Ako dovolenkovali na Kryme komunistickí papaláši vrátane Gustáva Husáka? Pri jednom stole s Brežnevovou frajerkou

Dosť bolo práce, hor sa k moru! V polovici júla alebo začiatkom augusta odchádzali na dovolenku aj lídri bývalých štátov východného bloku. Spravidla cestovali na sovietsky polostrov Krym, na jeho Južný breh do lokality Nižnaja Oreanda, kde ich čakali chránené vládne rezidencie a čiernomorské pláže.  

Oddych sa zvyčajne spájal s politikou, nechýbal ani takzvaný krymský summit. V lete pred 50 rokmi sa však nekonal a situácia v socialistickom tábore štátov robila vrásky na tvári šéfovi Kremľa i jeho hosťom.

Krym sa v lete stával „najväčšou sovietskou ozdravovňou”, ako hlásala štátna propaganda. V mnohých sanatóriách sa za tri mesiace vystriedali státisíce odborárov a pionierov. Nie ako teraz, keď nočnú oblohu nad Simferopolom a Sevastopoľom križujú stovky vybuchujúcich dronov a rakiet. Keď na zemi každú chvíľu znejú poplašné sirény a v bytoch i rekreačných zariadeniach pravidelne vypínajú svetlo a netečie voda.

Južnú časť polostrova nazývanú Veľká Jalta vyhradili ešte za vlády Josifa Stalina oddychu sovietskej mocenskej elity a jej vysokopostavených hostí – domácich aj zahraničných. O Leonidovi Brežnevovi je známe, že počas 15 rokov, čo bol pri moci, nevynechal jedinú letnú dovolenku na Kryme. Zo svojej dače č. 1 Glicinija riadil dokonca záverečné prípravy na operáciu pod kódovým označením Dunaj – vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.

Od apríla 1969 mal Brežnev pokoj s Čechmi a so Slovákmi, lebo v ich spoločnom štáte zvíťazila politika normalizácie (Gustáva Husáka vtedy zvoli za nového šéfa komunistickej strany). Zosadeného Alexandra Dubčeka izolovali a bol pod neustálym dozorom tajnej polície. V krajine vládol Husák, pričom od roku 1975 bol už nielen generálnym tajomníkom KSČ, ale i prezidentom republiky. Brežneva však pre zmenu zamestnávali problémy s Poľskom a Rumunskom. Musel sa im venovať aj počas letnej dovolenky, hoci už na vykonávanie svojej funkcie očividne nestačil.

Uspáváky od Niny Alexandrovny

Brežnev rýchlo starol a čoraz častejšie chorľavel. Preto na odporúčanie lekárov sa v krymskej rezidencii Glicinija (nazývanej dača č. 1) zdržiaval dlhšie a dlhšie. Zdravotný stav sa mu prudko zhoršil po oslavách jeho 69. narodenín v decembri 1975. Začiatkom roku 1976 prekonal klinickú smrť (niektoré zdroje hovoria o ťažkej mŕtvici). Hoci ho lekári dokázali zachrániť, jeho fyzické a kognitívne schopnosti sa už nikdy neobnovili do predchádzajúceho stavu.

„Keby odišiel z Kremľa v roku 1976, bolo by to najlepšie, čo mohol urobiť pre seba i pre celú krajinu. Odvtedy sa totiž začala éra, keď Sovietsky zväz viedol vážne chorý človek,” spomínal Jevgenij Čazov, ktorý mal 30 rokov na starosti zdravotný stav členov sovietskeho politického vedenia.

Po dvoch mesiacoch postavili Brežneva na nohy a pridelili mu osobnú zdravotnú sestru: 40-ročnú, energickú a pôvabnú Ninu Korovjakovovú, manželku podplukovníka ženijných vojsk. Brežnev si ju vlastne sám vybral spomedzi troch sestričiek, ktoré ho počas choroby ošetrovali v moskovskej ústrednej nemocnici. Tvrdil o nej, že mu poskytuje skvelé masáže a bezbolestne pichá injekcie Bola to údajne posledná Brežnevova láska, už taká starecká a viac-menej platonická.

Keby Brežnev odišiel z Kremľa v roku 1976, bolo by to najlepšie, čo mohol urobiť pre seba i pre celú krajinu.

