AI mení sny na neistotu: Príbehy mladých ľudí, ktorí prehodnocujú kariéru a životné priority

Umelá inteligencia mení vysnívané kariéry na zdroj úzkosti. Príbehy troch mladých ľudí ukazujú, ako strach z budúcnosti a tlak na výkon formujú generáciu Z v práci.  

„Dlho som verila, že keď mám dobré vzdelanie, vysnívanú prácu a postupujem v kariére, mala by som byť šťastná,” hovorí pre Onet Aleksandra. Avšak nie je. Agnieszka po siedmich rokoch práce pociťuje profesionálnu stagnáciu a Anna už na začiatku kariéry hľadala plán B.

Záľuba nahradená umelou inteligenciou?

Agneska mala deväť rokov, keď si začala viesť denník. Dnes sa blíži k tridsiatke a presne si pamätá jeden z prvých zápisov: „V budúcnosti chcem byť novinárkou.“ Vždy vedela, že má talent na písanie. Už v prvej triede základnej školy, keď sa naučila písať, zložila listy z výkresového bloku do formátu knihy a vytvorila krátku zbierku príbehov. S hrdosťou ich ukázala triednej učiteľke, ktorá jej za ne dala jednotku zapísanú červeným perom do triednej knihy.

Písanie slohov, esejí či školských prác jej išlo prekvapivo ľahko. Ukončila štúdium na Fakulte žurnalistiky Varšavskej univerzity s vyznamenaním. Predtým, než dosiahla pracovnú stabilitu, privyrábala si doučovaním poľského jazyka. Začínala na stáži v malej miestnej redakcii, neskôr získala stáž v celoštátnom médiu. Postupne získavala skúsenosti, pozície a povýšenia, až sa po siedmich rokoch práce stala špecialistkou na obsah (content writer) na vysokej pozícii. Spolupracuje s veľkými firmami, pre ktoré pripravuje odborné a poradenské články, obsah na webstránky a blogy, SEO materiály, newslettery a komunikáciu značiek.

Roky robila presne to, o čom snívala ako dieťa. Získala vzdelanie, skúsenosti a postupovala v kariére. Napriek tomu čoraz častejšie uvažuje o zmene. Nie preto, že by prestala mať svoju prácu rada. Dôvod je oveľa zložitejší.

„Bojím sa, že mi umelá inteligencia vezme všetko, čo milujem a v čo verím,“ priznáva sa s trasúcim sa hlasom. „Najviac ma nedesí strata práce, ale myšlienka, že to, v čom som dobrá a čo naozaj milujem, stratí svoju hodnotu. Že budem musieť dokazovať, prečo je človek potrebný, keď stroj môže dostať príkaz a vydať hotový text. Začínam sa pýtať, na čo mi boli všetky tie skúsenosti a či o pár rokov ešte niečo budú znamenať,“ sťažuje sa.

Výmena zamestnania už pred 30-tkou

Agneska už nejaký čas cíti, že uviazla. Zarába menej, než by chcela a po rokoch práce nevidí jasnú cestu rozvoja. Má pocit, že sa v kariére nehýbe. Už nejde len o obyčajnú pracovnú únavu. Hovorí o niečom oveľa ťažšom – o pocite profesionálneho marazmu, ktorý jej začína brať radosť z práce, ktorá kedysi bola splnením snov.

„Je to pre mňa priam utrpenie,“ hovorí bez okolkov 29-ročná žena. Myšlienka na zmenu odboru sa objavuje čoraz častejšie. Problém je, že Agneska nevie, čo by mohla robiť namiesto toho, keď posledných sedem rokov strávila budovaním kompetencií okolo slova, textu, výskumu a komunikácie. Aj keď vie, že mnohé z týchto zručností sa dajú využiť v iných oblastiach, má pocit, že naozaj vie robiť len jedno. „Bojím sa všetkého, čo nepoznám. Mám pocit, že len toto viem robiť naozaj dobre,“ priznáva.

„Trh práce čoraz častejšie priraďuje k jednotlivým pozíciám veľmi úzke súbory zručností. Ťažšie sa potom prechádza medzi rôznymi oblasťami. Vidieť to napríklad v marketingu, kde sa jedna osoba venuje len optimalizácii, iná obsahu, ďalšia náboru či employer brandingu,“ vysvetľuje sociológ a biznisový psychológ Filip Dokurno.

