Aneta Langerová: Pride v Bratislave bol šokujúci zážitok. Niekto mi vynadal, že kto si myslím, že som

Česká hudobníčka Aneta Langerová zavíta na Slovensko v rámci koncertného turné Zázračná písně krajina. Okrem Bratislavy navštívi aj Banskú Bystricu a vôbec po prvýkrát aj Dolný Kubín. V rozhovore priblížila, ako sa vyrovnávala s tlakom na začiatku kariéry, ako vníma AI a sociálne siete, ale aj to, aká nepríjemná pre ňu bola návšteva bratislavského Prideu.  

Vo svojej hudobnej kariére ste sa rozhodli ísť vlastnou, nemainstreamovou cestou. Neodhovárali vás od toho? Necítili ste tlak na to, aká by ste mali byť a čo by ste mali tvoriť?

Na úplnom začiatku na mňa tlačilo veľa ľudí. Dosť z nich mi hovorilo, že týmto spôsobom, ktorým som spolu so svojím bratom, mojím manažérom, uvažovala, to tu asi dlho neprežijeme a môžeme to rovno zabaliť.

Hovorilo sa, že keď rýchlo vyletíte hore, rýchlo aj spadnete. Podarilo sa nám to však v tomto ohľade zlomiť, pretože sme verili, že môžem robiť hudbu, ku ktorej ma privedie sám život.

Kde ste vzali odvahu ísť si za svojím?

V niečom to bolo jednoduchšie. Na začiatku som totiž mala veľmi dobrú pozíciu. Tá pozornosť bola taká veľká, že sme si mohli diktovať podmienky, a to sa pošťastí málokomu. Využila som to, pretože hoci si to viem predstaviť aj bez toho, bolo by to oveľa zložitejšie.

Vďaka tomu sme postupne mohli nachádzať prirodzenú odvahu. Okrem toho sa považujem za dosť tvrdohlavého a slobodomyseľného človeka, takže keď ma niekto do niečoho núti, okamžite sa staviam na zadné. Mám rada slobodu a asi by som si ju nechcela dať vziať.

Ako by ste zhodnotili svoj hudobný vývoj? Aké témy pre vás boli dôležité na začiatku kariéry a aké sú teraz?

Vždy pre mňa bola dôležitá hranica medzi tým, čo mnou otriasa, čo ma baví a čo mnou rezonuje, a tým, čo ma necháva úplne chladnou. Tým som sa riadila vždy. Boli témy, ktoré ma veľmi tešili, týkali sa slobody a hľadania dobrého pocitu zo svojho života.

Potom sú témy, ktoré ma dosť ovplyvňujú, ako napríklad spoločenská debata o tom, kto má akú vinu, kto má za čo akú zodpovednosť.

Nachádza sa to aj v piesni Tragédie u nás na vsi, kde sa skúma, či je daný človek vinný, alebo nie, a to, ako spoločnosť dokáže odsúdiť aj nevinného. Solidarita a spravodlivosť sú témy, ktoré ma vždy prirodzene zaujímali aj bez toho, aby boli spájané s hudbou.

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste začínali dnes, keď sa kladie taký veľký dôraz na sebaprezentáciu na sociálnych sieťach?

Nevedela, nie som v tom veľmi dobrá. Skôr sa snažím prezentovať tak, ako mi to je prirodzené. Vzhľadom na svoju povahu určite nie som človek, ktorý by liezol všade a mal potrebu natáčať nejaké videá. (smiech)

Preto sú aj naše siete skôr oznamovacím či ďakovacím kanálom, rozhodne nie sú nejako bulvárne založené. Toto som zavrhla hneď na začiatku, pretože by mi to nebolo príjemné.

Takže si to neviem veľmi predstaviť a ľutujem človeka s mojou povahou v dnešnej dobe – skladám klobúk pred ľuďmi, ktorí to ustoja. Vidím veľa prípadov, keď to niekomu ničí život. Všetkým veľmi prajem, aby mali silu hľadať svoje šťastie vo svojom vnútri, nie vonku na verejnosti.

