Očakávame, že porastie tlak na reformu rozhodovania tak, aby sa hlasovalo kvalifikovanou väčšinou. Ak by sa to nepodarilo, po ďalšom rozšírení by bola Únia ešte menej akcieschopná než dnes.
Európska komisia skonštatovala, že Ukrajina napriek prebiehajúcej vojne preukázala pôsobivú schopnosť realizovať reformy. Mohla by Ukrajina vstúpiť do EÚ s jej aktuálnym stavom – napríklad, keď tam nedávno vyšiel najavo korupčný škandál?
Pokiaľ ide o funkčný právny štát, Ukrajina urobila reformy, ktoré musela vykonať ešte predtým, ako vôbec dostala kandidátsky status. Ďalšie technické zmeny bude musieť ešte urobiť, ale práve o tom je predvstupový proces.
Samozrejme, mnohé krajiny vrátane Ukrajiny majú problém s korupciou. Slovensko má o tom najmenej čo hovoriť. Na Ukrajine je dobré to, že tam existujú nezávislé inštitúcie. Skutočnosť, že vidíme korupčné prípady a sme svedkami vyšetrovania vysoko postavených politikov, je nepriamym dôkazom, že ich systém funguje.
Skôr sa obávam krajín, v ktorých takéto vyšetrovania nevidíme. Príkladom je aj súčasná situácia na Slovensku. Oveľa dôležitejšie bude udržanie politickej vôle na strane politických elít. Môže sa ukázať, že niektoré prijaté zmeny pre ne môžu byť osobne nevýhodné, hoci sú výhodné pre krajinu. Predpokladám, že Ukrajina sa ruskej agresii ubráni a vojnu vyhrá.
Rozhodujúce bude aj udržanie podpory na strane obyvateľstva. Dnes je na Ukrajine podpora pre vstup do EÚ obrovská, ale treba zdôrazniť, že EÚ nie je zázračným riešením všetkých problémov. Môže sa stať, že z náročného prístupového procesu vzídu isté sklamania a že sa nenaplnia veľké očakávania ľudí. Krajina nezačne okamžite prosperovať a ľuďom sa nezačne okamžite dariť.
Príchod zahraničného kapitálu na ukrajinský trh môže znamenať aj zatváranie domácich podnikov, čo sa dialo aj v iných krajinách EÚ. Členstvo je príležitosť, ale prinesie aj problémy. Preto bude veľmi dôležité, ako ukrajinská vláda tento proces zvládne a ako dokáže rovnomerne a spravodlivo distribuovať benefity a prípadné bremená, aby sa podpora členstva v Únii udržala.
Spája sa s tým ešte jedna téma, ktorá priamo s EÚ nesúvisí – obrana. Dnes vidíme, že Ukrajina sa do systému európskej obrany integruje už teraz tým, že bráni zvyšok Európy pred Ruskom, čo je mimoriadne dôležité. Deje sa tak aj vďaka rozvíjajúcej sa technologickej a obrannej spolupráci. EÚ v tomto dnes nie je rozhodujúcim hráčom, a to z dvoch dôvodov.
Jednak na to nie je inštitucionálne vybavená a nový systém európskej obrany sa nebuduje výhradne na pôde Únie. Vytvára sa tým, ako sa Spojené štáty sťahujú z Európy a stávajú sa voči nej čoraz nepriateľskejšie. Nový systém sa teda vytvára v širšej koalícii krajín vrátane Spojeného kráľovstva či Nórska a jeho súčasťou je aj Ukrajina.
Ak by Ukrajina vstúpila do EÚ ešte počas obdobia prebiehajúcej vojny, znamenalo by to, že budeme automaticky vtiahnutí do konfliktu?
Dajme teraz bokom technické otázky, do akej miery je vôbec možné prístupový proces reálne zavŕšiť počas horúceho konfliktu. Bolo by to veľmi ťažké, pretože situácia komplikuje voľby a politické rozhodnutia, ktoré sú súčasťou procesu.
Ak by sme však predpokladali, že konflikt bude zmrazený a jeho súčasťou budú napríklad len občasné cezhraničné prestrelky, podľa súčasných pravidiel to automaticky neznamená, že všetky ostatné členské krajiny sa stanú priamou súčasťou konfliktu.
Hoci my ním do istej miery už sme zasiahnutí, keďže Rusko ohrozuje aj nás. Pomoc, ktorú poskytujeme Ukrajine, nie je len pomocou pre samotnú Ukrajinu, ale ide o investíciu do našej budúcnosti a našej obrany.
