Dá sa to urobiť už aj u nás? Je to možné, aj keď už máme mestá vybudované?
Myslím si, že už sa to deje, niekde sú vybudované takéto prekrytia parkovísk. Dá sa to využiť na výrobu energie alebo na zelené strechy, ale samo o sebe to úplne nerieši situáciu, lebo stále je to parkovisko. Verejný priestor sa dá využiť aj tak, že viac miesta venujeme zeleni a pobytovému priestoru pre ľudí.
Existuje koncept takzvaných špongiových miest. Buduje sa to napríklad v susednej Viedni v štvrti Seestadt Aspern. Realizujú to tak, že sú tam vsakovacie prehĺbeniny, do ktorých steká voda. Aj pod spevnenými časťami, pod cestou a chodníkmi, je v podloží priestor, kde sa dá udržiavať voda. Tá následne pomáha stromom a zeleni, ktorá tam rastie. Predstavte si uličku, kde ide auto, ale pod tou cestou je vrstva vlhkej zeminy a vody, ktorá napája rastliny a tie potom ochladzujú vzduch. Tento koncept sa uplatňuje napríklad aj v Číne vo viacerých mestách. Je to spôsob, ako predchádzať záplavám a udržať vodu v krajine.
Problémom, ktorý ľudia vnímajú najmä pri novostavbách, je, že developeri často nemyslia na to, že treba viac zelene – nielen jeden mini parčík, ktorý nie je ani tienený. Ako optimalizovať zelenú infraštruktúru?
Pri nových stavbách, ktoré sa teraz budujú, je už povinnosť zo zákona (myslím, že viac ako 10 rokov), že voda musí byť vsakovaná na pozemku. Pri nových budovách je to naozaj povinnosť, aby voda nešla do kanalizácie, s výnimkou historických centier a podobne. Viacerí developeri už prišli na to, že sa im oplatí budovať atraktívne verejné priestory, ktoré sú zelené. Aplikujú sa zelené strechy, ktoré môžu byť napríklad aj záhradou, kde ľudia môžu mať svoj priestor alebo grilovať. Dá sa to využiť pozitívne.
Pri zachytávaní dažďovej vody skôr vidím problém v starších projektoch, v domoch vybudovaných v minulom storočí. Dá sa to robiť, ale neexistuje na to systematický spôsob, ako tých ľudí podporiť. Občas boli výzvy, napríklad Bratislava mala dotačné programy, kde prispievala ľuďom na nádoby a na zvádzanie dažďovej vody. Robila to aj vodárenská spoločnosť.
Podľa mňa by to malo byť kontinuálne, nielen na jeden rok. Ľudí to zaujíma a je logické, že každý by chcel tou vodou polievať záhradu. Mohli by vznikať komunitné záhrady alebo krajšie predzáhradky, keby ľudia mali dostupnú vodu. Možno to chýba v mestách ako stratégia – ako to vymyslieť a podporiť komunity. Nie je to jednoduché, lebo každý dom je iný, pozemky patria rôznym ľuďom, ale spoločnou snahou by sa to mohlo dať.
Horúčavy spôsobujú mnohým problémy, v mestách je často na nevydržanie, keď je človek cez deň vonku…
A trpia najmä zraniteľné skupiny, pretože táto situácia je naozaj nespravodlivá. Nie každý má klimatizáciu, nie každý má auto a nie všetci máme prostriedky prispôsobovať sa tejto situácii. Preto by sme mali myslieť na tých najzraniteľnejších – to sú deti, starší ľudia, ľudia so zdravotným znevýhodnením alebo sociálne slabší ľudia. Ako príklad môžem uviesť, že v niektorých mestách sa v extrémnych horúčavách vytvárajú priestory pre schladenie, kde môže ktokoľvek prísť. Je tam klimatizácia, oddychový priestor, môžu si prečítať knihu a prežiť tie najhoršie horúčavy. Nie každý má doma klímu a v bytoch sa niekedy nedá vydržať.
Čo sa ešte v Ekocaste dozviete?
- Ako by vyzeralo ideálne mesto, ktoré vie vyriešiť klimatický problém, suchá, horúčavy a je pripravené na to, čo ho čaká o 5 až 10 rokov?
- Čo môže urobiť pre zadržiavanie vody v krajine človek, ktorý žije v paneláku?
- Ako sa vyrovnať napríklad s tým, ak v našom okolí vyrúbu stromy?
Prečítajte si tiež:
Všetky naše podcasty nájdete na stránke Aktuality.sk/spravy/podcasty/. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.