Podobnú diskusiu sme tu mali už v roku 2022 pri fabrike Volvo vo Valalikoch. Vtedajší minister hospodárstva Richard Sulík pri výkopových prácach tvrdil, že Volvo dorovná mzdy na úroveň bratislavského Volkswagenu, pričom už vtedy bola priemerná mzda v Bratislavskej automobilke na úrovni viac ako 2000 eur.
Tento populistický sľub dementovalo samotné Volvo a vtedajšie Sulíkovo ministerstvo to korigovalo sľubom, že v roku spustenia výroby (2025) bude priemerná mzda vo výške 1420 eur a v roku 2032 až rekordných 1663 eur. Už vtedy som upozorňoval, že avizovaných priemerných 1400 eur bude v realite znamenať skôr mizerné mzdy, ako slušný príjem. Ak niekto sľubuje priemer vo výške 1400 eur, tak koľko dostanú obyčajní operátori, sumu tesne nad minimálnou mzdou? Pretože priemer zahŕňa aj technické profesie, špecialistov, ale možno aj nižší a stredný manažment.
Dnes po brutálnej inflačnej vlne a raste cien bývania, energií a potravín vidíme, že tieto mzdy pôsobia ešte mizernejšie než pred pár rokmi. Toto majú byť tie kvalitné pracovné miesta, kvôli ktorým štát poskytuje masívne investičné stimuly? Mimochodom, za plotom Volva stojí ďalšia veľká priemyselná fabrika, U. S. Steel Košice, dnes už asi Nippon Steel, kde priemerná mzda tiež presahuje sumu 2000 eur.
Ministerka hospodárstva Denisa Saková sa na výjazdovom zasadnutí vlády pri projekte Volvo vytešovala z priemernej mzdy okolo 1400 eur s argumentom, že ide o sumu nad úrovňou regionálneho priemeru. Lenže práve toto ukazuje, ako nízko majú politici na Slovensku nastavené očakávania od strategických investícií podporovaných štátom.
Občas to pripomína mentalitu „Karpatskej sociálnej demokracie“ – teda spokojnosť s tým, že sme síce lacní, ale nie úplne najlacnejší. Veď ak do regionálneho priemeru započítame aj susedné ukrajinské Podkarpatsko a zároveň odpočítame košickú hutnícku fabriku, tak sa možno dostaneme aj k tomu, že Volvom ponúkané mzdy sú „dvojnásobkom“ regionálneho priemeru. To však stále nič nemení na tom, že v realite ide o mzdy, ktoré po rokoch inflácie a rastu životných nákladov sotva zabezpečujú dôstojný život.
Mimochodom, tzv. living wage – teda mzda potrebná na dôstojné živobytie – bola pre Slovensko v prvom kvartáli 2026 stanovená na úrovni 1344 eur. A bavíme sa pritom o minimálnej hranici dôstojného života, nie o komfortnom živote strednej triedy. Takže ak by ten sľubovaný priemer vo Volve bol aj tarifou bežného operátora, tak by išlo o úplné minimum.
Slovensko sa musí konečne prestať spoliehať na model ekonomiky založený na lacnej práci. Tento model možno fungoval krátko pred a po vstupe do EÚ, keď sme dobiehali technologický dlh a nezamestnanosť bola vysoká. Dnes však tento model absolvoval čelnú zrážku s realitou a politici sa tento „vrak po totálke“ stále snažia resuscitovať.
Ak štát poskytuje veľkým investorom stovky miliónov eur vo forme stimulov, daňových úľav, infraštruktúry či lacných pozemkov, tak je legitímne očakávať, že výsledkom budú kvalitné pracovné miesta s nadpriemerným ohodnotením a vyššou pridanou hodnotou. Nie ďalšia montážna prevádzka fungujúca na nízkych mzdách a dovoze lacnej pracovnej sily.
Navyše, začína sa nám na Slovensku objavovať veľmi problematický trend. Dostal som informáciu od kolegu z Česka, že viaceré firmy tam už pred rokmi začali zverejňovať inzeráty s absurdne nízkymi ponukami miezd. V realite tieto inzeráty často neslúžia na reálne hľadanie domácich pracovníkov, ale na vytvorenie argumentu voči štátnym orgánom, že „domácich ľudí sa nepodarilo nájsť“, a teda je potrebné vo veľkom dovážať pracovníkov z tretích krajín. Je úplne legitímne pýtať sa, kto z domácich by za takéto mzdy doma normálne pracoval. A rovnako je legitímne pýtať sa, či sa tento model u nás len nereplikuje.