Samozrejme, po vstupe sa niečo zmení, keďže už pôjde o členskú krajinu. Teoreticky by takýto štát mohol využiť článok o kolektívnej obrane, no ani ten nehovorí, že všetky ostatné štáty musia ísť bojovať na Ukrajinu. Poskytujú pomoc v rámci svojich možností.
Priznajme si, ak dnes v Európe existuje vojenská veľmoc s obrovskými technologickými zručnosťami a skúsenosťami, je to práve Ukrajina. Európa by takýmto spojenectvom v skutočnosti mohla získať.
Zároveň už v EÚ máme precedens krajiny so zmrazeným vojenským konfliktom. Je ňou Cyprus, keďže Severný Cyprus okupuje Turecko. Hoci je formálne nezávislý, bez prítomnosti tureckých vojsk by sa táto nezávislosť neudržala.
Našiel sa tam však fungujúci model, ktorý fiktívne predpokladá, že členom EÚ je celý Cyprus a že ním niekedy v budúcnosti skutočne bude. Fakticky je to iba cyperská časť ostrova, nie turecká.
Podobnú otázku si ľudia môžu položiť aj v prípade Moldavska, kde Rusko rovnako udržiava zmrazený konflikt – takzvané nezávislé Podnestersko si udržiava svoj status len vďaka prítomnosti ruských vojsk. Ďalším príkladom je Gruzínsko, ktorého časti sú priamo okupované Ruskom. Pri každej krajine z východnej Európy, ktorá klope na dvere EÚ môžeme mať podobné pochybnosti.
Tieto však neznamenajú automatickú vojnu, čo ukazuje práve prípad Cypru. Svet sa mení. Už nie sme v roku 2004, kedy sme žili v ilúzii, že všade bude iba mier a ak sa aj odohrávajú vojny, tak sú od nás bezpečne ďaleko. Konflikty sú priamo okolo nás a Únia sa tomu musí prispôsobiť.
Volodymyr Zelenskyj viackrát uviedol, že očakáva vstup do roku 2027. Je tento časový rámec úplne vylúčený?
Nehovorím, že je to úplne vylúčené, ale veľmi nepravdepodobné. Zo strany európskych krajín bude chýbať politická vôľa. Aj keby prístupový proces prebiehal štandardne, netrval by rok, ale aspoň dva roky, preto je rok 2027 nereálny.
To však neznamená, že spolupráca sa nemôže postupne rozvíjať a Ukrajina sa nemôže postupne integrovať. To isté napokon platí aj pre Moldavsko. Dnes sa hovorí o rôznych scenároch.
Ten scenár, v ktorom Ukrajinu rýchlo prijmeme do EÚ a reformy sa dokončia až neskôr, pravdepodobne fungovať nebude a nenájde dostatočnú politickú podporu. Nie som si istý, ako by to fungovalo technicky, pretože najväčší tlak na reformy je práve v čase, keď sa krajina nachádza v predvstupovom procese.
Sú tu ale iné možné scenáre. Ukrajina môže byť najskôr súčasťou určitých foriem spolupráce. Môže sa stať formálnou súčasťou EÚ a v niektorých oblastiach budú platiť prechodné obdobia. Ukrajinskí predstavitelia sami naznačili takúto možnosť v súvislosti s obavami o budúcnosť poľnohospodárskeho rozpočtu, na ktorom by sa istý čas nezúčastňovali.
Rozširovanie EÚ je politika ako každá iná. Energetická či obranná politika je dnes úplne iná, ako bola pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi a proces rozširovania sa bude musieť rovnako prispôsobiť novej realite.
Môže ísť o nejaké predčlenstvo alebo existuje reálna skratka do Európskej únie?
Skratka neexistuje, ale môže ísť o členstvo s postupným nabiehaním členských práv. Aj na to existuje v istom zmysle precedens. Keď v roku 2004 vstupovali nové krajiny, starí aj noví členovia únie si uplatňovali rôzne výnimky, ktoré sa netýkali celej EÚ.
V Maďarsku si zahraniční občania niekoľko rokov nemohli kupovať pôdu a všetky pôvodné členské štáty, s výnimkou Spojeného kráľovstva a Írska, zavreli svoj trh práce pre ľudí z nových krajín. Plnoprávnymi členmi sme sa stávali až postupne.
Druhým príkladom je vstup Rumunska a Bulharska v roku 2007, pri ktorom panovali veľké obavy z toho, ako tam funguje boj proti korupcii a právny štát. Existoval špeciálny mechanizmus dozoru. Rumunsko a Bulharsko mali stanovené osobitné podmienky, aby sa nezdržal ich samotný vstup. Po tom, ako reformy dokončili, bol špeciálny režim postupne zrušený.
