900-tisíc ľudí na hrane chudoby a vládny papalášizmus: My nevieme načo nám je vlastný štát, tvrdí antropológ

Vládni papaláši sa zabávajú, takmer 900-tisíc ľudí je v chudobe, no naše elity alternatívu moderného Slovenska doteraz nenašli. Sme slobodní už 36 rokov, načo nám je vlastný štát netušíme. „Nemôžeme byť len patologickou osadou v EÚ, ktorá neustále poberá eurofondy. Musíme ukázať, že svetu vieme niečo ponúknuť.“ Bez obalu hovorí sociálny antropológ Juraj Buzalka. Podľa neho Mečiarova republika – ktorej dedičom je Fico, zlyhala a nastal čas založiť štát odznova.  

V rozhovore sa dočítate:

• ako vníma slová Roberta Fica o vypredaných iPhonoch v kontraste s reálnou chudobou na Slovensku;
• prečo politická verchuška opäť žije v paralelnej realite pripomínajúcej éru neskorého socializmu;
• či v slovenskej spoločnosti naďalej prežívajú negatívne črty takzvaného Homo sovieticus;
• či sa vzorcami správania vraciame do čias Husákovskej normalizácie
• z akého dôvodu súčasná opozícia nedokáže vygenerovať jasnú víziu pre budúcnosť krajiny;
• ako ekonomický šok z 90. rokov prispel k dnešnej rezignácii a silnej naviazanosti občanov na štát;
• prečo sú úvahy o referende týkajúcom sa Európskej únie mimoriadne nebezpečné;
• prečo Slovákom chýba jasne definovaný zmysel existencie vlastného štátu a spoločenská objednávka na Slovensko v 21. storočí.

„Mečiarova republika zlyhala. chceli sme si to riadiť sami a vedeli sme, že to nebude nič moc.Tak to aj dopadlo. Fico je dedič Mečiarovej republiky. Milan Šútovec mal pravdu, že republiku treba založiť odznova. Symbolicky ju môžeme ukotviť novou Ústavou 17. novembra, ale hlavne musí mať obsahovú náplň.“ Bez obalu hovorí Juraj Buzalka

Mali sme tu biblické putovanie Židov po púšti, mali sme tu aj tzv. Homo sovieticus, ktorého – po vyše 40 ročnom putovaní po socialistickej púšti, charakterizovali veľké očakávania na zaopatrenie od štátu, dvojaká morálka, snaha nevytŕčať z davu, strach z osobnej iniciatívy, alibizmus, oportunizmus a obrovské pokrytectvo. Základná otázka znie: Našli sme my už po tých 36 rokoch blúdenia v demokracii ten náš Jeruzalem, na rozdiel od viac ako 40-ročného blúdenia po socialistickej púšti?

Ak by sme adoptovali túto metaforu, tak ešte asi nie. Keď sa pozrieme na prieskumy verejnej mienky a na kvalitu demokracie všeobecne, tak si ešte asi musíme niečo z toho slzavého údolia prejsť.

Páčilo sa mi však, ako ste to zarámcovali. Koncept Homo sovieticus je totiž trošku kontroverzný v tom zmysle, že predpokladá, že sovietsky režim dokázal vytvoriť celkom nového človeka a zasiahnuť všetky oblasti ľudskej činnosti. Dnes už vieme, že paradoxne ani v tých najväčších totalitách sovietsky človek de facto nevznikol. Vždy zostával relatívne veľký priestor na autonómnu schopnosť prispôsobivosti a vytvorenie slobodných sfér. Tie síce nemusia lícovať s našou predstavou liberálnej demokracie, právneho štátu či ústavného zriadenia, ale ľuďom umožňovali manévrovať a existovať mnohokrát relatívne slobodne.

Preto by som koncept Homo sovieticus upravil v tom zmysle, že ľudí nemožno zmeniť zo dňa na deň a ani za 40 rokov, pričom aj samotný režim sa počas toho obdobia menil. Musíme sa skôr pozrieť na to, aký mix autochtónnych modelov správania, hodnôt, preferencií a politicky nanútenej modernizácie sa vlastne prejavil v praxi.

Spomeniem základné črty Homo sovieticus: paternalizmus, naučená bezmocnosť, strach z iniciatívy, konformizmus, dvojaká morálka či pokrytectvo, oportunizmus k moci a neúcta k spoločnému vlastníctvu. Aby som to zarámcoval do aktuálnej reality, tak nedávno vysvetľoval premiér, že sa nemáme až tak zle a že sa nemusíme bičovať za našu nízku životnú úroveň tým, že jeho bratranec si nemohol kúpiť iPhone za 1600 € lebo ho kompletne vykúpili. Odcitujem premiéra: „Prosím, prestaňme s tým, že v akom stave je táto krajina, čo v tejto krajine sa deje. Uznajme si, prosím, že sme dosiahli strašne veľa. Nie všetko je dokonalé, to som nikdy nepovedal. Máme obrovské možnosti, máme obrovské rezervy. Ale súčasne uznajme, že životná úroveň a možnosti ľudí na Slovensku sa výrazne zmenili za posledné obdobie.“

K tomu si dajme do kontrastu aktuálnu realitu dnešných dní: parlament rokoval o novele Trestného zákona a Trestného poriadku ohľadom kajúcnikov. Na rozdiel od vládneho programu chcú okresať voľbu poštou na prezidenta a do toho tu máme spory s Tomášom Tarabom o parlamentnú väčšinu.