Jevgenij Čazov, dlhoročný hlavný lekár Kremľa

Podľa spomienok osobného Brežnevovho fotografa Vladimira Musaeľjana svojím zjavom i spôsobmi Korovjakovová politikovi veľmi pripomínala jeho ,,vojnovú” lásku (tiež ju mal ako generál pridelenú) lekárku Tamaru Laverčenkovovú. Brežnev sa do nej zaľúbil až tak, že si ju z vojny priviedol domov, ale manželka Viktorija, s ktorou mal dve deti, ju z bytu vyhodila. Generála-politruka dala potom do pozoru: „Vyber si: Buď ja alebo ona. Ale ak s ňou neprestaneš, napíšem Stalinovi osobný list.“

Prečo sa o tom zmieňujeme? Sestrička Nina svojou prítomnosťou výrazne poznamenala dovolenku komunistických lídrov na Kryme pred 50 rokmi. Neopúšťala totiž Brežneva po celých 24 hodín, bola mu neustále nablízku, pri jednom stole. Zúčastňovala sa všetkých stretnutí, banketov, obedov. Nenechala im svojho „pacienta” dlhšie ako hodinu. Ak ho zdržiavali, zavelila: „Leonid Iľjič je už unavený, potrebuje si oddýchnuť.“ A odviedla ho preč. Zažili to aj zahraniční hostia a nevychádzali z údivu.

Foto:
WIKIPEDIA/RAFAL KLISOWSKI
Leonid Brežnev a jeho zdravotná sestra Nina Korovjaková.

Všimli si to ďalší členovia sovietskeho politbyra, ktorí tam dovolenkovali. „Ako je možné, že táto obyčajná zdravotná sestra je pri tom, keď s generálnym tajomníkom preberáme prísne tajné stranícke a štátne záležitosti?“ pohoršovali sa a žiadali Čazova, aby zasiahol. „Na to som ja veru malý pán,” reagoval tento svetoznámy kardiológ, „Leonid Iľjič si ju jednoducho vyžiadal a verí jej na slovo. Trvá na tom, aby Nina Alexandrovna bola stále po jeho boku,“ ozrejmil lekár.

Čazova znepokojovalo niečo iné. Brežnev trpel veľkou nespavosťou a tak na svoje naliehanie, obchádzajúc odporúčania kremeľkých lekárov, dostával od Korovjakovovej silné sedatíva a tabletky na spanie, predovšetkým vysoko návykový Nembutal (silný liek zo skupiny barbiturátov). Kde ich brala, dosiaľ nevedno. Postupne sa však u Brežneva vyvinula závislosť a aj zahraničným hosťom chvíľami pripadal ako nadrogovaný.

Ako to všetko vnímala jeho manželka? Podľa pamätníkov, vrátane príslušníkov rodiny to bolo poníženie v spoločnej domácnosti. Nina trávila v moskovskom byte Brežnevovcov a v ich štátnych rezidenciách viac času ako jeho manželka. Viktorija Petrovna si na rozdiel od chorého Brežneva plne uvedomovala, že zdravotná sestra ho podávaním barbiturátov fakticky ničí. Zatiaľ však nič nemohla robiť. Vzbúrila sa však dcéra Galina, vydatá za Jurija Čurbanova, ktorý zastával významnú funkciu na ministerstve vnútra. Upozorňovala, že Korovjakovová vďaka blízkosti k jej otcovi presadila povýšenie svojho manžela do hodnosti generála ženijných vojsk a získala elitný byt v centre Moskvy.

Celou záležitosťou sa v septembri 1976 zaoberalo politbyro. Brežneva presvedčili, aby sa Korovjakovovej vzdal a došikovali mu novú osobnú sestričku. Korovjakovovej našli miesto diétnej sestry v jedálni kremeľskej nemocnice. V tom istom roku, keď zomrel Brežnev, zahynul pri záhadnej autonehode jej manžel. Po rozpade sovietskej ríše sa vynorili rôzne špekulácie o jej úlohe po boku Brežneva. Jeden bývalý generál KGB verejne vyhlásil, že donášala na generálneho tajomníka jeho nástupcovi Jurijovi Andropovovi, v tom čase šéfovi KGB. Ona sama pred svojou smrťou poskytla jediné interview denníku Komsomolskaja pravda. „Áno, bola som milenkou Leonida Iľjiča, ale milovala som ho ináč, ako si myslíte,” povedala. Medzi Rusmi jej však prischla prezývka posledná frajerka Brežneva.

Lenže pozor: správanie sa Niny Alexandrovny nebolo ani zďaleka jediným dramatickým momentom počas krymských schôdzok a posedení v lete 1976.

