Banky ich odpísali, na krku mali 30 miliónov. Szárazovci odhaľujú, ako vybudovali najväčšieho výrobcu kečupov

Otvárame nový seriál Kto kŕmi Slovensko, v ktorom vás zoberieme priamo do zákulisia našich potravinárskych firiem. V prvej časti spoznáte príbeh kolárovskej Tomaty. Keď v divokých 90. rokoch prevzal technológ Peter Száraz potápajúcu sa konzerváreň s 30-miliónovým dlhom na krku, vyzeralo to ako čisté ekonomické šialenstvo. Zistite, ako sa z hrozby okamžitého bankrotu zrodilo úspešné rodinné impérium a čo prináša dnešný tvrdý boj o prežitie v regáloch nadnárodných reťazcov.  

Predstavte si divoké deväťdesiate roky. Čas, keď sa biznis na Slovensku robil štýlom, z ktorého by dnešným uhladeným manažérom v oblekoch pravdepodobne vstávali dupkom vlasy. Práve v tejto turbulentnej a neistej dobe, presnejšie v roku 1997, stál Peter Száraz pred rozhodnutím, ktoré z pohľadu bežného smrteľníka vyzeralo ako čisté ekonomické šialenstvo.

Pôvodným povolaním technológ, ktorý do firmy na juhu Slovenska prišiel len o dva roky skôr z novozámockej konzervárne Novofruct a vlastnil v nej chudobné dve percentá, dostal nečakanú ponuku odkúpiť zadlžený podnik. Na stole vtedy ležal dlh voči bankám v obrovskej výške 30 miliónov korún a reálna hrozba bankrotu.

„O ekonomike a biznise veľmi toho nevedel. On rozumel výrobe. Väčšinu svojho pracovného času strávil v socialistickom podniku Novofruct,“ spomína dnes so smiechom jeho syn a súčasný majiteľ firmy Zoltán Száraz na moment, keď jeho otec zariskoval, odkúpil obchodný podiel a prebral potápajúcu sa loď s názvom Tomata.

„Mal však niečo cenné – obrovskú dôveru. Poznal družstevníkov z celého regiónu. Zvolal ich a povedal pravdu: buď to dáme do konkurzu a nedostanete nič, alebo mi budete veriť, zasejete rajčiny a skúsime to. A oni mu verili,“ dodáva syn zakladateľa.

Záchrana firmy sa nakoniec podarila aj vďaka dávke šťastia, keďže hneď v prvom roku po prevzatí prišla rekordná úroda paradajok. Vďaka nej dokázali bankám splatiť prvú veľkú splátku a presvedčiť ich, aby podniku predĺžili úvery a dali mu druhú šancu. To sa písal rok 1997.

Samotný areál firmy v Kolárove pôsobí dnes nenápadne, no jeho história je spletitá. Pôvodne bol postavený v roku 1989 ako agrochemický podnik, no táto výroba sa tu paradoxne nikdy reálne nezačala. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sem investori priniesli taliansku technológiu a v roku 1991 sa začala výroba paradajkového pretlaku. V týchto začiatkoch by ste však v sklade hľadali malé fľašky kečupu pre bežných spotrebiteľov márne. Pretlak sa vtedy plnil výhradne do obrovských 200-litrových sudov ako polotovar, ktorý putoval k ďalším veľkým spracovateľom a do iných konzervární.

Dnes má Tomata celý proces, od semienka až po finálny produkt na pulte, oveľa viac vo vlastných rukách. Aby si firma udržala stabilnú kvalitu a najmä kontrolu nad surovinami, nespolieha sa len na nákup od externých dodávateľov. Vlastní aj samostatnú poľnohospodársku divíziu Tomagra, ktorú ako výkonná riaditeľka vedie Zuzana Szárazová, manželka Zoltána. Zodpovedá za jej každodenný chod a riadenie poľnohospodárskej výroby na približne 500 hektároch polí na juhu Slovenska.

Na nich pestujú nielen paradajky, ale aj pšenicu, kukuricu, slnečnicu či horčicu.

Práca v poľnohospodárstve je však podľa Zoltána Száraza čoraz náročnejšia. „Je to ťažká plodina, musíte tam dávať závlahu, riskujete vplyvy počasia, choroby, škodcov,“ vysvetľuje. Kým v deväťdesiatych rokoch firma pestovala paradajky až na 500 hektároch a zamestnávala davy ľudí na okopávanie, dnes je situácia úplne iná. Nájsť ľudí ochotných pracovať na poli je obrovský problém, a tak firmu zachraňuje modernizácia a efektivita. Plocha vyhradená pre paradajky sa zmenšila na 50 až 60 hektárov, no vďaka moderným technológiám a zavlažovaniu dokážu z rovnakého kúska zeme vyťažiť neporovnateľne viac.