Podľa neho môže rozvoj AI ešte viac posilniť pocit neistoty, najmä keď firmy vnímajú nové technológie predovšetkým ako spôsob úspor: „Z pohľadu manažérov môže byť AI vnímaná hlavne ako nástroj na finančnú optimalizáciu. Objavuje sa však myšlienka: keď nástroj zvládne prácu celého oddelenia, načo udržiavať celý tím? To môže byť nebezpečné, pretože v takom prístupe sa ľudský aspekt práce ľahko stratí.“

Zároveň však Dokurno upozorňuje, že budúcnosť trhu práce nemusí znamenať úplné nahradenie ľudských zručností. Podľa neho zostanú dôležité schopnosti spolupráce, komunikácie a reagovania na emócie druhých ľudí. „Nie všetko sa dá nahradiť umelou inteligenciou. V mnohých profesiách sú potrebné sociálna a emocionálna inteligencia a bežný ľudský kontakt. To sú prvky práce, ktoré nemožno zredukovať len na vykonanie určitej úlohy,” zdôrazňuje.

Potenciálny plán B

Anna má 26 rokov a práve ukončila magisterské štúdium v oblasti mediálnej výchovy. S odvetvím začala už počas bakalárskeho štúdia. Bola presvedčená, že je to smer, ktorým sa chce uberať. Práca ju napĺňala a budúcnosť sa zdala stabilná. Po obhajobe bakalárky však prišlo vyčerpanie – kombinácia práce a štúdia ju veľmi vyčerpala, preto si dala gap year. Bol to čas na zamyslenie sa nad ďalším vzdelávaním. Nakoniec sa vrátila na štúdium v rovnakom odbore.

Dnes priznáva, že už vtedy mala pochybnosti, či je to správna cesta. „Začínala som chápať, že to nie je úplne moja cesta. Vtedy som však nemala lepší nápad a cítila som veľký tlak, aby som dokončila magisterské štúdium,“ hovorí.

Diplom získala, no s ním neprichádzalo pocit istoty – práve naopak. Rozvoj umelej inteligencie a zmeny v médiách ju prinútili vážne premýšľať o svojej budúcnosti. Namiesto čakania na vývoj situácie sa rozhodla získať nové kompetencie. Krátko po ukončení magisterského štúdia sa dostala na logopédiu.

Rozhodnutie začať ďalšie štúdium nebolo jednoduché. Anna, hľadajúc potenciálny plán B, skúmala rôzne povolania a kariérne cesty. V mnohých prípadoch však narážala na rovnaký argument – rozvoj AI môže v budúcnosti znížiť dopyt po pracovníkoch.

„Čítajúc názory na rôzne kariérne cesty, všade som narážala na tvrdenie: ‚v tomto odbore ťa nahradí AI‘,“ rozpráva s emóciami. Logopédia tiež nie je bez výziev. Jedným z nich je demografický pokles, ktorý môže v budúcnosti ovplyvniť počet detí vyžadujúcich terapiu.

Anna však upozorňuje, že obraz tohto povolania je oveľa širší než bežné spojenie s učením správnej výslovnosti. Logopédi pracujú aj s dospelými a seniormi, napríklad po mŕtvici, úrazoch či nehodách. Práve tento aspekt povolania ju prinútil pozerať sa naň inak.

Pred Annou je zatiaľ dlhá cesta. Už len predstava ďalších rokov štúdia ju niekedy preťažuje. Logopédia totiž vyžaduje nielen ukončenie štúdia, ale aj ďalšie vzdelávanie a získavanie kvalifikácií. Jej blízki často nechápu, prečo chce po magisterskom titule opäť študovať.

„Často krútia hlavou a čudujú sa, že sa mi ešte chce vzdelávať. Ale keď im začnem vysvetľovať, ako dnes vyzerá môj odbor a ako môže vyzerať v najbližších rokoch, rýchlo pochopia, že je to dobré rozhodnutie,“ vysvetľuje.

Anna sama tiež nie je istá, či bude musieť niekedy zmeniť odbor. Nechce však čakať, kým sa situácia stane kritickou. „Motiváciou na štúdium bola najmä situácia spojená s rozvojom AI. Nechcem byť ‚vyhodená‘ z trhu práce,“ hovorí. Aj keď sa jej obavy o médiá ukážu ako prehnané, verí, že dodatočné vzdelanie nebude stratou času. „Aj keby sa moje obavy nepotvrdili, budem mať vedomosti, ktoré sa mi zídu aspoň v súkromnom živote, pri výchove budúcich detí,“ uzatvára.

Generácia Z cíti tlak

V prieskume ManpowerGroup z roku 2025 o generácii Z vyjadrilo spokojnosť s prácou na globálnom merítku 60 % mladých pracovníkov. Zároveň však mladí poukazovali na vysokú mieru stresu – každodenný silný stres zažívalo 61 % žien a 55 % mužov z generácie Z, čo bol najvyšší podiel spomedzi skúmaných generácií.