Predseda vlády sa takmer utopil

V nedeľu popoludní 1. augusta 1976 sa takmer utopil premiér Alexej Kosygin. Stalo sa mu to pri člnkovaní, nie však na Kryme, ale v štátnom sanatóriu Archangeľskoje blízko Moskvy na tamojšom jazere. Jednomiestny kajak s 72-ročným premiérom sa prevrátil a ochrankári mali čo robiť, aby ho dostali na hladinu a zachránili mu život rýchlou resuscitáciou. Kosygin totiž utrpel náhlu mozgovú príhodu, stratil vedomie a pri prevoze do nemocnice upadol do kómy.

Čazov dovolenkoval vo svojej dači iba 20 minút od miesta činu. Neuropatológ Jevgenij Šmidt ho informoval, že cieva praskla nie v mozgovom tkanive, ale v mozgových blanách. „To zmiernilo Kosyginov stav a viedlo k priaznivejšej prognóze ochorenia,” napísal Čazov v memoároch. Premiér sa však objavil prvýkrát na verejnosti potom až viac ako po dvoch mesiacoch.

V krymských vládnych rezidenciách udalosť napriek tomu vyvolala značný rozruch. Pred širokou sovietskou verejnosť ju utajili, médiá o nej nepriniesli ani zmienku, vysokopostavených zahraničných hostí však Brežnev informoval, čo sa prihodilo. Medzi prvými sa o tom dozvedeli Husák a Edward Gierek, prvý tajomníka Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR), ktorí už na Kryme trávili dovolenku.

Gierek v knihe Prerušená dekáda vydanej v roku 1990 spomínal takto: „Incident pri člnkovaní vyvolal v Nižnej Oreande hlboké znepokojenie a pochmúrnu náladu. Sovietski hostitelia boli zjavne nervózni. Všetci sme vnímali Kosygina ako pragmatického a technokratického premiéra, druhý najdôležitejší pilier stability v Moskve. Bez neho mohol v Kremli nastať politický chaos, veď Brežnev sa v tom čase nachádzal v stave apatie a závislosti od sedatív. Všetci sme vedeli, že pred siedmimi mesiacmi prekonal klinickú smrť.”

Podobné pocity zrejme napĺňali aj Husáka, ktorý sa stretol s Brežnevom už druhý deň po Kosyginovej nehode. Samozrejme, že lídri preberali aj aktuálne problémy vnútornej i zahraničnej politiky svojich krajín. Husákovi išlo najmä o zmiernenie dosahu ropného šoku na československú ekonomiku. Sovieti po tom, čo svetové ceny ropy vzrástli v roku 1974 takmer štvornásobne, prešli z fixných cien za svoju ropu dodávanú štátom východného na tzv. kĺzavé ceny. Vypočítavali sa už nie na celú päťročnicu, ale každý rok na základe priemeru svetových cien za posledných päť rokov. Ceny tým výrazne vzrástli (do roku 1980 bezmála až o 100 percent v porovnaní s rokom 1973), čo pocítili najmä štáty celkom odkázané na dovoz ropy zo Sovietskeho zväzu. Navyše dodávky nad kvóty dohodnuté dlhodobými zmluvami sa mali platiť v konvertibilnej mene.

Foto:
AFP / TASS / AFP / Profimedia
Lídri komunistických štátov na Kryme v júni 1975. Uprostred je Leonid Brežnev, vľavo pri ňom Gustáv Husák.

„Brežnev prejavil ochotu vyjsť Čechoslovákom v ústrety,” tvrdia súčasní ruskí bádatelia Jelena Bodrovová a Vjačeslav Kalinov. „Na stretnutí s Husákom dosiahli tichý kompromis, že Československo nebude uhrádzať naplánované dodávky ropy americkými dolármi, ale zvýšenými dodávkami priemyselného tovaru do ZSSR.”

Na rokovaní na Kryme 2. augusta 1976, ktoré trvalo hodinu, sa nemohli vyhnúť ani potravinovej kríze v Poľsku. Obaja politici sa zhodli, že Poľsku treba všestranne pomôcť, lebo mu hrozí sociálny výbuch. Brežnev upozornil, že Sovietsky zväz sám všetku pomoc neunesie a mali by sa pripojiť ďalší spojenci. Husák prisľúbil urýchlené dodávky potravín zo strategických zásob s tým, že Poľsko ich nezaplatí hneď, ale budú sa evidovať ako dlhodobý komoditný dlh. Sériu následných vládnych nariadení o núdzových dodávkach tovaru do Poľska potvrdzujú výskumy českého historika Jiřího Friedla.

Zo spomienok vedúceho Brežnevovej ochranky Vladimira Medvedeva vyplýva, že jeho šéf mal pre Husáka určitú slabosť. Podľa historika Viliama Plevzu však dva Husákove pokusy naviesť Brežneva na odchod aspoň časti sovietskych vojsk „dočasne” umiestených na našom území boli neúspešné. Preto na Kryme v lete 1976 už tretí pokus zrejme ani nezopakoval.