V súčasnosti sú do toho mnohí viac-menej tlačení. Predpokladám, že sa to týka aj najnovších ročníkov Superstar.

Nedávno som sa na to niekoho z mladšej generácie pýtala a hovorila som si, či je dovolená prezentácia mimo televízneho prostredia, pretože si neviem predstaviť, že si nejaký introvertnejší človek urobí dobré promo na sieťach. Je to veľmi zložitá a psychicky náročná vec.

Povedali mi, že sociálne siete sú na to, aby sa prezentovali aj takto bokom. Neviem, či je to fér, nepríde mi to tak. Držím palce všetkým, ktorí majú pocit, že by im to mohlo zaraziť ich vývoj – aby to nevzdávali a držali sa toho svojho.

Ako vnímate fakt, že viacerí hudobníci začínajú využívať vo svojej tvorbe AI?

Dúfam, že je to len nejaká dočasná náhražka – podľa toho, ako vnímam život, takéto náhražky vždy po čase zmiznú. Nič, čo nie je hlboko odžité, nemôže vydržať. To, že dáme pokyn a AI nám napíše pieseň, je bizár. Mala som k tomu veľký odpor, rovnako ako k sociálnym sieťam.

Pravda je, že v momente, keď sa napríklad rozhodnem niečo zrekonštruovať alebo zrenovovať kus nábytku, tak ma veľmi baví vytvárať si s tým plány, žiť vo svojej predstavivosti a používať k tomu niečo takéto ako doplnok.

V žiadnom prípade si však neviem predstaviť, že by som robila hudbu, na ktorej mi tak záleží, prostredníctvom umelej inteligencie. Bolo by to ako robiť hudbu, ktorá ma nebaví.

Predpokladám, že hudobníkov a umelcov všeobecne baví aj samotný proces, aj keď občas narazia na nejaké ťažkosti. Tie však človeka posúvajú dopredu.

Je to tak, ale nie všetci na to majú trpezlivosť. Nie je to nič príjemné, keď sa dostanete do slepej uličky a hovoríte si, že tadiaľto to nepôjde a musíte sa vrátiť.

Ja sa v takýchto momentoch hrozne rozčuľujem. Ten proces je u mňa naozaj hlboký a vždy je potom ťažké nájsť cestu za kúskom svetla. Keď sa však nájde, je to až euforické.

Keď ste začínali, boli ste veľmi mladá. Dobiehali ste neskôr to, čo ste si vtedy kvôli kariére nemohli odžiť?

Úplne nie. Mala som taký dobrodružný život, že to bolo fajn. Všetko sa to pre mňa začalo veľmi skoro, musela som rýchlo dospieť, čo bolo dosť divné. To je jedna z vecí, ktorá ma asi bude mrzieť do konca života.

O to viac som si však prešla akčnou cestou v úplne inom ohľade, čo zažije málokto. Som preto veľmi rada, že som mala možnosť rozhodovať sa tak, ako som to cítila.

Nebola som príliš ovplyvňovaná tým, čo mi hovorili ľudia okolo mňa. Mohla som sa riadiť tým, čo som považovala za dôležité už od raného veku.

Rada pozorujete ľudí. Čerpáte z toho aj inšpiráciu pre vašu tvorbu?

Áno, mám ohromne rada také situácie – a nemyslím teraz nejaké stalkovanie. (smiech) Trebárs si sadnem na lavičku niekde v parku a pozorujem, čo sa okolo mňa deje.

Sem-tam si hovoríte, čo kto prežíva, aké príbehy si so sebou nesú, čo sa skrýva za úsmevom či smútkom. Veľmi ma baví takto fantazírovať a spájať to s vecami, ktoré poznám z vlastného života.

Mám pocit, že je to pre mňa taká sonda do spoločnosti a do charakterov jednotlivých ľudí, kto hrá akú rolu a ako sa v nej cíti, či je to väzenie, alebo len tŕnistá cesta, ktorá vedie k slobode. Nie sú to však len ľudia, pozorujem takto celkové dianie okolo mňa, napríklad aj prírodu.

