Ako sa menia chute turistov, čo je dnes low cost a báť sa či nebáť exotiky? Hovorili sme s cestovateľom Milanom Bez Mapy

Ale vrátim sa k Južnej Afrike a Keni. Na to ma upozornili už na letisku, čo bolo super. Ja som to nevedel, vtedy som sa neplánoval vracať, ale ak by som to plánoval, tak by som sa naspäť nedostal.

Nielen z tvojich sociálnych sietí, ale aj z blogu a z toho, ako žiješ, je jasné, že si rozcestovaný. Je to na jednej strane krásne, no na druhej strane – necítiš sa už niekedy unavený?

Cítim. (smiech)

Je pravda, že už necestujem toľko, koľko som cestoval kedysi dávno. Vtedy si to začiatok alebo štart projektu Milan Bez Mapy vyžadoval, kým som si vybudoval komunitu a sieť článkov na internete. Na blogu ich mám aktuálne vyšlo tisíc.

Cestovanie prirodzene spomaľujem, ide to aj s vekom. Viac cestujem tak, že v krajine trávim dlhší čas, alebo som začal chodiť do krajín, ktoré vyslovene nie sú pre turistov až také tradične zaujímavé. Spomeniem napríklad Grónsko. Bol som tam viackrát, chystám sa tam znova. Nie je to krajina, ktorá je cieľom človeka, čo ma sleduje, ale ja to tiež musím pre seba oživovať, aby som nevyhorel.

Predsa len, keď ideš desaťkrát do Ríma, na jedenásty raz ťa to už až tak veľmi nezaujíma. Môže to síce zaujímať sledovateľa, ale nevieš sa cez sociálne siete pretvarovať. Je to taký živý organizmus a musím si to aj pre seba robiť naďalej zaujímavé.

Čo ťa láka na Grónsku?

To, že to nie je krajina zničená turizmom. Dnes vidíme tento problém všeobecne vo svete – nadmerný turizmus, k čomu jednoznačne prispievajú letenky za 5 až 9 eur. Dnes je úplne bežné ísť na víkend do Ríma alebo sa ísť niekam okúpať k moru. To je super, pred 10-15 rokmi to bolo úplné sci-fi.

Má to však aj tú negatívnu stránku, že to naozaj preťažuje konkrétne destinácie. Všetci sme videli protesty v Barcelone alebo na Malorke. Malorka je teraz veľmi veľká téma, miestni sa tam sťažujú, že nadmerné davy turistov zvyšujú životné náklady.

Benátky majú problém, napríklad. Už preto zaviedli nejaké poplatky…

Áno, je tam nejaká turistická taxa.

A toto Grónsko… Tam nikto nechodí a mne sa to páči. Grónsko má okolo 50-tisíc obyvateľov a oni prakticky nemajú vyvinutý takmer žiadny turizmus. Zohnať tam magnetku je veľmi náročné, zohnať pohľadnicu takisto. Tam sa to nevyrába, veď kto by to kupoval? Tam iba žijú miestni.

Krajina je fascinujúca v tom, že tam ideš na päťhodinovú túru, okolo teba sa plavia ľadovce v nejakej zátoke a ty nestretneš jediného človeka. Toto sa mi veľmi páči, lebo som toho precestoval už veľmi veľa. Bol som, dovolím si tvrdiť, na všetkých miestach, na ktoré som chcel ísť, a často som pozoroval nejaké divadielko pre turistov. Vedel som povedať, čo je autentický zážitok a čo je tu len preto, lebo sem chodia turisti.

V Grónsku je ticho, nie sú tam ľudia a je to veľmi výrazný kontrast voči môjmu cestovaniu kamkoľvek inam. Možno práve to sa mi na tom páči, lebo nájsť takéto miesto na svete, ktoré je bezpečné a zároveň nie je zničené turizmom, je stále výnimočnejšie a náročnejšie.

Milan Bardún
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Mne sa veľmi páčilo na Novom Zélande, ale trochu som bola sklamaná z toho, ako turistom predávali niektoré veci. Bolo vidieť, že ide iba o peniaze. Ale potom, keď sme objavili jaskyňu, kde nikto nebol a iba nám ju odporučil nejaký miestny, boli sme naozaj uchvátení, ako to tam nádherne vyzerá. To je iný zážitok.

Určite. Nebudeme si tu teraz nahovárať a klamať, všetci sme turisti. Ja som tiež turista a nemám rád, keď turisti ohovárajú iných turistov za to, že sú turisti, lebo všetci sme turisti.

V konečnom dôsledku si myslím, že cestovný ruch sa postupne začína meniť a ľudia aj na dovolenkách stále viac vyhľadávajú autentickejšie zážitky. Otázne je, čo je autentické preto, že tam chodia turisti, a čo je reálne autentické. Niekedy sa tá hranica trochu stráca.