Pomôžte Poľsku s potravinami

Už začiatkom leta 1976 vystrašili Kremeľ robotnícke nepokoje v Poľsku: 25. júna sa vzbúrili zamestnanci významných strojárskych podnikov v mestách Radom a Ursus (dnes predmestie Varšavy), nasledoval Plock. Dôvod? Prudké zvýšenie cien viacerých základných potravín. Boli obavy, či sa nezopakuje situácia z konca roku 1970. Aj vtedy vláda vyhlásila zvýšenie cien potravín v najnevhodnejšom čase – pred vianočnými sviatkami, pričom takisto náhle a bez varovania. Aj v decembri 1970 robotníci (pre zmenu nie vo vnútrozemí, ale na pobaltskom pobreží) začali masovo štrajkovať. Režim odpovedal na nepokoje v Gdansku, Gdyni a Štetine brutálnou policajnou silou s podporou vojenských jednotiek. Do protestujúcich strieľali ostrými nábojmi, vyžiadalo si to 41 obetí. Masaker vyvolal vlnu odporu, ktorá stála komunistického vodcu Wladyslava Gomulku jeho funkciu.

Foto:
Shutterstock
Šéf poľských komunistov Edward Gierek. Viedol ich v rokoch 1970 – 1980.

Na čele vládnucej strany stál Gomulka 14 rokov a pred augustom 1968 sa „vyznamenal” tým, že spolu s východonemeckým lídrom Walterom Ulbrichtom najviac tlačil na Brežneva, aby proti „plazivej kontrarevolúcii” v Československu použili vojenskú silu.

Gierek, ktorý vystriedal Gomulku v decembri 1970, sa podľa Brežneva dopustil rovnakej chyby. Keď sa Gierek dozvedel, že v Radome, čo bolo 180-tisícové mesto, horí sídlo regionálneho výboru vládnucej strany, ktoré zapálili protestujúci, prikázal premiérovi Piotrovi Jarosziewiczovi, aby vláda odvolala mimoriadne cenové opatrenia. Do robotníkov už nikto nestrieľal, najaktívnejších z nich však uväznili a začali ich súdne stíhať.

Z rôznych očitých svedectiev i dlho utajovaných archívnych záznamov vieme, že Gierek v lete 1976 veľmi zvažoval, čí vôbec na nejakú dovolenku pôjde. Tobôž na Krym, kde naňho čakal Brežnev, ten hrozný človek s obrovským naježeným obočím. Leonid Iľjič však nástojil, aby Edvard Adamovič (ako ho oslovoval podľa ruského zvyku aj menom po otcovi) určite prišiel s manželkou si „trocha oddýchnuť”. A že musia aj čo-to predebatovať.

Podľa historika Pawla Sasanku z poľského Ústavu pamäti národa , ktorý udalostiam roku 1976 venoval vedeckú monografiu, na Giereka tlačili aj niektorí členovia užšieho vedenia štátostrany: „Len choď, aby si to Brežnev zle nevysvetlí. Ešte nebodaj odmietne sľúbenú pôžičku.” Moskva už totiž nezáväzne informovala Varšavu o možnosti finančne i materiálne mimoriadnymi dodávkami potravín podporiť „bratskú krajinu” v núdzi.

Beztak to už bola hanba pred celým svetom. Poľsko totiž muselo od júla 1976 zaviesť prídelové lístky na základné potraviny a ponajprv na cukor. Západné médiá písali o krachujúcej ekonomike, domáce poväčšinou mlčali alebo prinášali len oficiálne informácie. Lístkový systém bol v Európe bežný niekoľko rokov po druhej svetovej vojne, (v Československu do roku 1953), ale obnoviť ho po troch desaťročiach bolo čosi bezprecedentné.

Gierek nakoniec na Krym odcestoval. Na úvod stretnutia s Brežnevom však dostal „hubovú polievku”. „Edward Adamovič, milý môj, ako ste len mohli také čosi dopustiť po skúsenostiach z roku 1970?!” karhal 63-ročného Giereka ako malého chlapca len o sedem rokov starší Brežnev. „Prezradím ti, že na schôdzke nášho politbyra ktosi minule poznamenal, že v Poľsku spôsobuje pád vlády saláma a šunka. Vaša súčasná vláda síce nepadla, ale poriadne sa otriasla v samých základoch.” Na vysvetlenie: ceny mäsa a masových výrobkov vyleteli v Poľsku koncom júna 1976 takmer o 70 percent.