Mne to pripomína povestný film Papierové hlavy, kde komunistickú nomenklatúru, ktorá si žila vo vlastnej realite, o živote bežných Slovákov nemala ani tušenia. Teraz vidíme, že opäť žijú v paralelnej realite. Koľko teda z toho Homo sovieticus v nás zostalo?

To je ťažká otázka. Myslím si, že tu funguje niečo univerzálne na moci a jej postupnom zahnívaní. Preto máme demokraciu a považujeme ju za síce nedokonalý, ale najlepší z možných systémov, aké moderné ľudstvo vyskúšalo.

Vy hovoríte o takzvanej kakistokracii – vláde tých najhorších.

Žiaľ, to sa môže prejaviť aj tak, že si na isté obdobie zvolíme ľudí, ktorí nás nereprezentujú tak, ako by sme chceli. Vašu otázku by som však otočil. Jedna vec je to, ako žije verchuška bez ohľadu na aktuálny stav spoločnosti. Platí to však aj opačne: veľká časť spoločnosti si málokedy uvedomuje dôsledky toho, ako vládne verchuška. Veľká časť ľudí žije svoje každodenné životy a nezaujíma sa o politiku tak ako my dvaja.

Rezignovali na to, že by od politiky niečo očakávali, alebo že by im mala zmeniť životy.

Presne tak. Možno má spoločnosť len výnimočné záchvevy – ako v novembri 1989, čo bola najväčšia masová demonštrácia v modernej ére Slovenska, kde státisíce ľudí aktívne rozhodovali o zmene režimu. Niečo podobné sa odohralo v roku 1998 či 2018. Väčšinový volič však jednoducho nesleduje, či v kolóne pána premiéra ide z letiska 8 alebo 21 áut.

Nie je to však presne to, čo si pamätáme z konca 80. rokov za Gustáva Husáka? Vedeli sme, že je tu nomenklatúra, ktorá si žije vlastné životy a nič od nej nemožno čakať. Riešili sme to kávou pre sestričku, koňakom pre lekára – fungoval nepotizmus, drobný klientelizmus, korupcia a šedá ekonomika. Žili sme si svoje paralelné životy. Pamätnou vetou pre mňa bolo, keď mi rodičia hovorili: „Toto sa nikde inde ako doma nehovorí.“ Súkromný a verejný život boli úplne oddelené. Neznamená to teda, že Homo sovieticus v nás stále zostal?

Neviem, či je to celkom Homo sovieticus. Vrátil by som sa však k tej metafore 40 rokov. Je pravda, že ešte nie sme tam, kde sme boli v roku 1989. Vtedy však nikto seriózne nečakal zmenu a už vôbec nie tak rýchlo. Do úvahy musíme vziať aj geopolitický kontext.

„V roku 1989 sme nechceli zmeniť svoje myslenie a prevziať zodpovednosť. My sme si len chceli kúpiť ten rakúsky tovar, ktorý sme videli cez hranice. Keď prišli povinnosti trhu a zlyhanie sociálnych istôt, prišiel náhly pocit zrady.“ To sú vaše slová.

Tak sa to vnímalo. U mnohých ľudí boli iste materiálne očakávania, ale myslím si, že netreba podceňovať ani ľudskú túžbu po vyššej kvalite života.

Iste, veď tu máme desiatky tisíc mimovládnych organizácií. Ľudia sa organizujú a riešia veci verejného záujmu.

Žijeme v najslobodnejšom období. V tom má pán premiér pravdu. Otázka pre nás kriticky uvažujúcich však znie, či je to vďaka nemu, alebo – čo je pravdepodobnejšie – napriek nemu. My, väčšinovo nespokojní meštiansko-intelektuálni kritici, sa chceme mať vždy lepšie. Veľká časť voličov má však stále pocit, že to nie je zlé.

3 fotky v galérii

Juraj Buzalka v podcaste Bez obalu s Braňom Dobšinským

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Sme zvyknutí na málo. Pamätáte sa, ako premiér pred rokmi hovoril, že konkurenčnou výhodou Slovenska je, že ľudia sú zvyknutí zarábať málo, a lákal sem montovne?

Zarámcujem to reálnymi číslami pre Slovensko v roku 2026:

• Zarábame len 52 % priemeru Európskej únie. Predbehlo nás Česko aj Poľsko.
• Štatistická miera chudoby: takmer 900 000 ľudí žije na hranici chudoby alebo v deprivácii.
• Pätina populácie nemá vôbec žiadne úspory.
• Štátny dlh dosiahol 86,4 miliardy eur. To predstavuje 16 000 eur na každého obyvateľa vrátane novorodencov a až 33 000 eur na jedného pracujúceho.
• Dožívame sa o viac ako tri roky menej, než je priemer EÚ, a v plnom zdraví žijeme len do 56,7 roka.

To sú reálne výsledky, zatiaľ čo premiér nám rozpráva, že bratranec si nekúpil iPhone.

iPhone je jedna vec, ale pozrite sa, aké máme obrovské nablýskané pohlavia v ústave.

Za to si ale nič nekúpite.

Ale koľko ľudí je šťastných z toho či z diaľnice do Košíc. Celý systém je pokrivený, no toto je len hmla. Otázka znie, s kým sa porovnávame – či s Moldavskom, Ukrajinou a Bosnou, alebo s Českom a Holandskom. To, čo sa u nás odohráva, nikdy nie je vo vákuu.