Únia bude musieť nájsť spôsob, ako tento proces zvládnuť, pretože ide o obojstrannú záležitosť. Vstup Ukrajiny do Únie je v našom strategickom, ekonomickom, politickom aj bezpečnostnom záujme.
S právom veta súvisí aj príklad Maďarska, ktoré v minulosti blokovalo prístupový proces. Môže nastať situácia, keď vnútropolitická situácia členského štátu zablokuje proces aj napriek tomu, že Ukrajina splní všetky pravidlá?
Bohužiaľ, môže sa to stať. Stalo sa to nielen v prípade Maďarska, ktoré sa de facto pokúsilo zablokovať vôbec otvorenie prístupových rokovaní a udelenie kandidátskeho statusu. Vtedy došlo k známemu momentu, kedy požiadali Viktora Orbána, aby odišiel a odhlasovali to bez neho.
Nestalo by sa to, ak by maďarský premiér neakceptoval, že tento krok prejde aj bez jeho hlasu. Našiel si akoby tretiu cestu, podporil aj nepodporil. Podobné problémy boli aj v iných prípadoch. Napríklad Bulharsko či Grécko blokovali prístupový proces Macedónska. Často to bolo z dôvodov, ktoré s Úniou vôbec nesúviseli a týkali sa výhradne národných otázok.
Je veľmi nepravdepodobné, že by sa do momentu vstupu Ukrajiny rozhodovacie procesy v EÚ zmenili tak, aby bolo v dôležitých veciach zrušené právo veta a rozhodovanie prestalo byť jednomyseľné. O to dôležitejšie je vytvárať z procesu čo najotvorenejší dialóg.
To síce nezabráni individuálnym krajinám uplatniť právo veta pre nesúvisiace dôvody, ale výrazne to zvýši politickú cenu za takýto krok. Daná vláda by si následne dobre rozmyslela, či pre bezvýznamnú otázku zablokuje krajinu, ktorej členstvo je v záujme všetkých ostatných a ktorá roky robila ťažké a bolestivé reformy.
Môže sa to síce stať, ale je dôležité, aby bol politický náklad na takéto zablokovanie veľmi veľký. V takom prípade sa bude musieť čakať na zmenu vlády v danej krajine, lebo inak to fungovať nebude. Sú však iné otázky, pri ktorých by právo veta mohlo byť zrušené.
Týka sa to napríklad toho, aby sa právo veta neuplatňovalo v rámci prístupového procesu niekoľkokrát, ale výlučne len na začiatku pri udelení kandidátskeho statusu a následne až úplne na konci pri schvaľovaní samotného vstupu.
Na Slovensku je odporcom zrýchleného vstupu najmä Andrej Danko. Tvrdí, že predseda vlády Robert Fico nemá žiadny mandát na to, aby rozhodoval o tom, či má Ukrajina vstúpiť do Únie. Kto iný by o niečom takomto mal za našu krajinu rozhodovať, ak nie predseda vlády?
Nebudem sa pokúšať komentovať myšlienkové pochody Andreja Danka, je to veľmi zložitá vec. Samozrejme, že tieto rozhodnutia robí vláda. V konečnom dôsledku je konanie vlády v akýchkoľvek európskych otázkach vrátane povoľovania vstupu novej krajiny určené národnou legislatívou.
Niekde je toto rozhodovanie viazané na národný parlament a niekde si dokonca vyžaduje jeho priamy súhlas. Na Slovensku je výkon európskej politiky výsadou slovenskej vlády.
Ak by sa však menili samotné európske zmluvy, vtedy by do toho vstúpila aj Národná rada, pretože na to potrebujete ratifikáciu. Vnímam to ako ako pokus pomerne bezvýznamného koaličného partnera zviditeľniť sa.
Premiér Robert Fico často označuje Ukrajinu za korupčný štát a hovorí, že po skončení vojny sa tam môže zvýšiť zločinnosť. Ako by mohlo Slovensko profitovať zo vstupu Ukrajiny do EÚ?
Slovensko bude zo vstupu Ukrajiny do EÚ profitovať najmä tým, že budeme tranzitnou krajinou medzi hospodárskym jadrom Európy a samotnou Ukrajinou. Tá bude po ukončení konfliktu a v súvislosti so vstupom prechádzať hospodárskou obnovou. Ako prestupná krajina sa môžeme na týchto procesoch výrazne podieľať a veľa z toho získať.
Má to však tri podmienky. Prvou z nich je to, že tu musíme mať firmy, ktoré sú pripravené tieto príležitosti využívať. Slovenské firmy sú inovatívne a viaceré z nich už na Ukrajine pôsobia alebo pôsobili.