Gierek začal vysvetľovať, že ďalšie dotovanie potravín si Poľsko už nemôže dovoliť vzhľadom na splácanie dlhov západným štátom z predchádzajúcich rokov. „Toto mi, prosím, nehovor, koľkokrát sme vás varovali pred dolárovými pôžičkami s ich úžerníckymi úrokmi?” pripomínal hosťovi.

Po takomto ponížení si Gierek vazalsky vyprosil od svojho patróna jedenmiliardovú pôžičku v rubľoch. Jej reálna trhová hodnota zodpovedala približne 250 miliónom až 300 miliónom dolárov. Z úveru Poľsko nakúpilo od Sovietskeho zväzu v nasledujúcom roku najmä ropu a plyn.

Podľa nezávislého ruského historika Michaila Lipkina ešte významnejšia bola masívna potravinová pomoc Sovietov Poliakom na stabilizovanie ich kolabujúceho vnútorného trhu. Pulty obchodov boli po júnovej nákupnej horúčke takmer prázdne. Zaplniť ich malo 10-tisíc ton hydiny, bravčového mäsa a živočíšnych tukov zo Sovietskeho zväzu, dovoz 600-tisíc ton pšenice atď.

Nič z toho nebolo zadarmo. Moskva to Varšave fakturovala v prevoditeľných rubľoch a Poliaci museli v nasledujúcich rokoch splácať „pomoc” dodávkami lodí, železničných vozňov a ďalšou produkciou. Ale cenovo to vychádzalo o polovicu lacnejšie, ako keby obilie, krmoviny a potraviny mali nakúpiť na svetových trhoch za valuty.

„Bol to kritický záchranný pás, ktorý na niekoľko rokov odvrátil ekonomický a politický bankrot Gierekovho režimu,” tvrdí profesor Jerzy Eisler, uznávaný expert na krízové obdobia v socialistickom Poľsku. V roku 1980 táto krajina znovu zaburácala už pod taktovkou Solidarity.

Mal Ceausescu zálusk na Moldavsko?

Ak Giereka museli donútiť, aby cestoval na Krym oddýchnuť si, tak rumunský líder Nicolaea Ceausescu tam tentoraz letel celkom rád, hoci krymským dovolenkám a stretnutiam s Brežnom sa pravidelne vyhýbal. Bukurešť vtedy viedla relatívne nezávislú politiku od Moskvy.

Conducator, čiže vodca, ako nazývala Ceauseska rumunská oficiálna propaganda (nehľadiac na fašistickú minulosť tohto titulu), udržiaval na rozdiel od Sovietov dobré vzťahy s Čínou aj s Albánskom. A nielen to: veď odmietol zúčastniť sa vojenského potlačenia Pražskej jari, čo mu v Kremli dlhodobo zazlievali.

Brežnev pri osobných stretnutiach žiadal Husáka, Giereka a lídrov ďalších štátov sovietskeho bloku, aby „pomohli rumunským súdruhom uvedomiť si, že ich konanie je nesprávne a škodlivé”.

Ceausescu na Krym síce v lete 1976 priletel, ale s podmienkou, že cestou navštívi sovietske Moldavsko (bývalú Besarábiu). Píše o tom uznávaný rumunský historik Vasile Buga.

V Kišiňove sa conducator zdržal dva dni. Išlo o prvú návštevu lídra Rumunska od konca druhej svetovej vojny. Počas pobytu verejne vyhlásil, že Rumunsko nemá územné nároky voči Sovietskemu zväzu. V porovnaní s jeho predchádzajúcimi prejavmi doma i v zahraničí – keď robil narážky na historickú príslušnosť Besarábie – sa to vykladalo ako ústupok z Ceauseskových pôvodných pozícií. Brežnev to v priebehu ich krymskej besedy ocenil a podporil určitú autonómiu Rumunska v jeho zahraničnej politike.

Akoby na oplátku v novembri nasledujúceho roku Brežnev oficiálne navštívil Bukurešť. Bola to prvá cesta šéfa Kreľa do Rumunska od roku 1955. „Krymská schôdzka na nejaký čas stabilizovala vzťahy Rumunska a Sovietskeho zväzu, hoci vzájomná nedôvera medzi obidvomi diktátormi pretrvala až do Brežnevovej smrti v roku 1982,” upozornil Buga.

Brežnevovi nástupcovia (Jurij Andropov, Konstantin Černenko, Gorbačov) už formát neformálnych krymských schôdzok spojených s dovolenkou neobnovili.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Gustáv Husák
Leonid Brežnev
Krym
dovolenka
komunisti

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.