Hrôzy Židov v Auschwitzi. Ako si spomína na peklo na zemi posledný žijúci sovietsky osloboditeľ?

Ivan Martynuškin, ktorý má 102 rokov, je jediný červenoarmejec, čo ešte zostal nažive z tých, čo priniesli slobodu do nacistickej továrne na smrť.  

Martynuškin je posledný žijúci z červenoarmejcov, ktorí v januári 1945 oslobodili nacistický koncentračný tábor v Auschwitzi. Továreň na smrť, ktorú Nemci vybudovali na okupovanom poľskom území.

Napriek tomu, že Martynuškin má už 102 rokov, stále je čulý, naďalej komunikuje s médiami. Naposledy s ním urobila rozhovor agentúra TASS na začiatku tohto mesiaca pri príležitosti osláv 81. výročia víťazstva nad HItlerovou Treťou ríšou. Pochopiteľne, že si zaspomínal aj na Auschwitz.

Čítajte viac Odmena za statočnosť a odvahu: Izrael ocenil Slovákov, ktorí zachránili Židov pred takmer istou smrťou

Teraz síce nie je výročie oslobodenia tohto lágru, ale svedectvo Martynuškina stojí za povšimnutie nielen preto, že je posledný svedok. Pribúda totiž počet tých, čo zľahčujú holokaust, prípadne ho dokonca spochybňujú.

V januári 1945 mal poručík Martynuškin 21 rokov. Na pohľad v prvých momentoch, ktorý sa mu v Auschwitzi naskytol, nemohol nikdy zabudnúť: „Keď sme vošli do tábora, z barakov vyšlo osem-desať ľudí. Na hlavách mali handry (boli treskúce mrazy, pozn. red.). Bolo nepríjemné sa na nich pozerať. Už sme vedeli, kde sa nachádzame. Títo ľudia žili v pekle.” Mnohí väzni boli takí vysilení alebo chorí, že nevládali ani stáť na nohách. „Ležali na pričniach v barakoch, nedokázali vyjsť von, aby nás pozdravili,” zdôraznil Martynuškin.

Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom

Príchod červenoarmejcov do Auschwitzu znamenal vykúpenie pre väzňov. Boli medzi nimi hlavne Židia, mnohí z nich zo Slovenska. Georgij Elizavetskij, jeden z prvých sovietskych vojakov, ktorí vstúpili do lágru, kedysi spomínal na prvé chvíle takto: „Väzni padali na kolená, bozkávali nám ruky, objímali nás okolo nôh.”

Čítajte viac Grosman vyhrabával rukami rodičov z masového hrobu

Vráťme sa k Martynuškinovi. Medzi oslobodenými bola aj jedna žena, s ktorou sa mohol rozprávať po rusky. Irina Charinová, sovietska špiónka, ktorú Nemci ešte neposlali do plynovej komory, lebo ju podobne ako iných, čo dočasne nechali nažive, využívali na otrocké práce. „Irina Michajlovna hovorila, že týždeň pred našim príchodom bolo počuť paľbu delostrelectva. Nemci vycítili, že sa blíži Červená armáda a preto budú musieť opustiť tábor.”

Keď odchádzali, časť väzňov vzali so sebou. Bol to takzvaný pochod smrti, keď sa Nemci spolu s nimi premiestňovali smerom na západ. Veľa podvyživených a chorých väzňov tieto útrapy v silných mrazoch neprežilo.

Nejeden človek si možno myslí, že továreň na smrť v Auschwitzi slúžila len na vraždenie prevažne Židov zo širšieho regiónu strednej Európy. Vzdialenosť vzdušnou čiarou medzi Osvienčimom a Aténami je síce viac ako 1 500 kilometrov, ale ani to nebránilo nacistom, aby v tamojších plynových komorách zabíjali aj Židov z Grécka. Do Auschwitzu ich deportovali 60-tisíc, hrôzy v ňom prežilo len 2-tisíc z nich.

Martynuškin poznamenal, že Charinová mu vravela aj o gréckych Židovkách: „Veľmi rýchlo zomreli. Boli zvyklé na teplo, boli ľahko oblečené.” Samozrejme, že od nacistov sa nemohli dočkať teplého oblečenia. „Charinová mi rozprávala aj o ženách z Francúzska. Keď ich vytiahli z barakov a zoradili, aby ich odviedli do plynových komôr, spievali Marseillaisu, lebo si uvedomovali, že idú na svoj posledný boj.”

Čítajte viac Adolf Eichmann. Masový vrah od písacieho stola

Ľuďom, ktorí nedôverujú historikom v tom, čo sa dialo za bránami Auschwitzu, sa hodí poukázať ešte na slová Martynuškina zo začiatku tohto roku. Bolo to v čase 81. výročia oslobodenia tohto nacistického koncentračného tábora. „Keď sa blížil front, vedenie lágru v snahe zakryť svoje zločiny nariadilo zničiť všetky kremačné zariadenia. A potom väzňov, ktorých zabili v plynových komorách, ale ešte nestihli premeniť na popol, uložili na seba. Niekoľko veľkých kôp mŕtvol obložili palivovým drevom a poliali benzínom, pokúsili sa ich spáliť. Úplne nezhoreli. Dlho tleli, šíril sa zápach. Toto bol zápach smrti,” citoval Martynuškina časopis Argumenty i fakty.

Čítajte viac Stávala som na apelplaci, pod ktorým bol popol zavraždených Židoviek