Druhou podmienkou je existujúca infraštruktúra, v čom absolútne zaostávame za Poľskom a možno aj za Maďarskom. To je už priama zodpovednosť vlády, ktorá ukazuje svoju neschopnosť vybudovať na Slovensku kvalitnú cestnú a železničnú sieť. Tá by mala prepojiť našu krajinu a spojiť nás s východnou hranicou, za ktorou leží Ukrajina.
Treťou podmienkou je politická dobrá vôľa. Robert Fico robí všetko pre to, aby Slovensko na tejto obnove neparticipovalo. Tému Ukrajiny zneužíva len na to, aby získaval lacné politické body, pričom klame, zavádza a často opakuje ruské naratívy.
Ďalej existuje aj bezpečnostné hľadisko. Ukrajina dnes predstavuje reálnu vojenskú veľmoc, ktorej sa podarilo zastaviť inváziu globálnej superveľmoci. Hoci Rusov ešte úplne nevytlačili z okupovaných území a darí sa im to aj vďaka pomoci spojencov, vlastnou invenciou, silami a odhodlaním vybudovali vojenskú silu.
Tú bude Európa potrebovať, pretože ani keď konflikt skončí, nebudeme žiť v ideálnom svete. Ak v Rusku nenastanú zásadné zmeny, naďalej budú snívať svoj imperiálny sen a budú chcieť obnoviť svoje impérium na východe. Na našu obranu budeme potrebovať silného vojenského spojenca, a tým je práve Ukrajina.
Politicky nesmerujeme do sveta pevných inštitúcií, jasných pravidiel a mierovej spolupráce, ale do sveta tvrdej globálnej konkurencie. Ukrajina v sebe nesie veľký hospodársky a politický potenciál, ktorý môže posilniť EÚ.
Stabilná Ukrajina ako súčasť Únie je pre nás omnoho výhodnejšia než nestabilná krajina na periférii, ktorá sa môže kedykoľvek stať zdrojom konfliktov. Ak niekoho skutočne trápi korupcia a organizovaný zločin, tou najlepšou prevenciou je práve integrácia štátu do pevného politického a ekonomického celku, akým EÚ bezpochyby je.
Slovenských poľnohospodárov trápi vstup ukrajinského obilia na náš trh. Môžu sa toho obávať?
Obávajú sa toho skôr v zmysle firiem ako je Agrofert. Pri diskusiách o poľnohospodárstve musíme mať schopnosť rozlišovať. Slovenskému poľnohospodárstvu dominujú naozaj veľkí hráči a tí sa boja veľkých agrofiriem z Ukrajiny, pretože sú voči nim príliš malí.
Rovnako, ako sa museli kedysi francúzski poľnohospodári pripraviť na vstup slovenských a poľských, tak sa aj naši poľnohospodári budú musieť pripraviť na príchod ukrajinskej konkurencie na jednotný trh.
Vstup Ukrajiny do Únie je dôvodom navyše, ako zmeniť fungovanie európskej poľnohospodárskej politiky. Musíme jasne určiť, či chceme z verejných peňazí naďalej dotovať firmy, ktoré vedia produkovať veľa potravín. Teda, či chceme podporovať produkciu a samotné zisky veľkých agrofiriem, alebo či chceme z verejných prostriedkov radšej podporovať verejný záujem.
Tým môže byť napríklad environmentálna alebo sociálna udržateľnosť vidieka. Vidíme, že veľká agroprodukcia masívne znečisťuje a ničí životné prostredie. Veľké farmy navyše neprodukujú ani toľko kvalitných pracovných miest ako menšie rodinné podniky, ktoré sa venujú diverzifikovanej výrobe.
Túto diskusiu potrebujeme v EÚ otvoriť bez ohľadu na to, či do nej Ukrajina vstúpi alebo nie. Jej vstup je však len dobrým dôvodom navyše, aby sme túto tému mali na stole.
Ak by sme sa o päť rokov pozreli na mapu Únie, bude už Ukrajina jej riadnym členom, alebo pôjde skôr o predčlenstvo a budeme stále pri rokovacích stoloch?
Bude riadnym členom, aj keď možno s určitými výnimkami v niektorých oblastiach. Verím, že v tom čase už bude riadnym členom aj Moldavsko a niektoré krajiny západného Balkánu. Dúfam, že krajiny s autokratickými alebo neliberálnymi vládami, ktoré dnes oscilujú medzi EÚ a inými záujmami, ako napríklad Srbsko, budú v tom čase aspoň pevne na ceste k členstvu v Únii.
Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunesalebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.