Robievate si takto aj introspektívu?

Dosť často áno. Vždy si hovorím, aké všelijaké roly som prijala, ktoré z nich som nechcela, kde všade som sa musela zastaviť a vrátiť sa späť… Je to veľmi poučné.

Niekoľkokrát ste spolupracovali so slovenskou kapelou Korben Dallas. Ako sa to začalo a ako sa vám s nimi pracovalo?

Dali sme sa dokopy v Bratislave, kde ma páni pozvali na kávu. Predtým som ich nepoznala, ponúkli mi spoluprácu na piesni Sen, čo bola prvá skladba, ktorú sme naspievali spolu s Jurajom (Benetinom, pozn. red.). Bolo to krátko po mojom albume Na radosti, ktorý sa im páčil, a preto ma oslovili.

Nadviazali sme na to väčšou spoluprácou, mali sme spoločné turné, ktoré sme nazvali Nekonečne, takže verím, že naša spolupráca bude pokračovať. Vždy, keď sa stretneme, sa o tom rozprávame. Chalani sú strašne fajn, veľmi ma to s nimi baví.

V spoločných piesňach spievate aj po slovensky.

Áno, oni sa na tom niekde v kúte rehotali, ale to ma nejako nerozhodí. Mne potom stačí vyzvať ich, aby povedali niečo s písmenom ř, a som v kľude. (smiech)

Tá spolupráca bola veľmi pekná, ako na prvom EP Konečně, tak aj na ďalšom s názvom Nekonečne, ale aj na spomínanom turné. Všetci sme nezávislí, v hudbe si robíme, čo chceme, a je to na tom cítiť.

Hudbu vnímate ako prostriedok spájania sa s ľuďmi. Aký vzťah máte so svojimi fanúšikmi? Prichádzajú k vám s niečím, čo s vami chcú zdieľať?

Často mi rozprávajú, čo všetko sa im deje v ich životoch. Keď ich stretávam častejšie, je to na celé epizódy. Ich dôvera ma teší, je veľmi milé, že majú tendenciu zveriť sa, občas dokonca žiadajú o nejaké povzbudenie.

Som za to vďačná, na druhej strane viem, že nemôžem s každým prebrať celý jeho život a dávať falošné nádeje, že sa tým budem zapodievať viac, než môžem. Ten dialóg je veľmi slušný, na úrovni, a to sa mi páči.

Boli ste jednou z prvých hudobníčok v Česku, ktorá mala verejný coming out. Dostávali ste na to ohlasy od fanúšikov, ktorým to pomohlo k vlastnému sebaprijatiu, prípadne pre nich bolo dôležité vidieť niekoho, ako sú oni sami, vo verejnom priestore?

Stávalo sa mi to celkom často. Mala som vtedy asi 20 rokov a na moje koncerty chodilo veľa mladých ľudí.

Hovorili mi napríklad, že ich rodičia ma počúvajú, takže keď som to verejne povedala, argumentovali s tým, že: ,,Aneta to má rovnako, a keďže ju počúvaš, nemôžeš mať nič ani proti mne.”

Mám z toho radosť, pretože mi to nič nezobralo a niekomu to prinieslo oporu, a to nielen tým mladším – boli aj ľudia, ktorí na to prišli až časom a neboli na to zvyknutí v režime, v ktorom vyrastali.

Moja generácia je tá, kde sa to začalo lámať. Dovtedy sa nič také neriešilo, ani sme sa o tom nebavili, dnes už to má väčšiu pozornosť.

Napriek tomu je to ešte pre veľa ľudí ťažké. V tomto smere nerada prezrádzam nejaké detaily, ale toto rada znovu pripomeniem, aby ten dialóg v spoločnosti stále vznikal.

Určite je dôležité stále to pripomínať. Pred pár dňami uplynuli štyri roky od teroristického útoku v Teplárni, pri ktorom boli zavraždení dvaja mladí ľudia, a nezdá sa, že by sa odvtedy niečo zmenilo k lepšiemu.