Pritom Slovensko má stále obrovský nevyužitý pracovný potenciál. Máme nízku zamestnanosť žien, starších pracovníkov, absolventov škôl, ľudí z marginalizovaných rómskych komunít a zároveň približne 200-tisíc občanov Slovenska pracujúcich v zahraničí. Včera som sa rozprával s človekom, ktorý prišiel o prácu v Martinskom ECCU a aj napriek tomu, že reagoval na viac ako 70 inzerátov, a skutočne chce pracovať, tak dodnes si nenašiel prácu. Ak chceme časť týchto ľudí aktivizovať alebo prilákať späť na pracovný trh, určite to nedosiahneme cez model lacnej práce a podpriemerných miezd. Rovnako sa týmto modelom neprepracujeme k aspoň miernemu dorovnávaniu regionálnych rozdielov, namiesto toho ich len ďalej betónujeme. Dlhodobo nemôžeme konkurovať Ázii ani najchudobnejším regiónom sveta cenou práce. Slovensko potrebuje ekonomiku založenú na vyššej produktivite, inováciách, kvalite práce a raste miezd, nie ďalšie preteky ku dnu.
2. Otázka nie je len o tom, či štát môže investorom priamo nariadiť konkrétnu výšku miezd. To môže byť právne aj prakticky komplikované. Ale minimálne by štát mal oveľa dôslednejšie posudzovať kvalitu pracovných miest, ktoré za verejné peniaze podporuje. A ak niekto ponúka mizerné mzdy, tak by mal dostať aj rovnako mizernú pomoc zo strany štátu
Ak firma dostáva významnú verejnú podporu, mala by existovať jasná podmienka, že pracovné miesta budú nadregionálne a nadsektorovo kvalitné – nielen počtom, ale aj mzdami, pracovnými podmienkami, stabilitou zamestnania či investíciami do kvalifikácie pracovníkov. Argumentovať regionálnym priemerom je absurdne hlúpe a krátkozraké.
Dnes sa často pozeráme hlavne na počet pracovných miest a objem investície, ale oveľa menej riešime, aký život budú mať ľudia, ktorí v týchto fabrikách budú pracovať. To je zásadná chyba. V prípade Šurianskej Gigafactory je potrebné pozrieť sa aj do susedného Maďarska, kde v posledných mesiacoch vypukli škandály okolo zlých pracovných podmienok, poškodzovania zdravia zamestnancov a životného prostredia vo fabrikách Samsungu a BYD.
Slovensko už nepotrebuje investorov, ktorí sem prídu len preto, že sme lacnejší než západná Európa a u nás netreba dodržiavať také prísne pravidlá ochrany pracovných podmienok, zdravia a životného prostredia, pretože ak máte dostatočné politické krytie, tak k vám žiadna reálna kontrolná inštitúcia nikdy nepríde.
Takýto rastový model sa vyčerpal minimálne pred dvadsiatimi rokmi. Potrebujeme investície s vyššou pridanou hodnotou, vyššími mzdami, kvalitnými pracovnými podmienkami a väčším prepojením na domácu ekonomiku.
Ak budeme aj naďalej súťažiť hlavne nízkymi nákladmi práce, skončíme v pasci lacnej ekonomiky – s nízkymi mzdami, odchodom mladých ľudí do zahraničia a rastúcim sociálnym napätím. A to nie je cesta k modernej a prosperujúcej krajine.
Andrej Martiška, ekonomický analytik Tatra banky
1. – 2. Vo všeobecnosti, samozrejme, platí, že je lepšie, ak v domácej ekonomike vznikajú pracovné miesta s vyššou mzdou a vyššou pridanou hodnotou, a je vhodné snažiť sa predovšetkým o pritiahnutie takýchto pracovných miest. Výnimky dávajú zmysel najmä v regiónoch s vyššou nezamestnanosťou či v prípade investícií strategického významu.
Miriam Filová, Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení
1. – 2. Umelé administratívne zásahy štátu do mzdovej politiky investorov predstavujú pre ekonomiku vysoké riziko s negatívnym dopadom. Stanovovanie pevných mzdových úrovní by zásadne oslabilo našu konkurencieschopnosť, nakoľko investori by svoje projekty jednoducho presunuli do flexibilnejších krajín. Úlohou štátu by preto nemalo byť diktovanie mzdových podmienok, ale vytváranie stabilného, predvídateľného a atraktívneho podnikateľského prostredia.
Ak štát zabezpečí kvalitnú infraštruktúru, efektívnu legislatívu, nízku byrokratickú záťaž a pružné podmienky na podnikanie, vytvorí lákadlo pre investorov. Práve takéto prostredie samo o sebe prirodzene priláka investorov s vyššou pridanou hodnotou, čo v konečnom dôsledku bez akýchkoľvek administratívnych príkazov vyvolá zdravý, trhový tlak na rast miezd.
