Kôň bol v stredoveku dopravný prostriedok aj vzácnosť. Za ich krádež, či usmrtenie padali drakonické tresty
obchodnyregister
2026.06.06.
Pred stáročiami predstavoval kôň jediný rýchlejší dopravný prostriedok a zároveň pomocníka.
Vďaka nim mohli armády použiť v boji ťažkú či ľahkú jazdu. Ťahali koče, ktoré vozili panstvo. Zároveň vďaka svojej rýchlosti dokázali posli na koňoch doručiť odkazy či korešpondenciu včas. Ako hospodárske zvieratá boli obrovskou pomocou pri prácach na poli či v lese.
Inak tomu nebolo ani v Košiciach v ranom novoveku. „Už v najstaršej mestskej knihe z rokov 1393 – 1405 sa spomínajú furmani (vectores), teda povozníci prepravujúci tovar či rôzne suroviny. Takíto furmani prepravovali do mesta aj drevo z mestských lesov, no po silných dažďoch, keď prišlo k premočeniu pôdy a ciest, bolo problémom pohybovať sa s konskými povozmi. V roku 1702 takáto situácia nastala a drevo z poddanskej obce Ružín muselo byť do Košíc, do pivovaru v Levočskom dome, prepravené na pltiach po rieke Hornád,” priblížil historik Východoslovenského múzea v Košiciach Richard Papáč.
Foto: Zdroj: Markus Hirte a Andreas Deutsch. Hund und Katz Wolf und Spatz. Tiere in der Rechtsgeschichte
Mesto podľa neho taktiež spravovalo niekoľko mestských koní, slúžiacich potrebám členov mestskej rady či volenej obce. Stajne boli v dolných priestoroch radnice a staral sa o ne poverený človek zvaný mastallér alebo auriga, v podstate kočiš. Ten zodpovedal za ich vyživenie, čistotu a pripravenosť pre rôzne situácie.
„Takisto mal na starosti mestské stajne a napríklad za rok 1759 od mesta obdržal plácu vo výške 33 zlatých a 20 grajciarov a k tomu dostával aj určité dávky obilia. Zväčša mal svojho pomocníka, ktorý mu vypomáhal pri výkone náročnejších prác. V tomto roku sa v zoznamoch mestských zamestnancov a služobníkov objavuje aj tzv. auriga penes magnos equos, teda kočiš majúci na starosti veľké kone s ročným platom 25 zlatých, teda o niečo nižším, ako mal hlavný kočiš,” priblížil Papáč.
Za krádež koní trest smrti
Historik zdôraznil, že kôň bol veľmi ceneným pomocníkom aj v hospodárstve, napríklad pri orbe, na ktorú boli kone využívané popri voloch. „Z druhej polovice 16. storočia pochádza zmienka o tom, že Helena, manželka šľachtica Jána Golopiho, poslala na druhý deň po Veľkej noci ráno počas kázne v kostole svojich sluhov s koňmi na pole orať. Previnila sa tak proti kresťanstvu a proti starodávnym mestským zvyklostiam. Bola uväznená, napokon sa vďaka ručiteľom dostala von, musela však zaplatiť pokutu 10 zlatých,” ilustroval historik realitu spred stáročí na konkrétnom prípade.
Ceny koní boli rôzne, záviseli, samozrejme, od typu a pôvodu, ale aj od ich farby. „Kone boli často predmetom kúpy či predaja. V roku 1577 predal Urban Zabo koňa Jánovi Czeczeokovi zo Ždane za 12 a pol gbelov pšenice, čo potvrdil aj sám Ján Czeczeok pri klasickom „zapíjaní úspešného obchodu“. V roku 1749 pri naceňovaní koňa ako predmetu krádeže bola poškodenému Jurajovi Kissovi za neho stanovená cena 10 uhorských zlatých,” vyratúva Papáč ďalšie záznamy z kroník.
Foto: Zdroj Archív mesta Košice
Veľmi časté, avšak v 16. a 17. storočí prísne trestané, boli krádeže koní. „V tomto období páchateľom za krádež koňa veľmi často hrozila šibenica. V roku 1558 bol Štefan Chichko z dediny Drienov, poddaný ctihodného Mikuláša Bachkaya, kvôli krádeži koňa obesený na šibenici. Podobne v tomto období dopadol Andrej Gall z Mochylian, ktorý bol za krádež koňa, bravčového mäsa a iných vecí takisto obesený na šibenici,” pripomenul historik krutý trest pre zlodejov koní.
Kone boli v minulosti univerzálnym dopravným prostriedkom aj pomocníkom pri hospodárskych prácach.
V inom prípade z roku 1570 Juraj Chorba z dediny Kendice, poddaný šľachtica Alberta Kendyho, ukradol v dedine Žehňa Jánovi Bernaltovi, u ktorého bol ubytovaný, dva kone. „Potom bol s týmito dvoma koňmi a jahňatami prichytený a odvedený do väzenia. Nariadením mestskej rady bol vyhlásený za vinného a katom odvedený ku šibenici, kde bol obesený. Od druhej polovice 18. storočia sa už krádeže koní neposudzovali tak prísne. Páchateľom hrozila finančná pokuta, výkon verejnoprospešných prác, väzenie, telesný trest alebo v prípade nepreukázania viny aj úplné oslobodenie,” upresnil historik.
Kôň ako nástroj trestu
Kôň bol však aj súčasťou popravných rituálov vykonávaných na ťažkých zločincoch na verejných miestach. „Pri deliktoch zabitia príbuzného či vraždy alebo lúpežníctva boli delikventi pri radnici prichytení na volskú kožu, priviazaní na konský chvost a takto šmýkaní na popravisko. V roku 1556 boli Bartolomej, alebo Bertok, sedliak a pastier z dediny Sokoľ, a Iwanko zo Svinky za viacnásobné lúpežné vraždy priviazaní ku konskému chvostu, vláčení po uliciach mesta a pod šibenicou lámaní kolesom. Vyzvedač v prospech Osmanov Matej de Olewa bol v roku 1574 priviazaný ku konskému chvostu, ako bolo zvykom, a takto ťahaný z mesta až na popravisko za predmestím, kde boli zvyčajne vinníci sťatí, a tam bol nabodnutý na kôl,” ozrejmil Papáč.
Foto: Zdroj: Justiz in alter Zeit. Mittelalterliches Kriminalmuseum Rothenburg ob der Tauber.
Len pre zaujímavosť, kone mohli byť aj účastníkmi „dopravnej nehody“, ako sa to v Košiciach stalo v roku 1821. Michal Kondás z Geče, kočiš u baróna Fischera, viedol konský povoz stredom mesta cez trhovisko, kde bolo o 9. hodine ráno viacero ľudí. „Keď prechádzal okolo kaviarne, kde dnes stojí Národné divadlo, pod kolesá sa mu dostala staršia žena, vdova Mária Soronczayová, ktorá pri tejto nehode prišla o život. Napriek tomu, že išlo o neúmyselné zabitie, kočiš išiel stredom mesta veľkou rýchlosťou a stal sa tak vinníkom. Bol odsúdený na pol roka väzenia v putách, 25 palíc hneď a ďalších 25 pri prepustení z väzenia,” objasnil Papáč.
Na záver pridal historik zaujímavú zmienku z roku 1573. „Pri jednom majetkovom vyrovnaní sa spomína dom v strede mesta na námestí pri starej vyhorenej radnici, ktorý má nad bránou namaľovaného osedlaného koňa. Aj takto pekne mohli vyzerať Košice v minulosti,” uzavrel Papáč.