Úplne prvý Pride, ktorý som zažila, bol v Bratislave. Bol to pre mňa šokujúci zážitok, pretože takto sme na tom neboli ani my v Prahe.

Na Slovensku to v tomto smere bolo vždy oveľa uzavretejšie. Keď som to videla naživo a mohla som to porovnať s českým Prideom, bola som z toho celkom v rozpakoch. Dostala som sa do nie úplne príjemnej situácie s novinármi.

Niekto mi tam dokonca nadával, že kto si myslím, že som, keď dávam takýto zlý príklad. Usmiala som sa na toho pána a hovorila som si: ,,Preboha, nechajte nás žiť, tiež vás nechávame, sústreďte sa na svoju domácnosť.”

Bolo to ťažké, bola som vtedy veľmi mladá a rozčúlená. Trúfam si povedať, že u nás je to oveľa uvoľnenejšie, aj mimo kultúrnej obce. Mrzí ma, že to tu tak máte, pretože sloboda je v tomto smere neskutočne dôležitá. Ak človek musí unikať niekam inam, aby mohol byť sám sebou, je to smutné.

Zároveň ma veľmi potešila odvaha ľudí, ktorí tam prišli aj napriek týmto podmienkam. Ak to môžem podporiť, rada to urobím, zároveň však nie som človek veľkých výkrikov, skôr sa snažím byť konštantne stabilná a hovoriť to normálne.

Spoločnosť akoby vo všeobecnosti razila líniu, že po tridsiatke, po štyridsiatke má človek to najlepšie už za sebou, ale paradoxne často počúvam, ako si to ľudia chvália – najmä ženy. Aj vy ste hovorili, že sa teraz cítite oveľa lepšie, môžete to trochu priblížiť?

Môžem, a rada. Všetci mladší, než som ja, sa majú na čo tešiť. Je to vtipné, pretože mám okolo seba veľa ľudí, ktorí sú starší ako ja, takže mi to vždy hovoria dopredu: ,,Počkaj, o desať rokov to bude nádherné.”

Musím povedať, že je to naozaj veľký rozdiel. Keď som mala napríklad 30, tak po tých desiatich rokoch môžem povedať, že sa cítim oveľa lepšie. Lepšie viem, kto som, nenechám si skákať po hlave, nemám výčitky z toho, že poviem nie.

Je to veľká sloboda, ktorú si v sebe človek musí rozmaznávať a pestovať, pretože inak sa v tom svete stratí. V hudbe zase nemám pocit, že by som sa niekam náhlila, skôr si užívam to, čo mám, a to, čo by som chcela robiť. Nebojím sa toho, predtým som mala nejaké obavy.

Okrem toho má človek v tomto veku pocit, že už si niečo vybudoval, môže sa o to oprieť, má už niečo za sebou. Ubrániť to je veľmi dôležité. Takže pre mňa je to oveľa pokojnejšie obdobie a teším sa, čo príde.

Tento rok budem mať 40 a vlani mi došlo, že život nie je nekonečný. Pocítila som túžbu užívať si každú sekundu, a to len s ľuďmi, s ktorými mi je dobre. Je dôležité nebyť s niekým, kto vás hnevá, vysáva a ničí, nikomu nestojí za to, aby sa pohyboval v takých kruhoch.

Prostredie, ktoré si okolo seba vybudujete, veľmi zaváži, a aj keď sa občas prerušia niektoré vzťahy, objaví sa zasa niekto iný, kto vám do života prinesie niečo nové. Keď je človek verný sám sebe, je to fajn.

Trvalo vám dlhšie naučiť sa hovoriť nie a stáť si za svojím alebo bol jeden konkrétny moment, keď ste si povedali, že už dosť?

Na pracovné veci mám našťastie brata, ale nie vždy, občas sa k tomu musím postaviť priamo. Najťažšie je to v osobnom živote, keď nechcete niekoho raniť. Je to však naozaj oslobodzujúce.