Podľa štúdie EY „Generácia Z a AI – veľké vedomosti o príležitostiach, málo o hrozbách“ z roku 2025 sa 43 % zástupcov generácie Z obáva, že rozvoj generatívnej AI prispeje k rastu nezamestnanosti, a rovnaký podiel považuje znižovanie zamestnanosti za jedno z najväčších rizík.

„Dnes je populárna idea celoživotného vzdelávania, teda lifelong learning. Máme sa vzdelávať, získavať nové kompetencie a stále sa viac špecializovať. Otázka však je, dokedy sa dá takto vzdelávať,“ upozorňuje sociológ Filip Dokurno.

Podľa neho môže neustále získavanie nových kvalifikácií prestať byť len spôsobom rozvoja a stať sa zdrojom tlaku: „Mladí ľudia sa neustále snažia ukázať. Často sa vzdelávajú nielen preto, aby získali vedomosti, ale aj aby dokázali svoju hodnotu zamestnávateľovi.“

V prípade Anny má tento tlak ešte jeden rozmer. Nechce čakať, kým jej súčasný odbor naozaj začne miznúť. Radšej si vopred pripraví alternatívu.

„Kedysi bola kariérna cesta často oveľa jasnejšia. Dnes máme pocit, že musíme byť stále pripravení na zmenu. To spôsobuje, že plán B môže dávať pocit istoty, ale zároveň zvyšuje tlak, pretože človek začne myslieť, že jedna cesta nikdy nebude stačiť,“ komentuje expert.

Zanechala právo, aby pomáhala ľuďom

Aleksandra má 37 rokov a už ako malá dievčatko vedela, že chce robiť niečo zmysluplné a pomáhať druhým. Najprv snívala o tom, že bude chirurgičkou, no rýchlo zistila, že pri pohľade na krv omdlieva. Vybrala si preto právo, veriac, že ako právnička bude môcť napĺňať svoju misiu.

Na konci štúdia však narazila na tvrdú realitu. „Môžete mať vznešené ideály, ale realita všetko preverí. Rýchlo som pochopila, že v tomto povolaní vlastne ľuďom až tak veľmi nepomáhate,“ priznáva v rozhovore.

Po prvom sklamaní sa dostala do Vzdušných síl, kde získala hodnosť podporučíka v zálohe, a potom, úplnou náhodou, do malej firmy, ktorá ešte nemala marketingové oddelenie. Sama prišla s nápadom jeho založenia. O niekoľko rokov neskôr sa stala marketingovou riaditeľkou a firma vyrástla na veľkú korporáciu.

Profesionálny úspech mal však svoju cenu: „Mala som pod sebou veľa ľudí, ale zároveň som pracovala za niekoľko osôb. Veľmi sa to podpísalo na mojom súkromnom živote, ale najmä na mojom fyzickom a psychickom zdraví. Na dovolenke som sedela pri bazéne s laptopom. Nakoniec telo nevydržalo.“

Nechcela ani ďalej pracovať na plný úväzok, ani zakladať vlastnú firmu. Našla inú cestu a už tri roky pôsobí v oblasti wellness a prírodnej regenerácie. Vzdeláva ľudí, pôsobí na sociálnych sieťach a buduje tím ľudí s podobným zameraním. Spolupracuje s firmou zo Spojených štátov, sama si organizuje deň a veľa cestuje. „Mám to, čo som vždy chcela – napĺňa ma to, čo robím, pretože pomáham ľuďom,“ hovorí otvorene.

Zmena osobného rozvoja

Ola tvrdí, že jej príbeh nie je len o zmene povolania, ale predovšetkým o zmene pohľadu na prácu. Roky hľadala ďalšie pozície a možnosti rozvoja. Nakoniec však pochopila, že nejde o ďalšiu prácu, ale o taký model práce, ktorý bude prispôsobený jej životu, nie naopak.

Dnes na svoju predchádzajúcu kariéru pozerá inak. Priznáva, že dlho verila, že keď má dobré vzdelanie, dobrú prácu a povýšenie, mala by byť šťastná. Až vyhorenie a zdravotné problémy ju prinútili zastaviť sa a priznať si, že zvolená cesta jej nedáva to, čo potrebuje.

Podľa nej práve toto často chýba ľuďom, ktorí uviazli v práci, ktorú nechcú robiť. Od detstva sú vychovávaní v presvedčení, že existuje jeden bezpečný vzorec: štúdium, zamestnanie, povýšenie a stabilita. Medzitým, ako tvrdí, trh dnes ponúka viac možností a niekedy zmena začína uznaním, že doterajšia cesta nás nevedie tam, kam chceme.

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier Media. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.