Ako ožil starý formát Mama, ožeň ma? Kým televízia hovorí o autenticite, odborník vidí zarábanie na strápňovaní

Na otázku redakcie Aktuality.sk, čomu televízia pripisuje tento nečakaný úspech u mladých ľudí, marketingová riaditeľka JOJ Group Ivana Semjanová odpovedá, že ide o spojenie viacerých faktorov.

„Šou má silnú značku, ktorú si ľudia pamätajú, no zároveň sme ju priniesli v modernejšej podobe. Mladí diváci veľmi citlivo reagujú na autentické momenty, humor, bizarné situácie aj obsah, ktorý sa dá prirodzene šíriť na sieťach či v meme kultúre,” vysvetľuje Semjanová.

Mnohí z dnešných fanúšikov boli v čase vysielania pôvodných sérií len malé deti. Zaujímalo nás preto, či ich k obrazovkám a displejom priťahuje čisto len humor a meme kultúra, alebo je to surová realita.

Semjanová súhlasí, že základom úspechu je práve autenticita. Relácia podľa nej stojí na obyčajných ľuďoch, ich prirodzenosti a emóciách, ktoré nevznikajú podľa scenára.

„Pri novej sérii sme si dali záležať na tom, aby sme nerobili humor na úkor ľudí. Nesnažíme sa účastníkov zobrazovať horších, než v skutočnosti sú,” dodáva s tým, že práve táto neučesanosť tvorí silný kontrast k často umelému obsahu na internete.

Tomáš Kšenzuliak z reality šou Mama, ožeň ma
Zdroj: TV JOJ

Z niektorých účinkujúcich sa po rokoch stali doslova internetové legendy, častokrát nie v dobrom svetle. Ako tento fakt vníma samotná televízia?

Podľa Semjanovej, šéfky marketingu televízie JOJ, je to jasné potvrdenie výnimočnej sily formátu. Upozorňuje, že Mama, ožeň ma už dávno presiahla rámec klasickej televíznej komunikácie a stala sa pevnou súčasťou online popkultúrnej debaty, ktorú preberajú médiá, influenceri aj stránky so satirickým obsahom.

Kastingy s psychológom

Dostať pred kamery správnu zostavu ľudí nie je jednoduché. Aktuality.sk sa preto pýtala, ako vôbec vyzeral kasting na takýto špecifický typ formátu a akými kanálmi televízia hľadala mužov či ženy.

Semjanová z televízie JOJ priznáva, že výber do zoznamovacej šou je mimoriadne náročný. Podľa nej nestačí len túžba byť v televízii, kľúčová je prirodzenosť, energia a skutočný záujem zoznámiť sa.

S kandidátmi, ktorých hľadali rôznymi cestami, robili hodiny podrobných rozhovorov.

Podľa akého kľúča teda vyberali finálnych účinkujúcich a čo musel adept spĺňať? „Musel byť autentický. To bolo najdôležitejšie,” tvrdí Semjanová.

Účastníci a účastníčky šou Mama ožeň ma z roku 2026
Zdroj: JOJ

Televízia pri párovaní zohľadňovala nielen vek či záujmy, ale aj reálnu šancu na vzťah, pričom pri výbere mali k dispozícii aj psychológa.

Vzhľadom na to, že sa v relácii objavilo množstvo špecifických postáv, natíska sa otázka, či tvorcovia už vo fáze kastingu cielene vyhľadávali konfliktné, bizarné a ľahko zapamätateľné typy ľudí, aby zabezpečili vysokú sledovanosť.

„Nevyhľadávali sme konflikt pre konflikt,” odmieta Semjanová. Cieľom podľa nej nebolo nikoho ponižovať, ale skôr dobre ľudí nakombinovať tak, aby obsah vznikal prirodzene.

Kde je však pri výbere hranica medzi tým, čo je ešte vtipné a divácky atraktívne, a tým, čo by už mohlo účinkujúcim ublížiť? Podľa marketingovej riaditeľky je dnes táto hranica nastavená oveľa jasnejšie než v minulosti, kedy boli štandardy reality šou inde.

„Dnes už vieme, že niektoré veci môžu účastníkovi ublížiť alebo zasiahnuť jeho dôstojnosť, a to je hranica, ktorú nechceme prekračovať. Humor má vychádzať zo situácií, nie z ponižovania ľudí,” zdôrazňuje.

Odborník: Televízie konvertujú dehonestáciu na sledovanosť

Na etickosť relácie a jej fenoméne medzi mladými sme sa pýtali odborníka na marketing Róberta Slováka, ktorý vedie agentúru Slovák & Friends.

Zaujímalo nás, či je z etického hľadiska v poriadku, ak veľká mediálna značka stavia svoj dosah na tom, že z obyčajných ľudí robí internetové vtipy, a či to nehraničí s parazitovaním na cudzom strápnení.

Slovák upozorňuje, že „televízie, najmä v žánroch typu reality show, pracujú s ľuďmi nedôstojne už desaťročia.”

Podľa neho sa na tom v zásade nič nezmenilo, mení sa len spoločnosť a jej zvyšujúca sa citlivosť.

„Ale kým sa na to budú diváci pozerať, dovtedy budú televízie konvertovať dehonestovanie ľudskej dôstojnosti na sledovanosť,” hodnotí a dodáva, že „to, čo sa deje následne na internete, je len derivátom, často s menším dosahom, aký má samotná televízia.”

Hoci Semjanová z JOJ-ky tvrdí, že reláciu neskresľujú v strižni a z ľudí nerobia horších, pričom sama televízia proaktívne šíri krátke videá na siete, odborník vo veci zodpovednosti za posmech od verejnosti vidí situáciu jasne.

Prečítajte si tiež:

„Televízia je zodpovedná za obsah, ktorý tvorí a šíri,” pripomína Slovák.

Pripomína však, že „na konci dňa sme to my, spoločnost, konzumenti obsahu a my rozhodujeme o tom, či budeme iným posmievať a či budeme tolerovať to, ak to robia iní.”

Kým televízia JOJ tvrdí, že nehľadá „konflikt pre konflikt”, ale prirodzenú „surovosť“, Slovák podotýka, že „konflikt je vždy atraktívnejší a viac vyrušujúci ako čokoľvek iné.”

Vysvetľuje, že „na konfliktoch stoja všetky príbehy, ktoré vidíme v divadle, televízii, čítame v knihách, na sociálnych sieťach, fungovali odpradávna aj v príbehoch rozprávaných pri ohni v jaskyniach.”

Televízia podľa neho zrejme naozaj nehľadá konflikt pre konflikt samotný, ale hľadajú konflikt pre zvyšovanie záujmu publika.

Na margo autenticity, ktorou sa dnešný marketing často oháňa, Slovák dodáva, že „autenticita je takisto odjakživa pôsobivejšia ako akákoľvek štylizácia, a to, či je senzácia lacná, inak povedané, či zaujme široké masy, záleží od uhla pohľadu a najmä od schopností a potrieb cieľovej skupiny.”