Zhruba niekedy vo vašom veku (29 rokov, pozn. red.) mi došlo, že hovoriť pravdu pre mňa bolo po celý čas veľkým prínosom. Ľudia, ktorí s vami zostanú, sú tí, ktorí tú pravdu unesú, a tí, ktorí to neunesú, do vášho života nepatria.

Na Slovensku odohráte niekoľko koncertov v rámci vášho turné. Čo vám na týchto spojeniach najviac učarúva?

Tentoraz to bude v menšej zostave, s kapelou a sláčikovým triom, takou zmenšeninou veľkého orchestra.

Najviac ma na tom všetko baví dynamika týchto koncertov, pretože si môžete dovoliť hrať v takzvane plnej zostave, či už v groove s kapelou, alebo sa zároveň môžete hlbšie ponoriť do intímnejšieho sveta so sláčikovým triom, čo je veľmi príjemné, pretože mám aj takéto piesne, ktoré vieme použiť v rôznych aranžmánoch.

Je to pre vás iné než bežnejšie koncerty?

Je to dosť iné, pretože je veľké šťastie, že môžem mať na pódiu toľko muzikantov. Je krásne ich tam mať a práve aj vďaka tej dynamike si môžeme dovoliť viac, môžeme v priebehu koncertu väčšmi meniť náladu a atmosféru, čo mi príde fajn, pretože ľudia potom majú možnosť byť z niečoho stále prekvapení – a my tiež.

Takže máme radosť z toho, že si to spolu takto užívame. Sme už taká dlhoročná druhá rodina. Podnikáme aj krásne výlety po krásnych miestach.

Ktoré miesta vám najviac utkveli v pamäti?

Mám tých miest mnoho, väčšinou ma prekvapí nejaké, ktoré som dovtedy nepoznala. Mňa skôr celkovo prekvapujú miesta, ktoré objavujem. Máme nádhernú krajinu, ako my, tak aj vy. Myslím si, že je tu stále čo vidieť a spoznávať.

Baví ma, keď sa nejaký miestny usporiadateľ rozhodne urobiť koncertnú alebo kultúrnu sezónu, venuje tomu svoj čas a vybuduje krásne miesto, kam sa ľudia radi vracajú a môžu si tam trebárs spraviť výlet.

Je to pre nás veľmi príjemné, takže mám rada miesta ako v Čechách a na Slovensku, tak aj na Morave a na hraniciach, napríklad Starý Hrozenkov je úžasný, alebo keď sa vydáme niekam do hôr, či už je to Šumava, Krkonoše, alebo Tatry. Je príjemné vidieť aj tie zmeny v publiku.

Tentoraz pôjdete aj do Dolného Kubína a Banskej Bystrice. Už ste tam predtým boli?

V Dolnom Kubíne som nikdy v živote nebola, ale v Banskej Bystrici áno, už sme tam hrali niekoľkokrát. Na Dolný Kubín sa teším, pretože to je pre nás doposiaľ nepoznané mesto a jeho obyvatelia.

Čo vás čaká po slovenských koncertoch?

Práca na novom albume. Už prebieha, ale mám to ako také päťročnice, veľmi sa s tým neponáhľam. Potrebujem si tie veci prežiť a dostať sa k výslednému formátu tej či onej piesne. Veľa premýšľam najmä nad témami.

Čím som staršia, tým viac sa mi nechce niečo vyjadrovať slovami. Ako mladá som mala stále chuť niečo komunikovať, teraz je to skôr naopak. Držím sa v tom svojom pokoji a ,,pozorovateľstve”, tam mi je dobre. Takže skôr vážim slová, už toho bolo na svete povedaného dosť.

Nechcem sa opakovať a mám pocit, že niektoré veci sa dejú tak, ako majú, a keď človek nič nepovie, nič sa nestane. Takže skôr k tomu si teraz nachádzam vzťah – čo povedať, ako to povedať a aký hudobný sprievod si k tomu zvoliť.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Aneta Langerová
hudba
rozhovor

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.