Všeobecne sa však cestovný ruch podľa mňa postupne mení k udržateľnejšiemu a autentickejšiemu prístupu. Môžeme to povedať na príklade Kanárskych ostrovov. Pred dvoma týždňami som sa vrátil z Kanárskych ostrovov, konkrétne z Gran Canarie, a trochu som sa zaujímal o turizmus tam a všeobecne na Kanárskych ostrovoch. V 50. alebo 60. rokoch to bola brutálna svetová destinácia, mali tam priame lety z New Yorku, priame lety z LA, lietali tam obrovské Boeingy.

Teraz, keď sa pozeráš na niektoré miesta na Gran Canarii, na tie turistické, tak je to už také vypoužívané a vidíš, že to už má najväčšiu slávu za sebou. Krásne vidieť príklad toho, že aj v turizme máme nejaké módne trendy a limity. Ľudia prídu, požijú to, užijú si to a hľadajú nové destinácie.

S rodinou sme kedysi, keď som bol dieťa, chodili do Bibione, čo bola brutálna talianska destinácia. Kto chodil do Bibione, proste niečo znamenal. Teraz je Bibione lowcostová destinácia, ktorá už veľa ľudí nezaujíma z toho dôvodu, že je to jedna dlhá pláž, kde sú nasekané slnečníky. Kedysi sme to milovali, dnes hľadáme niečo úplne iné. Celý turizmus sa vyvíja a tomu sa potom prispôsobujú aj nové destinácie.

Ale ak ľudia hľadajú nejakú, povedzme, naozaj lowcostovú destináciu, tak ani to Bibione nie je zlé. Všetko závisí od našich očakávaní, od toho, čo chceme.

Určite, všetko závisí od našich očakávaní. My sme v Bibione boli ako deti a bolo to super. Teraz by som tam už nešiel, lebo som dospel, zmenil sa môj štýl cestovania a hľadám niečo iné.

Milan Bardún
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Svet sa mení aj v tom, že hľadáme udržateľnosť a autentickosť. Keď sa vrátime ku Grónsku, videl si tam, ako sa domáci starajú o svoju časť planéty? Veľa sa hovorí o tom, ako sa topia ľadovce, ako miznú ľadové medvede, veľryby majú problémy… Zaoberáš sa možno aj týmto pri tvojom cestovaní?

Všímam si to, ale nejak explicitne to neriešim v blogoch, lebo cieľom môjho blogu je ľudí navnadiť, aby cestovali a išli na dovolenku.

Čo sa týka Grónska, tak sa o ňom teraz veľmi veľa písalo a hovorilo kvôli Trumpovi, ktorý si ho chcel kúpiť. Našťastie sa tak nestalo.

Označuješ za influencera, pritom niektorí to považujú za hanlivé alebo zosmiešňujúce. Vnímaš tento influencing ako časť svojho života, ktorá dokáže pozitívne motivovať iných ľudí? Hovorí sa, že influencing by mal byť o tom, že prinášaš informácie a si za ne zodpovedný.

Skôr prinášam názory ako informácie. Nikdy som nechcel byť človek, ktorý vyslovene prináša informácie, lebo nie som informačný kanál typu BBC alebo Aktuality.sk. Skôr prinášam môj pohľad na svet, ktorý ľudí donúti nad tým premýšľať a nejako ich to ovplyvňuje.

Pred nahrávaním sme sa rozprávali, že si bola podľa môjho článku v New Yorku a bola si nadšená…

Áno, ja sa z toho teším…

Ja si myslím, že slovo influencer na jednej strane môže byť vnímané hanlivo, lebo je to obrovská škála ľudí, ktorí často nemajú nič spoločné, iba to, že majú veľa sledovateľov. Ja často hovorím, že aj Hitler bol influencer, lebo vedel presvedčiť obrovské masy ľudí.

Ale ja nemám problém označiť sa za influencera. Vydal som aj knihu, ktorá sa volá Influencer, a názov tej knižky je trochu ironicky myslený. Kto si ju prečíta, pochopí, že je to pohľad na to, čo sa deje s tvojím obľúbeným influencerom, keď vypne telefón a aký je ten život, keď nemá mobil v ruke.

Kedysi som sa označoval za digitálneho nomáda, teraz za influencera. Čo to bude o 5 rokov? Šašo na internete? Neviem. (smiech)

Moje správanie na internete ovplyvňuje ľudí a dúfam, že v pozitívnom zmysle. Spätná väzba je naozaj veľmi dobrá. Možno práve to tajomstvo Milana Bez Mapy spočíva v tom, že keď som začínal, nerobil som to preto, aby som bol influencer ani preto, aby som mal milión followerov. Bola za tým čistá potreba alebo chuť zdieľať cestovateľské nadšenie s niekým ďalším a to ma drží doteraz.

Veľakrát mi ľudia píšu, že chcú veľa followerov. Oni sa nezamýšľajú nad tým, že veľa followerov budeš mať vtedy, keď budeš robiť obsah, ktorý ťa baví, ku ktorému vieš povedať niečo zmysluplné. Ľudia ťa nesledujú preto, že máš pekné oči, sledujú ťa preto, lebo majú pocit, že im niečo prinášaš. Keď máš pekné oči, je to bonus (smiech).

Celý rozhovor nájdete v našom VIDEU.